• October 15th at 12:15pm

Po každom tréningu sa mi zdalo, že všetci sú od mňa šikovnejší. Čo tréning, to slzy. Veru, začiatky boli kruté.

Túžbu po víťazstva nesmie zatieniť žiaden podraz

Zhovárali sme sa s najúspešnejšou slovenskou a československou šermiarkou Katarínou Ráczovou Lokšovou

Šerm nepatrí medzi masové, najlákavejšie či najobľúbenejšie športy u nás. Čím upútal voľakedy dvanásť - trinásťročnú Katku Ráczovú?

Športovala som odmalička. Skúšala som gymnastiku, plávanie, krasokorčuľovanie. Bývali sme v Košiciach. Otec bol riaditeľ maďarskej základnej školy, mama učiteľka. O tri roky starší brat chodil na šermiarske tréningy. Tak sa rodičia rozhodli veľmi racionálne, že nemôžu s Oliverom chodiť na šerm a so mnou na iný šport, na dve rôzne miesta. Auto sme nemali. Padlo rozhodnutie: aj Katka začne šermovať.

Zrejme ste sa nepostavili ihneď od prvého tréningu na planš v kompletnom šermiarskom výstroji.

Veru nie. Mala som šťastie, že mojím trénerom sa stal zakladateľ šermu v Košiciach profesor Samuel Pačenovský. Kládol rovnaký dôraz nielen na fyzické predpoklady adeptov, ale aj na ich psychiku. Môj brat mal skvelé rozumové danosti, veď nestačí na planši poskakovať, treba vymyslieť na súpera taktiku a uskutočniť ju. V škole napríklad pod lavicou čítal noviny alebo knihu, a keď ho učiteľ matematiky vyvolal, Oliver ihneď skonštatoval, že príklad na tabuli je zle vypočítaný. A mal pravdu.

Vy ste však dosiahli v šerme oveľa lepšie výsledky ako váš brat Oliver. Ozaj, kam to on dotiahol v tomto športovom odvetví?

Šermu sa venoval len asi 5-6 rokov. Nedosiahol ďaleko, lebo prehnane veľa rozmýšlal počas zápasov a zabudol, že šerm vyžaduje aj rýchly pohyb. Ja som spočiatku v každom športe narazila na problémy: v krasokorčuľovaní sa mi nepáčilo, že som sa príliš často neúmyselne ocitla na ľade, v plávaní ma odrádzalo, že musím vstávať ráno o piatej. Aj gymnastiku som skúšala a tá mi neskôr v šerme dala veľa. Na šermiarskych tréningoch profesor Pačenovský sa nás snažil uviesť nielen do základov šermiarskeho umenia, ale staral sa o nás aj inakšie. Napríklad sme počúvali od „starej školy“ profesora Pačenovského: „Zasa tu niekto fajčil,“ podotkol, keď vošiel do šatne. Keď sme skončili tréning, prízvukoval: „A nieže pôjdete večer do parku na lavičky!“ Po každom tréningu sa mi zdalo, že všetci sú od mňa šikovnejší. Čo tréning, to slzy. Veru, začiatky boli kruté.

Veľa muselo stáť aj šermiarske oblečenie, maska, obuv, zbraň.

