Zhovárali sme sa s rímskokatolíckym kňazom Mgr. Jánom Sucháňom

  • July 18th at 8:21pm

Keď sme končili štúdium, začali sa šíriť reči z politických sfér, že treba vždy len toľko kňazov, koľko ich zomrie. A nadíde doba, že ich vôbec nebudeme potrebovať

„Boh má s tebou veľké plány,“ povedal mi jeden kňaz.

Zhovárali sme sa s rímskokatolíckym kňazom Mgr. Jánom Sucháňom

Úsmev a Ján Sucháň patria k sebe.

Detstvo je pre väčšinu z nás nostalgická spomienka. Možno si ho prikrášľujeme, možno sme horšie časy vytreli z pamäti. Rád sa vraciate v spomienkach do detstva?

Dedinka Šurianky, vzdialená od Nitry asi 15 kilometrov, je moje rodisko. Tam som býval s rodičmi a tromi sestrami Gabrielou, Esterou a Evou až do maturity. Teraz má obec asi 600 obyvateľov, v minulosti bola menšia. Obkolesená bola šírymi chotármi, ktoré som dobre poznal. A ja som bol chlapec prírody. Ako vtedajšie deti, voľný čas som trávil vonku, v prírode. Poznal som všetky cestičky, nič nebolo neznáme. Aj v zime bolo krásne, snežilo oveľa viac ako v týchto rokoch.

Druhák Janko vľavo vedľa pani učiteľky.

Čo vám utkvelo v pamäti z tých čias? Aký bol váš rodinný život?

Keď v obci vzniklo jednotné roľnícke družstvo, nastali „nové časy“. Otec mal veľa roboty, úloh, školení, bol účtovník na družstve. Ráno veľmi skoro vstával, večer sa neskoro vracal domov. Takmer som ho nevídal. Pamätám sa, že choval aj včely a bol na ne veľmi hrdý. Mama, veľmi láskavá a dobrotivá žena, mala veľa domácich povinností, veď sme boli štyria súrodenci. V centre dediny stál kostol, dedko, môj veľmi dobrý kamarát, bol kostolník, takže som tam chodil pomáhať, miništrovať. Nerozumel som ničomu, čo odznelo v latinčine, ale naučil som sa to odriekavať. V chráme som sa nikdy nenudil. Zaujali ma texty z dávnej minulosti či príbehy z biblie, ktoré tam odznievali.

Vystúpenie s Jankou Kocianovou v rodných Šuriankach.

Predznamenalo to teda vašu cestu, výber profesie, poslania?

Rád som chodieval do kostola, ale postupne som sa začal vzďaľovať od oltára. Keď som mal sedemnásť rokov, chcel som prestať chodiť do kostola a odsťahovať sa. Veď v takom veku, toľko všeličoho láka mladých... A vtedajšia Nitra mala veľa ponúk a lákadiel. Mama mi vtedy povedala: „Pokojne choď, ako ty budeš myslieť na Boha, tak Boh bude pamätať na teba.“ Zostal som.

Navštevovali ste tú istú strednú školu v Nitre ako ja, o tri roky neskôr, takže sme nedrali naraz lavice Strednej všeobecnovzdelávacej školy Eugena Gudernu. Nás bolo v každom ročníku po desať tried, za vašich čias, keď sa škola rozdelila, o polovicu menej. Predsa sa však nepamätám, že by hocikto z mojich rovesníkov si vybral štúdium na bohosloveckej fakulte.

Z našich piatich maturitných tried sa až štyria chlapci, vrátane mňa, môjho spolužiaka z triedy Jožka Lednického, Tonka Kováčika a Bartolomeja Barátha prihlásili na teológiu a sme ju aj vyštudovali. V mojom prípade nastal zlom v druhom ročníku SVŠ. Bol to rok politického uvoľnenia, rok 1968. Keďže som do Nitry dochádzal zo Šurianok autobusom a pred vyučovaním som mal trištvrte hodiny času, často som zašiel do Piaristického kostola vedľa školy. V jedno popoludnie som nespokojný blúdil mestom, pri zdravotnej škole bol kostol, do ktorého som vošiel. Všade bola tma len nad jednou spovednicou sa svietilo. Neznámemu človeku som vyrozprával svoje problémy, príbeh. On mi povedal len jednu vetu: „Boh s Tebou počíta, má s tebou svoj plán.“ Moje vnútro sa upokojilo a potom som si podal prihlášku na teológiu a filozofiu.

