• December 21st at 2:44pm

Za tisíc korún sme si mohli odkúpiť oblečenie, ktoré nám dali na OH

Stále mám dva metre bez dvoch centimetrov

Mnohí významní športovci, rekordéri a „majitelia“ medailí zo svetových a európskych šampionátov či olympiád začínali v detstve v úplne inom športe, než v ktorom sa neskôr preslávili. Je to aj váš prípad?

V mojom detstve iste nebol volejbal môj najobľúbenejší šport. Venoval som sa všetkému, čomu aj moji rovesníci – chodil som do Sokola, obľúbil som si vybíjanú, futbal – ako všetci chlapci, ale aj gymnastiku či pingpong. Tak som ho zvládol, že som ako neregistrovaný hráč zdolal na juniorských majstrovstvách Československa aj juniorského reprezentanta Zdenka Švába, ktorý bol neskôr významný čs. reprezentant, tréner a funkcionár v tomto športe. Gymnastika sa neskôr stala aj súčasťou našich volejbalových tréningov.

Vaša úctyhodná výška takmer dva metre vás zrejme predurčila na basketbal alebo volejbal.

Zvíťazil volejbal. Nezačal som však hrať v žiackych alebo dorasteneckých družstvách, ale medzi „starými pánmi“ ako pätnásťročný. Chodieval som s otcom medzi jeho kamarátov výtvarníkov, najmä sochárov, ktorí hrali volejbal. Tam som sa zaúčal do tohto kumštu. Juniorskú kategóriu som však preskočil. Tréner Karel Láznička ma zaradil do ligového tímu Spartaka Brno, kde pôsobil v rokoch 1959 a 1960 a neskôr 1963 až 1972. Brnenský Spartak sa vtedy už premenoval na Zbrojovku Brno.

V rokoch 1961 a 1962 ste boli zrejme na vojenčine...

Áno, s Duklou Kolín sme získali aj majstrovský titul. Vtedy ma vybrali do reprezentačného béčka Československa, onedlho som sa stal volejbalovým reprezentantom v áčku na MS 1962 v Moskve. S brnenskou Zbrojovkou sme následne získali ďalších päť titulov majstra Československa. V Pohári majstrov európskych krajín sme dvakrát boli na druhom mieste a raz, v roku 1968, sme sa stali najúspešnejším klubom kontinentu.

Volejbalisti ČH Bratislava pod trénerským vedením Pavla Schenka (tretí zľava v hornom rade) triumfovali v roku 1979 v Európskom pohári majstrov.

Ponuky hrať basketbal vás obišli?

Kdeže! Tréneri ma lákali hrať ligový basketbal v Brne, dokonca tréner majstrovského celku Zbrojovky Brno Ivo Mrázek ma neúnavne ťahal aj do družstva basketbalistov. No a oveľa neskôr, v takmer predpenzijnom veku v Bratislave som s vynikajúcou partiou vekove seberovných hral basketbal v mestskej súťaži. Bolo tam niekoľko pánov basketbalistov, bývalých ligových hráčov.

Futbalové „prostredie“ si chlapci vždy vedia utvoriť hocikde – na školskom dvore, na inom ihrisku, aj na ulici. K volejbalu treba však aj čosi viac: sieť. Ako ste hrali volejbal v detstve? V kruhu, piati šiesti?

Nie, otec mi kúpil loptu, bol to veľmi vzácny dar. Mal som dobrého kamaráta Karla Štoreka. Medzi dva stromy sme si natiahli špagát a ponad sme smečovali. Dokázali sme takto „trénovať“ v parku Lužánky hodiny a hodiny. Všimol si ma Karel Láznička, ten ma potom trénoval nielen v Brne, ale aj v reprezentácii. Hral som na troch majstrovstvách Európy – v roku 1967 sme získali v Turecku striebornú medailu a o štyri roky neskôr takisto striebro v Taliansku.

Družstvo československých volejbalistov, ktoré na OH v Tokiu 1964 získalo striebornú medailu. Pavel Schenk v dolnom rade prvý zľava.