Dnešné deti, ktoré trénujú šerm, majú lepšiu výstroj ako som mala ja na olympijských hrách. Teraz len šermiarska maska stojí 130 eur. Ja som súťažila v tých najobyčajnejších teniskách za 30 korún. Ochrannú signalizačnú vestu mi ušila mama. My sme si museli ísť do lesa natrhať rovné tenké prútiky, nimi sme na tréningoch narábali ako so zbraňou. Až po poldruha roku som začala používať skutočnú zbraň, fleuret. A na prvé preteky som išla po dvoch rokoch. Boli to stredoškolské majstrovstvá ČSSR, mala som 14 rokov, ale ešte som nebola stredoškoláčka. Víťazstvo na celoštátnom turnaji v Brne mi neskalilo ani vedomie, že dve najlepšie šermiarky na pretekoch chýbali a ja som ich „zastupovala“. V roku 1970 som na majstrovstvách ČSSR v Karlových Varoch skončila prvýkrát na zlatom stupienku. „Mala si šťastie, lebo úradujúca majsterka Silvia tam nebola, keďže sa zranila.” Takto ma doma privítali v šermiarskych kruhoch. Tieto slová ma vtedy veľmi naštvali, a preto som svoje víťazstvo potvrdila ešte jedenásťkrát. Keď som štartovala na majstrovstvách, tak som aj vyhrala. A pod mojím vedením sme aj ako družstvo získali pre klub 3 majstrovské tituly ČSSR, čo bolo vtedy veľké prekvapenie.

V Košiciach ste zmaturovali na maďarskom gymnáziu, vašou túžbou popri športe bolo študovať na vysokej škole. Už ste boli známa a obávaná šermiarka, nelákali vás do Prahy?

Dostala som ponuku, študovať trebárs aj atómovú fyziku v Prahe, ale „kolegyne“ šermiarky mi povedali: „Keď sem prídeš, zničíme ťa!“ Tak som sa rozhodla pre Bratislavu, odmalička som túžila byť farmaceutkou, dokonca som v myšlienkach koketovala s tým, že vynájdem nový liek. Štúdium bolo veľmi náročné, hoci som mala individuálny študijný plán, musela som absolvovať všetko ako ostatní študenti, aj dlhé hodiny laboratórnych cvičení. Najväčší problém som mala s ruštinou, keďže som maďarskej národnosti a vo výuke tohto jazyka som poriadne zaostávala za slovenskými študentmi. Nadrvila som sa však 50 odborných tém, vedela som odrapkať všetky. Keď mi však skúšajúca položila dve-tri doplňujúce otázky, mlčala som ako ryba. Nerozumela som totiž nič. No, nejako to za moju enormnú snahu dopadlo, skúšku som dostala, štúdium som zavŕšila úspešne.

Katarína Ráczová Lokšová preberá diplom po skončení štúdia na Farmaceutickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Váš bratislavský šermiarsky tréner Vojtech Artim vám nesadol?

Veru nie, každý môj pohyb, hoci som už prišla do Bratislavy ovenčená víťazstvami, komentoval: „To ťa v Košiciach takto učili?“ Skrátka úplne všetko bolo zlé. Mala som však šťastie, začal ma trénovať Aladár Kogler. Rozumel šermu a bol šermiarsky fanatik. Boli sme plní elánu a chutí trénovať. Telocvičňu, kde sme trénovali, pomerne často opravovali, maľovali. Vtedy sme trénovali na chodbe… Nám neprekážalo ani to, že sme trénovali na Štedrý deň, na Silvestra či na Nový rok. Prekážalo to len politickým športovým funkcionárom. Predvolali si nás na disciplinárku, vraj do povinného tréningového denníka sme uviedli nezmysly. Žiaľ, v roku 1981 sa Ali Kogler „stratil“, emigroval do USA. Šťastie som mala aj na ďalšieho trénera do konca mojej aktívnej športovej šermiarskej kariéry, Ivana Hrušovského.

Ste šermiarska účastníčka troch olympijských hier, ako vnímate spätne Mníchov 1972, vašu prvú olympiádu?