Ján Sucháň v mladšom veku.

Prijali vás na obe vysoké školy?

V auguste 1968 obsadili Československo vojská Varšavskej zmluvy na čele so Sovietskym zväzom. Otec ma ráno budil: „Jano vstávaj, Rusi nás obsadili.“ Brigádničil som v tých dňoch na družstve, s kamarátmi sme zvážali slamu a v ten deň vlastne nezvážali, sedeli sme na balíkoch a počúvali tranzistor o postupe vojsk. Boli to čierne dni a postupne sa začala uzatvárať aj spoločnosť. Do života nám znovu vstúpil strach, obava z toho, čo bude, boli to smutné dni.

Po maturite a prijímacích skúškach som v roku 1970 nastúpil na Rímskokatolícku cyrilometodskú bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, a stal som sa súčasťou Kňazského seminára.

Váš prvý dojem?

Trochu ma vystrašil. Vošiel som do izby, na stene visel veľký kríž a na zemi pod ním ležal mladý muž. Hovoril som si, panebože, to tu takto budeme žiť? Keď prišli ostatní chalani, v izbe nás bolo 16, postupne som zistil, že si tu môžem nájsť kamarátov a ľudí, ktorí primerane rozmýšľajú, hľadajú odpoveď na základné otázky bytia a zmyslu života.

Seminár 1975. Ján Sucháň je v hornom rade siedmy zľava.

Ako ste teda žili?

Žiadne pohodlie, žiadne súkromie, len striedmosť. Zišli sme sa z celého Slovenska, veľa chlapcov športovalo, to nám nezakazovali, chodili sme behávať do Petržalky, hrávať futbal, pod Hrad volejbal. Mali sme však nemenný prísny režim: škola aj „internát“ boli v centre mesta na Kapitulskej ulici, do centra Bratislavy medzi ľudí nám však veľmi neodporúčali chodiť ani v rámci dvojhodinových denných vychádzok. Odporúčané lokality boli nábrežie Dunaja, Kalvária, príroda, stará Petržalka.

To už nastalo v štáte a spoločnosti takzvané normalizačné obdobie 70. rokov. Ako sa prejavilo na vašej vysokej škole?

Starší študenti boli nielen rozhľadenejší, ale aj smelší, kritickejší. Príjemným závanom bola literatúra z Poľska, Ríma, Vatikánu, ktorá sa k nám dostala. Cítili sme snahu „vytriediť“ nás z fakúlt UK a nie raz nás nazývali bohoslovecké učilište. Zaviedli u nás predmet tzv. spoločenské vedy ako náhradu za marxizmus-leninizmus, ktorý už naozaj nebolo možné vyučovať v rámci štúdia teológie. Pedagógovia boli rôzni, aj seriózni ako napríklad Jiří Suchý. Keď sme však končili štúdium a náš ročník bol silný, bolo nás 46, začali sa šíriť reči z politických sfér, že treba vždy len toľko kňazov, koľko ich zomrie. A nadíde doba, že ich vôbec nebudeme potrebovať.

V závere štúdia ste aj vy mali problémy, hrozilo dokonca, že sa kňazom nestanete. Ako ste to vnímali, čo vám vraveli rodičia?