Týmto úspechom predchádzali oveľa väčšie na majstrovstvách sveta i na olympijských hrách. Na MS v Moskve 1962 ste získali striebornú medailu a v roku 1966 ste sa v Prahe stali majstrami sveta. Dva cenné kovy ste si odniesli aj z OH, z Tokia 1964 striebro a z Mexika 1968 bronz. Zdobí vás aj titul najlepšieho smečiara z MS v Prahe 1966.

Za všetkými medailami bola obrovská drina. Radosť z úspechov prišla až následne, keď nám viseli na hrudi medaily. Pamätám sa na mnohé detaily zo zákulisia týchto súťaží. V roku 1963 bola v Bukurešti na ME kvalifikácia na prvý mužský olympijský turnaj v Tokiu 1964. Na sústredení tréner do nás vtĺkal poučku: musíte odbíjať len prstami. „Bager“ bol zakázaný, znamenal, že sa flákame... Skončili sme na 5. mieste, pretože sme sa len v priebehu turnaja učili používať „bager“, ale postúpili sme na OH. Na ME v Bukurešti sme veľmi rýchlo zistili, že sa Maďari s domácimi Rumunmi dohovorili na „spolupráci“. Z hráčskej tribúny, priamo na hracej ploche, som dobre videl, keď maďarský rozhodca neodpískal takmer metrový aut v prospech domácich Rumunov. Vyskočil som, a ukázal miesto dopadu lopty. Následne došlo ku kontraverzii s jedným fanúšikom. O tom, či niekoľkokilové šplhacie lano, ktoré mi rozbilo hlavu, spadlo náhodou, alebo v tom bol úmysel, som sa len domýšľal. Mal som však možnosť, oboznámiť sa s „úrovňou“ rumunského zdravotníctva, počas zašívania hlavy. Striebornú medailu z MS v roku 1962 som získal ako nováčik v reprezentácii, kde som bol najmladší z družstva. Piate miesto na ME 1963 a štvrté miesto z MS v roku 1970 bolo v období najväčších úspechov nášho volejbalu hodnotené skôr ako sklamanie.

Radosť československých reprezentantov vo volejbale po získaní titulu majstrov sveta v Prahe 1966. Pavel Schenk tretí zľava v dolnom rade.

Mali ste možnosť na olympiádach okrem volejbalových zápasov sledovať aj ďalšie zápolenia našich či ostatných športovcov?

Zúčastnil som sa na štyroch olympijských hrách. Z Tokia a Mexika mám medaily, v roku 1972 v Mníchove sme obsadili 6. miesto, na moskovských OH 1980 som bol ako tréner reprezentácie, skončili sme tam ôsmi. Možnosť sledovať iných športovcov bola, času však málo. Nikdy však nezabudnem, že som vlastnými očami a naživo videl v Mexiku vtedy nadpozemský Beamonov skok do diaľky vo svetovom rekorde 8,90 metra, čím zlepšil dovtedajší rekord Igora Ter Ovanesiana o 55 centimetrov.

Pavel Schenk hral v reprezentačnom drese vždy s číslom 11.

Mexická olympiáda v roku 1968 bola osobitá. Mexiko malo vlastné hospodárske problémy a demonštrácie sa snažilo potlačiť vojsko.

Vedeli však tam o vpáde sovietskych vojsk do Československa a všade nás povzbudzovali. K najväčším zážitkom patrí uvítanie našej výpravy na slávnostnom otvorení, keď 80-tisíc Mexičanov vstalo, ukazovalo „véčko“ a skandovalo Čeko, Čeko! Veľmi sme chceli nad Rusmi vyhrať, a to až tak, že sa naše „chcenie“ zmenilo v obrovský kŕč a o hodinu sme plakali v sprchách. Získali sme „len“ bronz. Naša tlač to považovala za obrovské sklamanie. Po návrate nás podrobili silnej kritike. Ešte k tomu pred zápasom s Rusmi som si zranil koleno. A do zápasu som nenastúpil.