Na mníchovskú olympiádu som sa veľmi svedomite pripravovala, každý druhý týždeň sme trénovali v Maďarsku s tamojšími výbornými šermiarkami. Účasť na OH bola politická úloha, ale výstroj som dostala až deň pred turnajom v Mníchove. Skončila som na jedenástom mieste. Atmosféra bola očarujúca. Stretla som sa s fenomenálnym plavcom Markom Spitzom, s naším cyklistom Antonom Tkáčom sme jazdili na trenažéroch, on ma primäl k tomu, aby som si spravila vodičák. Tá strašná tragédia, ktorá postihla izraelských športovcov, doľahla na nás až následne. Zavraždili aj izraelského šermiarskeho trénera... V olympijskej dedine sme sa voľne pohybovali, žiadne bezpečnostné opatrenie neboli, fakty o teroristoch pred športovcami tajili. Užívala som si aj „výlet“ do mesta, napriek tomu, že som ledva trafila späť do olympijskej dediny...

Detail jedného zo zápasu Kataríny Ráczovej na OH 1972 v Mníchove.

Nasledoval Montréal 1976 a Moskva 1980, kde sa vám viac darilo?

Katarína Ráczová spolu s olympijským víťazom v zápasení Vítězslavom Máchom (zomrel v roku 2023) skladala olympijský sľub pred odletom na OH 1976 v Montréale.

V Montréale som skončila v semifinále, pred OH som sa zranila, mala som potrhané väzivo v členku, podstúpila som operáciu. Súťažila som po zranení, nie celkom doliečená. Ovplyvnilo to moje výkony. V Moskve som o štyri roky dosiahla najlepšie umiestnenie, siedme miesto. Pripravovala som sa veľmi svedomito. A rovnako na štvrtú olympiádu v Los Angeles, a to som už bola dvojnásobná mama, v roku 1979 sa mi narodila dcéra Katka a v roku 1983 syn Oliver. Na štvrtú olympiádu som však nešla, 12. mája 1984 sme sa dozvedeli od našich športových funkcionárov, že organizátori hier nedokážu zabezpečiť bezpečnosť hier či dodržať olympijskú chartu, a práve preto v záujme ochrany športovcov socialistické krajiny nepošlú svojich športovcov do Los Angeles. V roku 2014 česká vláda pozvala týchto bývalých československých športovcov a dodatočne sa im ospravedlňovala. Tento akt však športovcov po 30 rokoch veľmi neutešil.

Nešportové politické rozhodnutie vás zasiahlo aj pred MS v Buenos Aires v roku 1977, kam ste sa kvalifikovali ako jediná z ČSSR.

Cestu nám škrtli, vraj je nerentabilné, aby tam, cestovala Ráczová s trénerom Koglerom zo Slovenska. Opäť politický škrt. Bola som znechutená a zdrvená, odcestovala som teda domov, do Košíc, trochu pookriať. Na kúpalisku som sa spoznala s tamojším rodákom, vtedy vyštudovaným lekárom, tenistom Viliamom Lokšom. Do roka bola svadba.

Vy ste však v šerme dosiahli významné úspechy aj na iných podujatiach celosvetového významu.

V roku 1973 získala Katarína Ráczová 4. miesto na Svetovej univerziáde v Moskve, kde jej technické riaditeľstvo šermiarskeho turnaja udelilo cenu “Za najväčšiu vôľu po víťazstve”. Cena je socha, ktorú drží v ruke v roku 2017 a mala s ňou veľké problémy pri nástupe do lietadla.

Na svetovej univerziáde 1977 v Sofii som zvíťazila. Zišla sa tam rovnaká konkurencia ako na MS v Buenos Aires, keďže súťažili niektorí nielen bez vysokoškolského diplomu, ale dokonca aj bez maturity. Viem o konkrétnych prípadoch. No a naši pražskí funkcionári ma potľapkávali, že je to náhrada za neúčasť na majstrovstvách sveta. O rok (1978) som vo fleurete na MS v Hamburgu získala striebornú medailu, a zvíťazila som na najkvalitnejšie obsadenom turnaji v Turíne. Súčasne som získala ocenenie pre technicky najvyspelejšiu šermiarku súťaže, 2. miesto vo svetovom rebríčku Medzinárodnej šermiarskej federácie. Ešte doplním, že do výpočtu na MS v Göteborgu i na svetovej univerziáde v Moskve v roku 1973, som bola štvrtá a ocenili ma za „vôľu po víťazstve“. V roku 1982 som obsadila na ME 5. miesto, to ma už viedol ďalší vynikajúci tréner Ivan Hrušovský.