Svetská moc hľadala akýkoľvek dôvod, aby nás čo najmenej skončilo štúdium. Teta môjho spolužiaka nás pozvala na vystúpenie Lúčnice do PKO. Zdržali sme sa, popili aj nejaké vínko a namiesto o šiestej sme sa vrátili do seminára o ôsmej večer. Vraj to bol vážny priestupok. Keď sme boli v piatom ročníku, pozvali nás na schôdzu Pacem in terris. Ignorovali sme to, išli len piati či šiesti. Aj to mi pridalo. Šiesti sme dostali rozhodnutie, že sme síce mohli skončiť päťročné štúdium teológie, ale bez následnej vysviacky. To by znamenalo, že sa nemôžem stať kňazom. Rodičia to ťažko niesli, plánovali, že budem kňaz. Čo teraz? Sám som mal veľké výčitky, pochybnosti, či som hodný stať sa kňazom. Zastal sa nás vtedajší pán biskup Július Gábriš, takže vysviacka sa oddialila z júna na október. Kňazské svätenie som prijal 10. októbra 1975 v seminárnej kaplnke v Bratislave. Primičnú svätú omšu som mal 12. októbra 1975 doma, v rodnej obci Šurianky. Mám na to krásne spomienky, v kostole boli všetci moji blízki, vlastne celá dedina.

Primičná omša Jána Sucháňa.

Žiaden duchovný si nemôže vybrať svoje pôsobisko, v minulosti do toho nepriaznivo zasahoval štát. Kde ste začali pôsobiť?

Dostal som síce štátny súhlas, ale do maďarskej farnosti. Stali sa ňou Šahy, kde som pôsobil niekoľko mesiacov. Nevedel som po maďarsky, azda len pozdraviť sa. A sväté omše som slúžil po maďarsky. Bol som úplný začiatočník, a preto to, čo som si pripravil, dal som si preložiť do maďarčiny a potom v kostole prečítal. Vyčistil som si kaplánku, starý začmudený priestor, lebo budova farského úradu slúžila ako sklad nábytku. Pán farár býval v bytovke. Veľmi skoro sme sa s farníkmi skamarátili, a ľudia mi pomáhali, koľko sa dalo. Občania Šiah ma mali radi, zvykli si na mňa. Pol krivého slova som nepočul na moju adresu. Každé miesto má čosi do seba. Všetko ma obohatilo, stretol som a spoznal veľa krásnych ľudí a ich príbehov. Keď som to už všetko ako-tak zvládal, dostal som povolávací rozkaz na Lešť.

Koncom 70. rokov bola v Lešti (na Oremovom Laze) tvrdá vojenčina, azda len hranica s NSR jej mohla „konkurovať“. Keďže bohoslovci nemali počas štúdia vojenský výcvik, vaša vojenčina trvala až dva roky. Dalo sa to vydržať?

V začiatkoch, teda v prijímači, som si zaumienil, že budem zachovávať pravidlo nevyčnievať z radu, aby si velitelia na mne zbytočne nevylievali zlosť. Zvykol som si, aj na veliteľov. Raz nám veliteľ útvaru, keď sme sa vracali do kasární z opušťáka urobil osobnú prehliadku, obvinil nás, že chceme medzi vojakmi šíriť náboženskú literatúru. Mne zobral breviár aj knižku biblických príbehov. Druhý „priestupok“ sa udial počas týždennej stráže na Vododrome, kde sme boli spolu s Jožkom Šuppom, mojím spolužiakom z teológie. V jedno popoludnie nás tam prišli navštíviť dvaja kolegovia kňazi, ktorým informácie o nás, kde sa nachádzame, podali na „bráne“ útvaru a potom sovietski vojaci, ktorí strážili vojenský priestor. Ja som o tejto milej návšteve vôbec vopred netušil, ale hlásenie o tom sa dostalo ďalej a vzápätí prišiel vojenský GAZ a zobral ich na štáb na vypočúvanie. Večer prišiel na kontrolu veliteľ útvaru, plazil sa po zemi a hľadal hostie.

Našiel ich?

Nič nenašiel, ale nás obvinil, že nám tam kolegovia nosia hostie a že tam slúžime omše. Veliteľ roty nás priviedol k nemu na hlásenie, kde nám povedal, že nám nedovolí, aby sme na útvar zanášali Ježisovo učenie. Ani nevedel, ako mi vtedy pomohol. Povedal som si: „Nech ma to bude čokoľvek stáť, urobím všetko preto, aby som mohol ohlasovať Kristovo slovo.“ S kamarátom Jožkom sme si vyslúžili za porušenie vojenského poriadku sedem a desať dní tvrdej basy, kam nás „odprevadili“ pod samopalom. Veliteľ nám stále nedal pokoj, urobil nám ďalšiu prehliadku, stále „ňúral“, či sme náhodou nepodpísali Chartu ´77. Zobral mi breviár, vraj si ho preštuduje a bude mi konkurovať.