K Južnej Amerike, konkrétne k Brazílii, vás viažu jedinečné spomienky v súvislosti s futbalistom Pelém. Kde a kedy ste sa stretli?

V roku 1966, keď sme sa stali majstrami sveta a ja najúspešnejším smečiarom MS 1966, absolvoval som s brnenskou Zbrojovkou turné po latinskoamerických krajinách – Mexiku, Brazílii, Kube, Venezueli. Keďže boli v našom tíme viacerí majstri sveta, ušlo sa nám všade veľmi priateľské a srdečné privítanie. V brazílskom futbalovom klube Santos, kde hviezdil Pelé, sme sa stretli aj s ním. Na pamiatku mi zostalo niekoľko fotografií. Veľmi ochotne nám všetko poukazoval, po celý čas bol tento slávny človek naším sprievodcom.

Stretnutie Pavla Schenka s futbalistom Pelém pripomína niekoľko fotografií. Túto mu najlepší futbalista všetkých čias sám podpísal.

Aj Japonci majú radi našich športovcov. Veľkú slávu si tam užila naša vtedy trojnásobná zlatá olympionička gymnastka Věra Čáslavská. Rada sa do Tokia vracala, Japonci ju poznali, vážili si ju. Aj československých volejbalistov si Japonci uctievali?

Veru áno, po olympijských hrách, kde Rusi získali zlato, my striebro a Japonci bronz, sme dostali od Japoncov pozvanie na, hoci aj polročné turné. Vedenie výpravy súhlasilo s pobytom podstatne kratším, ale i tak sme mali možnosť poznať skutočné Japonsko. Počas olympiády sme žili v bývalých kasárňach americkej armády, prerobených na časť olympijskej dediny, počas poolympijského pobytu sme už mali ubytovanie v najluxusnejších hoteloch. Československo-japonské kontakty vo volejbale neochabovali ani po rokoch, spoločne sme sa pripravovali na mexickú olympiádu v roku 1968. Počas prípravného zápasu v Českých Budějoviciach v auguste 1968 prišli k nám na „dočasnú“ návštevu sovietske vojská. Podarilo sa však japonských volejbalistov „vyviezť“ do Rakúska, odkiaľ odleteli domov, boli poriadne vystrašení a veľmi vďační. Japonsko sme navštívili ešte dvakrát, vždy zhruba na mesiac a vždy to bola „paráda,“ plná nevšedných zážitkov.

Pavel Schenk bol nielen vysoký volejbalista (198 cm), ale aj vynikajúci smečiar. Všimnite si jeho výskok pri sieti.

Ste rodák z moravského Borotína, takmer tridsať rokov ste bývali a športovali v Brne. Kto vás zlákal do Bratislavy, kde doteraz žijete?

Po olympiáde v Mníchove 1972, kde sme nezískali medailu a skončili na 6. mieste, ma volali ako hrajúceho trénera do Belgicka. Spĺňal som a prekračoval všetky podmienky, no naše orgány stále môj odchod odďaľovali. Funkcionári z Červenej hviezdy Bratislava ma presviedčali, že sa v tej sezóne na Západ nikto nedostane. Prehovorili ma, aby som im ako hráč pomohol udržať ich družstvo v najvyššej súťaži. Absolvoval som prípravné zápasy, ale pre problémy s kolenom som šiel na operáciu. Červená hviezda medzitým dostala štatút strediska vrcholového športu a mne natrvalo ponúkla post trénera. Preto som sa presťahoval aj s rodinou do bratislavskej Dúbravky.

Pavel Schenk s manželkou Alenou.

Potrápili vás počas kariéry aj ďalšie zranenia?

Okrem zašívanej hlavy a zraneného kolena, v ktorom mám doteraz päť drôtov, som mal veľakrát výron členka, polámané či vykĺbené prsty na rukách a najnovšie ma veľmi trápi pravé rameno. To je daň za úspechy.

Aké odmeny ste dostávali ako vrcholový športovec?