Víťazstvo Kataríny Ráczovej na Svetovom pohári o Strieborný fleuret v talianskom meste Como.

Nerozhodovali ste sa po skončení náročného vysokoškolského štúdia farmácie, či dáte prednosť kariére športovej alebo pracovnej?

Ja som to chcela „zrovnoprávniť“. Aj, aj. Popri všetkých rodinných a materských povinnostiach. Z pražského politicko-športového centra som dostávala odkazy, aby som sa rozhodla, či chcem byť športovkyňa alebo či chcem pracovať. Najprv som na skrátený úväzok pracovala na farmaceutickej fakulte, neskôr v jednom výskumnom ústave. Doteraz neviem, čo ústav skúmal, chvalabohu, po nežnej revolúcii zanikol. Dovtedy som sa tam však veľmi trápila. S aktívnou športovou činnosťou som skončila po politickom rozhodnutí nezúčastniť sa na OH 1984. Chodiť do práce, ktorá nemala zmysel, bolo veľmi skľučujúce a ubíjajúce.

Keď sa po revolúcii a rozpade Československa začali tvoriť aj nové športové štruktúry, dostali ste lákavú ponuku...

Založili sme v roku 1993 Klub fair play, taký, aký už fungoval v Československu a stala som sa jeho predsedníčkou. Už rok predtým mi udelili hlavnú cenu Klubu fair play Československého olympijského výboru. Pod mojím vedením získal Klub fair play SOV v roku 1999 diplom Európskeho hnutia fair play (EFPM) za príkladné aktivity, stala som sa národnou veľvyslankyňou pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy a o rok neskôr som sa stala sa členkou výkonného výboru EFPM. Ministri krajín EÚ zodpovední pre šport iniciovali funkcie národných ambasádorov pre šport, toleranciu a fair play. Mali sa nimi stať bývalí športovci, ktorých športový aj súkromný život je príkladný a blízky olympijským ideálom. Miloš Mečír to odmietol pre povinnosti v tenise, voľba padla na mňa. Azda aj preto, že som nebola straníčka, bola som bez afér, nadsadene dodávam, že som fleuretom nikdy nikoho neprebodla... Poznala som aj zákulisie, chcela som šíriť fair play osvetu. Medzi športovcami, trénermi, rozhodcami ale i rodičmi a vyzdvihnúť, odmeniť, kto si to skutkami zaslúži. Vďaka výsledkom na planši ako aj práci v hnutiu fair play, keď z príležitosti osláv stého výročia Medzinárodná šermiarska federácia (FIE) v novembri 2013 založila Sieň slávy svetového šermu, medzi 100 osobností, ktoré si vybrala komisia FIE z takmer 1500 návrhov, som toto prestížne ocenenie získala aj ja.

V roku 1993 Katarína Ráczová Lokšová prevzala v Paríži diplom od Medzinárodného výboru fair play za príkladné vystupovanie počas športovej kariéry.

Čo vám utkvelo v pamäti z fair i nefair skutkov v športe?

Tie veľké príklady sú značne medializované. Uvediem menej známe. Keď jedno mládežnícke družstvo prehralo kontumačne basketbalový zápas, lebo na jeho súpiske bol aj funkcionár, tréner víťazného družstva navrhol, že pre takýto prehrešok by nemali prehrať, veď ten funkcionár nehral, bol len, možno aj omylom zaradený do družstva. V biatlone napríklad mali súťažiť dvaja rovnocenní chalani. Jeden nemohol nastúpiť, dostal covid. Chalan, ktorý zvíťazil, poslal svoju medailu chorému kamarátovi. Zmienku si zaslúži aj to, ak hokejisti z nepotrestaného družstva upozornia rozhodcu, že nebol faul. A z nefair skutkov? Dvojtýždňové pobyty rozhodcov napríklad pred OH v dejisku OH.