Zrejme sa mu to nepodarilo... Na Silvestra v tom roku veliteľ Mjartan havaroval a už sa počas nášho pobytu na útvar nevrátil. Nastúpil podplukovník Havalda, začalo sa nám vojakom, tiež Jožkovi a mne ľahšie žiť. Občas nás dával ostatným vojakom za vzor: „Choďte sa pozrieť k farárom, aký poriadok majú na strážnici, ako je u nich čisto, aj z podlahy by sa dalo jesť.“ Mal nás totiž rád. Keď sa nám končila tvrdá dvojročná základná vojenská služba boli sme s Jožkom obaja v rozpakoch, lebo sme ešte nemali zahladený náš trest. Povedali sme to pplk. Havaldovi a on nám poradil: „Chlapci, keď vám zajtra dám vojenské knižky, utekajte Z Oremovho Lazu preč a zabudnite.“

Na vojenčine býva občas aj veselo. Aj vám bolo?

Nezabudnem, ako nás vyslali z Lešte do Olomouca pre strelivo, lebo sme mali mať streľby. Týždeň sme sa trmácali rôznymi vlakmi s presadaním zo Zvolena do neďalekého Olomouca. Pobudli sme tam pol hodiny, kým sme prebrali strelivo a potom sme sa späť vrátili do vojenského priestoru opäť rôznymi „utajenými“ spojmi. No, hrali sme sa na vojakov. To sme si nevymysleli, taký bol vojenský plán cesty.

Následne ste ako kaplán pôsobili po dva roky v Pezinku – Cajle a v bratislavskom Dóme sv. Martina. Koniec 70. a začiatok 80. rokov znamenal, že za „záujmovými“ ľuďmi chodili pod rôznymi zámienkami eštebáci a lanárili ich do svojich radov. Mali rôzne metódy a formy práce, občania často ani nevedeli, s kým sa skontaktovali. Postihlo to aj vás?

Ja som sa v prvom rade zameral na svoje povinnosti, tešil som sa aj z toho, že vyučujem deti náboženstvo. Vyšiel som v ústrety aj tým rodičom, ktorí nemohli a nechceli dať deti oficiálne na náboženstvo, lebo mohli mať z toho problémy na pracovisku. Ich deti som teda vyučoval „pomimo“. Štátny dozor nad cirkvou to však zrejme evidoval, ale mne sprvoti nebolo nápadné, keď prišli za mnou na faru dvaja páni, keď sme na kaplánke pri gitare spievali, že porozprávať sa. Boli u mňa dve, tri minúty a povedali, že prídu aj nabudúce. Povedali o tejto návšteve dekanovi, a on mi povedal: „Amicenko, k vám môže prísť každý na návštevu.“ Potom sme spolu hovorievali o všeličom. Boli to ľudia inteligentní, sčítaní v náboženskej aj ostatnej problematike. Následne prišli znovu, aj iní, striedali sa. Až keď mi ponúkli nejaké peniaze, vtedy som povedal jednoznačne: NIE!

Veľmi radi vás mali obyvatelia bratislavskej mestskej časti Lamač, kde ste už ako farár pôsobili takmer desať rokov. Aj tam vám niečo strpčovalo život?