V reprezentácii sme žiadne finančné odmeny nedostávali, iba z času na čas nové tenisky. Zato rôznych medailí a vyznamenaní mám plné šuflíky, od Majstra športu a Zaslúžilého majstra športu, cez rôzne čestné Fučíkove odznaky, až po štátne vyznamenanie... Normálne som pracoval v brnenskom Kovopodniku ako mechanik chladiarenských zariadení. A niekedy som zmeškal začiatok tréningu. No mali ste počuť trénera, ako mi nadával, že sa flákam! A odmena napríklad za striebornú olympijskú medailu v Tokiu? Za tisíc korún sme si mohli odkúpiť oblečenie, ktoré nám dali na OH. Ak sme ho neodkúpili, museli sme ho vrátiť. Neviem, komu by ho dali potom... No a raz mi ukradli dres. Volejbalový zväz si zaň vypýtal 250 korún. Keď som sa vrátil z Tokia, čudoval som sa, že všetkým okrem mňa v Kovopodniku zvýšili plat. Vraj mne preto nie, že som sa pol roka kde-tade flákal.

Zrejme ste sa zamýšľali v období vašej hráčskej kariéry aj nad kvalitami a metódami vašich trénerov.

Josef Brož, ktorý zomrel v roku 2005, bol československý volejbalový reprezentant, majster sveta a majster Európy, úspešný reprezentačný tréner, Zaslúžilý majster športu a Zaslúžilý tréner. Bol kvalitný tréner, ale volali sme ho pre jeho maniere Šalamún. On totiž všetko vedel, a preto s nikým nediskutoval. Ďalší tréner Václav Matiášek napríklad nedorazil v Mexiku na náš zápas s Japoncami. Keď došiel v závere tretieho setu za nami, vyhlásil: „Ja chlapcom jednoducho verím.“ Keby nevymysleli volejbal, neviem, čo by robil tréner Karel Láznička. On mal všetko do detailov naplánované, od nástupu po rozchod. Jeho hláška: „Ak si v sprche požičiaš mydlo od kamaráta, je to falošné priateľstvo,“ medzi nami zľudovela. No a spomeniem aj lekára Jána Jánošdeáka, ktorý v zahraničí na jednom šampionáte pozbieral od každého malé konzervy s názvom Evian. Odniesol si ich domov desiatky, mysliac si, že je to paštéta, bola to však len voda.

A aký tréner bol Pavel Schenk?

Keď som ako tréner nastúpil do ČH Bratislava, začal som tamojším volejbalovým osobnostiam tykať. Tak ako som bol dovtedy vo volejbalovej športovej rodine zvyknutý. Boli z toho zdesení, aj z toho, že som dovolil vojakom základnej služby, ktorí boli v ČH, aby mi tykali. Neskôr som si uvedomil, že to nie je dobré, a keď dozrie na to čas, poviem svojim zverencom, že mi môžu spokojne tykať. Inak, myslím si, že som bol dosť tvrdý tréner. Napokon, tréner musí byť prísny. Môj najobľúbenejší trest bol sto kotúľov na palubovke. Keď som raz zbadal, že Jano Cifra fajčí, podišiel som k nemu. On ma tiež zbadal, strčil preto cigaretu do vrecka. Nehrešil som ho, len som čakal, kedy mu nohavice začnú horieť.

Červenú hviezdu v Bratislave ste prišli v roku 1972 zachraňovať ako hráč, aby nevypadla z ligy. Čo sa vám podarilo ako trénerovi v rokoch 1974 až 1990?