So šermom ste napriek dlhoročnému pôsobeniu v hnutí fair play v neustálom kontakte. Trénujete deti.

Vlastne to jedno na druhé nadväzuje. Deti odmalička musíme viesť nielen k tomu, aby sa snažili dosahovať čo najlepšie výsledky, ale aj k tomu, akou cestou k nim kráčajú. Je nádherné zvíťaziť, dostať medailu, stáť na stupni víťazov, počuť slovenskú hymnu, no treba to dosiahnuť priamočiaro, bez podvodu. A ak si mladý športovec zvolí za vzor významného športovca, táto osobnosť ho nesmie sklamať, ani len v maličkostiach. Na športovom poli ani v súkromí. Aj o tom stále hovorím svojim zverencom v Bratislave.

Na tréningu v Šermiarskom klube Slávia STU Bratislava.

Zhovárala sa Klára Grosmannová

Riport

Trinásťročný vnuk mi chcel prednášať o šerme

Domček so záhradkou v tichej uličke rakúskeho Hainburgu je domovom Kataríny Ráczovej Lokšovej, významnej slovenskej šermiarskej osobnosti. „Babie leto vyhľadáva osobnosti z rôznych odvetví spoločenského a športového života, ktoré dosiahli významné úspechy. Nechceme, aby na ne zabudla mladšia či stredná generácia, hoci už nie sú natoľko na výslní,“ konštatoval zakladateľ OZ Babieho leto Igor Kucej. Kytička, ktorú odovzdal našej najvýznamnejšej slovenskej šermiarke ju potešila. Dlhé roky bojovala o stupienky víťazov na najvýznamnejších šermiarskych podujatiach (majstrovstvách Európy, sveta, univerziádach aj olympijských hrách). Vždy vo fleurete žien jednotlivkýň, veď toľko úspešných šermiarok, aby utvorili štvorčlenné družstvo a súťažili na významných podujatiach, u nás ani nebolo. „V Hainburgu bývame od roku 1990, keď manžel lekár začal pracovať v tunajšej nemocnici. Spočiatku sme sa tiesnili aj s dvoma deťmi v jednoizbovom byte. Teraz bývame s manželom v tejto tichej lokalite. Do Bratislavy, kam často chodím, najmä trénovať deti, to mám na skok,“ približuje Katarína Ráczová Lokšová dôvod bývania v susednej krajine. „Dcéra Katka sa vydala za Francúza a býva v Ženeve, syn Oliver žije vo Viedni, oženil sa Sarajevčankou. Máme troch vnukov: Eliasa Olivera, Jeana Viktora a Pierra Oliviera. Športujú všetci. Dobre som sa pobavila, keď mi nedávno najstarší, trinásťročný vnuk, ktorý sa venuje šermu, navrhol, že mi urobí prednášku o šerme! Môj prvý tréner Samuel Pačenovský vravieval: Je to jednoduché, treba urobiť štyri zásahy skôr než súper,“ hovorí Katarína. Občas si Katarína Ráczová Lokšová bilancuje, čo jej šerm dal a čo vzal. Súťažiť na významných podujatiach, spoznávať športovcov, nielen šermiarov, cestovať... A vzal? „Nuž, zaobišla by som sa i bez zranení a zákulisných nešportových ťahov, špekulácií športových predstaviteľov, či vôbec mám na nejaké významné podujatie cestovať, hoci som tomu podriadila celý svoj život. Šport mi vlastne dal aj manžela a rodinu.“ A manžel MUDr. Viliam Lokša k tomu potmehúdsky dodáva: „Keďže aj ja som Košičan a hral som tenis, poznal som veľa tamojších športovcov. So šermom som sa však nestretol, kým som náhodou na kúpalisku nestretol Katku. Oni totiž trénovali a súťažili vždy v nejakých uzavretých priestoroch. Takže je vlastne dobre, že necestovala na MS do Buenos Aires, ale od žiaľu do Košíc na tri dni,“ dodáva V. Lokša. „A keď sa stretneme všetci deviati našej kozmopolitnej rodiny, dobre si rozumieme, veď napokon aj ja som občianka Slovenska maďarskej národnosti žijúca v Rakúsku!“ dodáva naša šermiarka Katarína Ráczová Lokšová.