Iste nie tamojší veriaci. Kostol bol stále plný. Rád som sa s nimi porozprával hocikde, na ulici, často ma pristavili, na všeličo sa vypytovali. Myslím, že sa nám podarilo utvoriť aktívne farské spoločenstvo. Raz si ma predvolal trnavský arcibiskup Ján Sokol, patril som vtedy do jeho diecézy, že ľudia píšu na mňa listy, vraj svojimi názormi kazím mládež. Chcel som tie listy vidieť, neukázal mi ich. Ani to, kto píše, ani čo píše. Predvolal ma aj druhý raz, vraj sa už okrem obyčajných ľudí ozvala aj inteligencia. V roku 1992 som musel odísť na faru do Krakovian, ku ktorej patrili aj obce Trebatice a Ostrov. Po nejakom čase, keď som v príhovoroch pripomínal, že klamať, kradnúť, unášať sa nesmie, som dostal anonym, že ak neprestanem tak rozprávať a kázať ako doteraz, pošlú na mňa ruské komando. Nezľakol som sa, len som sa utvrdil v tom, že povolanie a poslanie, ktoré som si zvolil, je správne. Veď hlásam slobodu a pravdu, všade sú ľudia a ľudia sú rôzni. Moje poslanie je služba ľuďom, rozprávať sa s ľuďmi. Tak som si urobil akýsi poriadok v myšlienkach a zistil som, že kráčam po správnej ceste. Vďačný som za každý deň, keď sa ráno zobudím, pomodlím sa, čítam, stretávam sa s ľuďmi a pripravujem sa na príhovory v kostole a vysluhovanie sviatostí.

Farár Ján Sucháň sa rád s každým porozpráva.

V súčasnosti už vyše dvadsať rokov pôsobíte na jednom mieste – v Čataji – do farnosti patrí aj Veľký Grob, azda sa už skončilo vaše sťahovanie sa na príkaz alebo po dohovore s nadriadeným.

Aj ja dúfam, mám veľkú radosť, že môžem stále pracovať a slúžiť ľuďom nielen počas cirkevných sviatkov, nielen Veľkej noci či Vianoc, ale stále, lebo služba ľuďom a Bohu nie je práca, ale poslanie. A ja ho rád plním.

V čatajskom kostole.

Laci Strike v Čataji.

Nie každý človek vie pracovať so slovom, kňaz musí s ním pracovať. Ak sa k tomu pridá pôsobisko v éteri, myšlienky sa väčšmi rozletia medzi ľudí. Vy patríte k tým nevšedným osobnostiam, ktoré sa nebáli pustiť svoj hlas do éteru. Čo tomu predchádzalo?

Literárny publicista, redaktor a moderátor Jozef Dado Nagy chodieval do kostola v Lamači, keď som tam pôsobil. Oslovil ma, v mene Andyho Hryca a Ľuboša Machaja, vtedajších majiteľov rádia Twist, či by som sa nechcel pravidelne prihovárať ľuďom. Človek by sa nemal vzdávať, mal by vyskúšať každú dobrú ponuku, povedal mi Dado, ako odkaz svojho otca, keď som váhal. A vyskúšal som ju aj ja. Moje prvé zamyslenie zaznelo na vlnách Twistu v roku 1993 a poslucháčom som sa prihováral do jeho zániku v roku 2006 každý týždeň v nedeľu ráno. Pokračoval som aj v Slobodnej Európe, Rádiu Viva a Okey a v Slovenskom rozhlase.

Krst knihy J. Sucháňa, v strede Anton Srholec, vľavo Jozef Dado Nagy.

No a prišla bomba! Relácia Poďme sa rozprávať v rádiu Vlna. Neskutočná dvojica – neriadená strela Slávo Jurko a kňaz Ján Sucháň. Ako ste sa „našli“?

Peťo Hurajt z bývalého rádia Twist mi raz zavolal, že by ma chcel spojiť so Slávom Jurkom v spoločnej relácii. A tak vznikla relácia Poďme sa rozprávať. Vysielali sme ju od roku 2016 do roku 2022. Slávo Jurko je výborný človek, sadli sme si ako ľudia. Má dar rozprávania, je vtipný, nič ho nezaskočí a má neskutočný prehľad a rozhľad. Témy boli rôzne: škola, pohyb, láska, nenávisť, odpovedali sme aj na otázky poslucháčov.

Čo najkurióznejšie sa vás poslucháč spýtal? Mne napríklad vyrazil dych vnuk Peťo, keď som sa ho dávnejšie spýtala, či chodí do kostola. Odpovedal mi: „Načo, babka, veď už som bol na prvom svätom prijímaní...“

Nespomínam si na žiadne.