Družstvo z extraligy po ročnom pôsobení vypadlo, v roku 1974 pod mojím vedením sme sa úspešne vrátili, postupne sme sa šplhali vyššie a vyššie. Dosiahli sme trojnásobný titul majstra ČSSR, víťazstvo a druhé miesto v Pohári majstrov európskych krajín, a víťazstvo a druhé miesto v Pohári víťazov pohárov. Môžem azda trochu neskromne vyhlásiť, že som volejbal trénoval a naučil desiatky a desiatky hráčov, v mnohých prípadoch až na reprezentačnej úrovni. Niektorí boli dokonca tréneri volejbalovej reprezentácie: Štefan Chrtiansky, Miroslav Palgut, Vladimír Přidal, Andrej Kravárik, bývalý prezident volejbalového zväzu Ľubor Halanda, či súčasní ligoví tréneri – Gabriel Chocholák, Pavel Bernáth, Ladislav Popeláš. Trénoval som dokonca aj exministra zahraničných vecí Ivana Korčoka. Azda môžem tvrdiť, že sa tak trochu podieľam na slovenskom volejbale. Aj neskôr, v rokoch 1991 až 1999 som pôsobil ako tréner viacerých slovenských volejbalových družstiev v Púchove, Nitre, Interi. Už na dôchodku som trénoval žiačky a juniorky v klube pri Gymnáziu Bilíková v Dúbravke. Žiačky sa stali majsterkami Slovenska, juniorky skončili na druhej priečke. Získané medaily som si vážil rovnako, ako tie „veľké.“

Odohrali ste takmer 400 medzištátnych zápasov a zrejme stovky ďalších na domácich ligových palubovkách. Dá sa porovnať úroveň volejbalu počas vašej hráčskej kariéry s tou terajšou na Slovensku?

Predovšetkým sme hrali oveľa viac zápasov. Dvojzápasy cez víkendy, v stredu boli pohárové súťaže, medzitým tréningy, cestovanie. A nelamentovali sme, že je to veľa. Keď som bol šéftréner v Bratislave, absolvovalo ligové volejbalové družstvo ročne vyše 100 zápasov, terajší borci majú no konte 27 (!) zápasov. A vraj je to veľa. Takúto matematiku celkom nechápem. I v období najväčších úspechov nášho volejbalu sme sa dokázali v „komisii vrcholového športu“ hádať a hľadať nové riešenia, ako volejbal ešte zlepšiť. A výsledky prišli. Dnes je každý so všetkým spokojný a náš volejbal sa stratil z európskych aj svetových ihrísk. Vari máme oslavovať to, ak sa slovenská reprezentácia dostane z kvalifikácie na majstrovská Európy spolu s ďalšími 23 tímami?

Vo vašich volejbalových šľapajach kráčajú aj deti a vnuci?

Áno, naša volejbalová rodina sa postupne rozrastá. Obe dcéry, Petra (1968) aj Katka (1972), hrali volejbal, boli ligové hráčky, obe som aj trénoval, čo nebolo ideálne. Napokon aj po ročnom trénovaní žien som si povedal: nikdy viac. Aj vnuci Patrik, Marek a vnučka Martinka, sú volejbalisti. Máme i pravnúčatá, chlapcov, dvojičky, takže je veľký predpoklad pokračovania volejbalovej tradície. Volejbalista je aj môj zať. Jedine manželka Alena nehrala volejbal, hrala basketbal v druhej celoštátnej lige za Brno. Na volejbal ČH v období najväčších úspechov prestala chodiť, pretože nechcela na tribúne počúvať reči typu: ako to ten „pitomec“ strieda, koho to nominoval a podobne. Som vďačný manželke, ktorá bola vždy oporou rodiny v období mojich častých domácich absencií.

Psík Andy kraľuje aj v prítomnosti oboch dcér Pavla Schenka.