Obe fotografie sú z vyhlásenia ankety Športovec roka 1978 v Československu. Vyhral Anton Tkáč, Katarína Ráczová Lokšová sa umiestnila na šiestom mieste.

Klára Grosmannová

Kto je Katarína Ráczová Lokšová

Najúspešnejšia šermiarka slovenskej aj československej histórie, trojnásobná olympionička a vicemajsterka sveta vo fleurete. Katarína Ráczová Lokšová s narodila 3. októbra 1950 v Košiciach. Vrcholom jej kariéry bol zisk striebornej medaily vo fleurete na majstrovstvách sveta 1978 v Hamburgu. Na svetovej univerziáde 1977 získala zlatú medailu, na olympijských hrách bolo jej najlepším výsledkom siedme miesto v Moskve 1980 – predtým v Mníchove 1972 skončila jedenásta a Montreale 1976 postúpila do semifinále. Počas svojej dlhej kariéry sa 12-krát stala majsterkou ČSSR. Vrcholovému športu sa pritom venovala popri náročnom vysokoškolskom štúdiu farmácie. Aktívnu šermiarsku kariéru ukončila v roku 1984. Odvtedy sa venuje trénovaniu detí a mládeže. Angažuje sa v domácom i medzinárodnom hnutí fair play. V rokoch 1993 až 2002 pôsobila ako predsedníčka Klubu fair play SOV, v tom čase bola aj členka Slovenského olympijského výboru. Od roku 2016 túto funkciu zastáva opäť a je čestná členka SOŠV. V roku 1993 jej bol udelený Čestný diplom Medzinárodného výboru fair play UNESCO za dlhoročné príkladné vystupovanie počas športovej kariéry. Od roku 1999 je národnou veľvyslankyňa pre šport, toleranciu a fair play Rady Európy, od roku 2000 členka výkonného výboru Európskeho hnutia fair play (EFPM). Je iniciátorka mnohých pozoruhodných aktivít v propagácii fair play a čistoty v športe, ale aj v boji proti rasizmu a xenofóbii a za integráciu menšinových skupín do plnohodnotného života spoločnosti.

Predstavitelia Babieho leta navštívili Katarínu Ráczovú Lokšovú doma v Hainburgu. Sprava: Katarína Ráczová Lokšová, Klára Grosmannová, manžel Kataríny Ráczovej Lokšovej Vladimír a Igor Kucej.

Rámček

Výhovorky v škole

„Vždy ste sa správali eticky, priamočiaro, nikdy ste sa neskryli ani za malé klamstvo?“ kladú neraz otázky našej bývalej šermiarke Kataríne Ráczovej Lokšovej jej zverenci. „V športe som neklamala, nepodvádzala, ale pamätám sa, že v Košiciach som do základnej asi aj do strednej školy neraz prišla neskoro, po zvonení. Učitelia sa ma vždy spýtali, kde som bola a prečo meškám. Tak som si musela pripraviť malé klamstvá, výhovorky: zaspala som, vrátila som sa pre zošit, nešla mi električka... A to som nikdy necestovala električkou, lebo sme bývali blízko školy, chodila som do nej peši,“ spomína si Katarína Ráczová Lokšová na tie malé priestupky, ktoré sa prihodili v detstve každému z nás.

Klára Grosmannová