Od rozhlasových relácií už nebolo ďaleko ku knižnej tvorbe. Pripravili ste zhruba 20 titulov. Knižne vyšli nielen vaše zamyslenia v Rádiu Twist, ale dielo je tematicky pestrejšie. Zaujala ma spolupráca so speváčkou Janou Kocianovou.

Vystúpenie Jána Sucháňa a Jany Kocianovej s orchestrom.

Janka prišla za mnou do rádia Twist. Navrhla spoluprácu na program, do ktorého by som ja prispel slovom, ona piesňami. Najprv som sa toho obával, veď som síce pesničky Janky Kocianovej poznal, aj som sa potešil. Chcela nahrať gospelové piesne, a bola by vraj rada, keby medzi nimi zaznelo aj hovorené slovo. Spomenul som si, že počas študentských čias sme tiež pripravovali pásma hudby a slova, kde zaznela v slovenčine z platne pieseň Jany Kocianovej Kadiaľ ísť. Rozhodol som sa a vzniklo CD Evanjelium a niekoľko vystúpení naživo s Artmusicorchestra s Marekom Bielikom. Janka a ja, a dvadsaťštyričlenný orchester mladých ľudí naživo. Texty vznikli na základe knihy Otče náš a Janine piesne obohatili moje hovorené slovo jej krásnym spevom. Keď som Janku navštívil v jej posledných chvíľach, vedel som, že ju volá iný svet a prosil som nebo, aby ju prijalo; 28. septembra 2018 sa mi ťažko kráčalo na to posledné miesto, do krematória, kde som sa s Jankou rozlúčil... Neskôr som napísal knihu spomienok Stretnutie s Janou.

Spoločné vystúpenia j. Kocianovej a J. Sucháňa boli často v kostoloch.

Ján Sucháň počas smútočnej reči v Krematóriu.

Veľmi si cením aj spoluprácu s básnikom Milanom Rúfusom, v roku 2004 sme spoločne vydali knižôčku Môj pamätník k prvému svätému prijímaniu s jeho veršami a mojím zamyslením.. Prvé sväté prijímanie patrí k najslávnostnejším chvíľam v živote dieťaťa. Táto kniha sa stane trvalou spomienkou na slávnostný deň, keď deti prijmú Pána Ježiša v oltárnej sviatosti do svojich čistých sŕdc. Bol som súčasťou projektu tvorby v rámci mimoriadnej edície kníh vydavateľstva IKAR, kde ma oslovila pani Gabriela Belopotocká s ponukou aj prosbou výberu z diela básní Milana Rúfusa do knihy Poézia v krojoch kroje v poézii.

Prvé sväté prijímanie.

Krst dievčatka.

Zhovárala sa Klára Grosmannová

Pred kostolom v Čataji: autorka textov Klára Grosmannová a Ján Sucháň.

Kto je Ján Sucháň

Civilný portrét Jána Sucháňa.

Slovenský kňaz a spisovateľ Mgr. Ján Sucháň sa narodil 27. decembra 1951 v obci Šurianky pri Nitre. Základnú školu navštevoval v rodnej obci, Strednú všeobecnovzdelávaciu školu Eugena Gudernu (terajšie Gymnázium Golianova) v Nitre. V rokoch 1970 - 1975 absolvoval teologické štúdium na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského. Kňazské svätenie prijal 10. októbra 1975 v Bratislave, primičnú svätú omšu mal 12. októbra 1975 v Šuriankach. Následne mohol ísť slúžiť ako kaplán na faru len do Šiah. Po dvojročnej základnej vojenskej službe v Lešti následne pôsobil na fare v Pezinku, v bratislavskom Dóme sv. Martina, v Bratislave-Lamači, Krakovanoch a od roku 2003 v Čataji. Od roku 1996 sa prihováral poslucháčom rádia Twist, Slobodná Európa, Viva, Vlna a Slovenský rozhlas.

V Blumentálskom kostole.

Bohoslužba v Blatnom.