Zhovárala sa Klára Grosmannová

Riport Zranené koleno mi nikdy nevyliečili Pavel Schenk prišiel na dohodnuté stretnutie v dúbravskej reštaurácii so zakladateľom OZ Babie leto Igorom Kucejom v predstihu. „Prišli sme sa porozprávať o vašich úspechoch, hráčskej aj trénerskej kariére, veď patríte medzi legendy svetového volejbalu,“ načrtol dôvod stretnutia Igor Kucej. Babie leto medializuje významné osobnosti v rôznych odvetviach spoločenského života, pomôže im ak treba, prispieva k tomu, aby sa nevytratili z povedomia nás všetkých, aby ich lepšie spoznala mladá či stredná generácia. „Vlani mi SOŠV udelil zlatý odznak SOŠV, trochu s ním meškali... Využil som aj možnosť, ponuku SOŠV, ísť na liečenie v Dudinciach, aby som trochu pomohol stále boľavému kolenu. No, čo čert nechcel, dostal som covid a po troch dňoch som sa musel vrátiť domov,“ hovorí Pavel Schenk, ktorý sa ochotne vracia spomienkami do minulosti. Odvíja niť, ktorá ho od pätnástich rokov spájala s preňho najkrajším športom – volejbalom. „Ozaj, koľko ste mali presne centimetrov v období aktívnej hráčskej kariéry?“ pýtame sa ho. Zarazí sa: „Koľko som mal? Hádam koľko mám? Ja som sa veru nescvrkol ani o milimeter, stále meriam bez dvoch centimetrov dva metre.“ Reštauráciu, miesto nášho stretnutia, sme nespomenuli náhodou. Počas rozprávania Pavla Schenka, ktoré on, či my, poslucháči, sme okorenili občas hlasným smiechom, pristúpil k nemu hosť od vedľajšieho stola. „Já bych vás jenom rád pozdravil a popřál vám hodne zdraví,“ povedal prekvapenému bývalému volejbalistovi. A 81-ročný športovec Pavel Schenk mu hneď zakontroval v češtine, od ktorej si, veď je to jeho rodný jazyk, neodvykol ani po piatich desaťročiach na Slovensku: „No, hodne ho asi už nebude, ale děkuji!“ Vyzvedáme, ktorá jeho prezývka je správna. Pafčo? Paučo? Pafko? Pavčo? „Tá posledná, Pavčom, čo je to odvodenina z krstného mena Pavel, ma nazval tréner Karel Láznička. A tak ma roky rokúce oslovujú priatelia, známi aj cudzí ľudia. kgm

Kto je Pavel Schenk?

Usmiata volejbalová legenda Pavel Schenk.

Majster sveta vo volejbale, strieborný a bronzový olympionik, sa narodil 27. júna 1941 v juhomoravskom Borotíne. S rodičmi sa presťahoval do Brna, keď mal päť rokov. Volejbal začal hrať pomerne neskoro organizovane v osemnástich rokoch. Hral za kluby Spartak Brno ZJŠ, Dukla Kolín, najdlhšie za Zbrojovku Brno (1963 až 1972), na záver kariéry si obliekol dres Červenej hviezdy Bratislava. Ako hráč získal šesťkrát federálny titul majstra bývalej ČSSR, v drese Zbrojovky triumfoval v rokoch 1969 a 1972 v Európskom pohári majstrov.

Pavel Schenk po víťazstve Zbrojovky Brno v EPM.

Štartoval na troch majstrovstvách sveta, troch majstrovstvách Európy a troch olympijských hrách, celkovo získal šesť medailí: jednu zlatú, štyri strieborné a jednu bronzovú. Na MS v Prahe ho vyhlásili za najlepšieho smečiara. Ako tréner viedol čs. volejbalistov na OH v Moskve. Vzdelanie si začal doplňovať až po ukončení aktívnej hráčskej činnosti.

S jeho menom sa spájajú najväčšie klubové úspechy slovenského mužského volejbalu. Červenú hviezdu Bratislava ako tréner priviedol k zisku trofeje pre víťaza Európskeho pohára majstrov (1979) a Pohára víťazov pohárov (1981). ČH Bratislava sa pod jeho vedením trikrát tešila z federálneho titulu majstra ČSSR (1978, 1979, 1981).

Po osemnástich rokoch na trénerskej stoličke ČH Bratislava (1972 až 1990) viedol ako tréner ženy ŠKP a Slovakoturistu Bratislava, v slovenskej extralige Matador Púchov a Ravijomu Bratislava, v I. lige Nitru. Pôsobil ako šéftréner mládeže v Interi Bratislava aj ako mládežnícky tréner v ŠŠK Bilíkova Bratislava.

Je ženatý, má dve dcéry, vnučku, dvoch vnukov a dvoch pravnukov, žije v Bratislave-Dúbravke.

Ani na fotografii manželov Schenkovcov s dvoma vnukmi a vnučkou nechýba psíkAndy.