Je známy tým, že okrem práce kňaza sa efektívne zapája aj do spoločenského diania. Vydal zhruba 20 publikácií.

Ďalší krst knižky, vľavo Jozef Dado Nagy.

Môžeme milosrdne klamať?

Ľudia často používajú v údive, hneve i dobrej nálade tieto spojenia: Panebože, Ježišu Kriste, Kriste Pane, Bože uchovaj, Pána Boha, alebo len jednoduchšie: Ježiši, Kriste, Bože. Aj vy si občas takto „vzdychnete?

Áno, ale nie v hneve. Ja nenadávam.

Už ste si niekedy zanadávali alebo aspoň zahromžili? Ja nenadávam, odniesol som si to tak z domu. A keď počujem iných, ako nadávajú, tak ma pichne pri srdci.

Klamstvo môže byť aj milosrdné, utešili ste takto niekedy niekoho? Myslím si, že áno, vo vedomí, aby človek neublížil druhému človeku. Nepoviem mu teda všetko.

Zrejme rád športujete. Áno, veď každý človek potrebuje pohyb. Často hrám tenis, bicyklujem sa, v zime si občas pripnem lyže, v lete rád plávam a milujem hory a more.

Ján Sucháň rád hrá tenis.

Môže kňaz odísť na dovolenku? Samozrejme, tak ako každý človek. Mojím vysnívaným a často navštevovaným dovolenkovým miestom je Pula na chorvátskej Istrii. Tamojšie more má na mňa blahodarné účinky. Pri Jadrane si oddýchnem, načerpám nové sily. A na horách tiež.

Kto vám pomáha s varením, nakupovaním, upratovaním, praním, žehlením? Zvládate to sám?

Väčšinu vecí si robím sám a pomáhajú mi viacerí ľudia z farnosti.

Klára Grosmannová

Nehoda v Egypte

„Začiatkom roku 2003 som kráčal pešou zónou v Piešťanoch. Vo výklade jednej cestovnej kancelárie ma zaujala ponuka Last minute – zájazd do Egypta, s odletom hneď na druhý deň.

Po náročných predvianočných spovediach v roku 2022, Vianociach, rozlúčke so starým rokom a slávnosti Nového roka a keď medzi sviatkami som sa na cintorínoch lúčil s dvoma mne blízkymi osobami, a po Novom roku s Júliusom Satinským v bratislavskom krematóriu som cítil, že potrebujem oddych. Pobudnúť pár dní v Egypte sa mi zdalo vhodným riešením. Narýchlo som vybavil všetko, čo bolo treba, najmä nájsť zastupovanie, a keď som to mal, oznámil som to pánovi dekanovi,“ spomína Ján Sucháň na udalosť spred vyše 20 rokov.

„Hneď na druhý deň ako sme prileteli do Hurgady, sme niektorí išli na výlet. V skorých ranných hodinách na diaľnici sa náš autobus prevrátil. Viacerí sme boli zranení. Ja som mal klasický pneumotorax. Zlomené tri rebrá, ktoré mi prepichli pľúca. Po pobyte v troch nemocniciach, na druhýkrát som mohol odletieť domov. Ten prvý raz, keď bol odlet ranených na Slovensko, som ešte nemohol letieť, aj keď som už na letisku bol, lebo som mal zalepenú ranu na hrudi, ale v podstate otvorenú hruď. Lekár a pilot mi odporučili radšej ešte neletieť.

Po niekoľkých dňoch som sa mohol vrátiť na Slovensko. Pri odchode z nemocnice mi personál dal egyptskú bibliu a na letisku tortu a kvety.

V malom nemeckom lietadle s dvoma nemeckými lekármi a asistentom som potom v jeden neskorý večer vystúpil na bratislavskom letisku. Čakali ma pracovníci jednej poisťovne a odviezli ma do nemocnice na Kramároch. Bolo už pred polnocou. Keď nás na chodbe zazrela jedna sestrička a vravel som jej, že prichádzam po nehode z Egypta, len stroho povedala, že kvôli mne nebudú otvárať ďalší trakt. Moji sprievodcovia poznamenali že: „Sestřička z Kramárov není tak hezká, jak se o ní zpívá v písničce.“ Hanbil som sa možno aj za ňu.

Práve po chodbe prichádzal lekár, keď som mu povedal, že prichádzam z Egypta, vravel, že ma čakali už deň predtým. Na druhý deň ráno ma potom previezli do Nemocnice u Milosrdných bratov.

Po zotavení sa, som potom dostal z Arcibiskupského úradu dekrét o preložení do Čataja a Veľkého Grobu,“ uzatvára spomienku Ján Sucháň.

Riport

Polčas v kostole

Obec Čataj je neďaleko Bratislavy, ale ešte bližšie k Trnave a Sencu a má všetko, čo obec má mať: šikovnú starostku Martu Tušovú, školu, krčmu, aj dva kostoly. Hneď naproti rímskokatolíckeho kostola je fara. Hoci som mala pripravených niekoľko alternatív, ako oslovím pána farára Jána Sucháňa a ako sa mu pozdravím, predbehol nás. „Vitajte, dobrý deň, poďte ďalej,“ privítal nás širokým gestom. Oblečený bol v tričku a rifliach. Reverendu si oblieka len do kostola. Vošli sme rovno do priestrannej haly, kde asi prijíma všetkých návštevníkov fary. Za veľkým stolom so šiestimi stoličkami bolo miesta dosť. Na stôl položil minerálku, slané pečivo a fajnové štrúdle.

Na hodoch v Čataji, medzi dospelými aj deťmi.

„Občianske združenie Babie leto sme založili pred vyše desiatimi rokmi, aby sme zviditeľnili významné osobnosti v rôznych odvetviach nášho života a ak sú v ťažkej situácii, radi im pomôžeme,“ objasňuje cieľ návštevy zakladateľ Babieho leta Igor Kucej. Osudy významných osobností, ktoré sú výnimočné svojím životom a skutkami stvárňujeme aj do kníh, vyšli už tri. Aby mladá generácia na ne nezabudla.

Zakladateľ Babieho leta Igor Kucej a Ján Sucháň.

Pochybnosti Jána Sucháňa, či aj on skutočne medzi nich patrí, rýchlo zaženieme. „Mám takú spomienku z dávnych čias,“ načínam rozhovor, „chodila som do základnej školy, podarilo sa mi dva-tri roky chodiť na náboženstvo, bola som aj na prvom svätom prijímaní. Keďže rodičov od toho povinne odhovárali učitelia, môj mladší brat na náboženstvo nechodil, ani do kostola. Predsa som ho však vzala na polnočnú omšu, mal asi šesť rokov. Keď ľudia v chráme stíchli a potichu sa modlili, on sa nahlas ozval: „Čo je, polčas?“ Babky naňho zazerali, chlapi sa usmiali. Do kostola ani na náboženstvo však brata nepritiahol ani jeho najlepší kamarát Tonko Kováčik, s ktorým sedel dvanásť rokov v jednej lavici. Tonko sa stal kňazom, vtedy, keď aj vy,“ približujem J. Sucháňovi skutočný príbeh.

„Veď tak sa to môže stať aj teraz. Každé dieťa sa môže legálne učiť predmet náboženstvo v škole. A potom si môže vybrať, akou cestou sa vyberie,“ hovorí Ján Sucháň. „Lenže nie všetci rodičia to tak chápu. Určia mu cestu, po ktorej má kráčať, nemá na výber. Neviem, čo zlé vidia na výučbe náboženstva: veď ja sa s deťmi rozprávam, nevtláčam im svoj názor, snažím sa odpovedať na to, čo ich zaujíma, trápi, čo by chceli vedieť a spoznať.“

Ján Sucháň sa nevyhýba ani prácam v záhrade.

S farárom Jánom Sucháňom sa dá rozprávať. O dobre, pravde, spravodlivosti, viere v Boha, ale aj o úplných všetkých záležitostiach všedného života. A keď z fary odchádzame, pozdraví sa: „Ahojte, pá, pá, som rád, že som vás spoznal.“

Klára Grosmannová