- December 26th at 11:57am
Posledný mohykán bez masky s nezvyčajným číslom šesť
V kabíne Slovana s dresom číslo 6.
Zhovárali sme sa s bývalým reprezentačným hokejovým brankárom Marcelom Sakáčom
V Poprade, kde ste vyrastali, boli zrejme dobré podmienky na hokej. Čím vás zlákal?
Môj otec sa narodil v Chicagu, kam sa voľakedy vysťahovali jeho rodičia. Vrátil sa však na Slovensko, usadil sa v Poprade, kde žila aj ostatná rodina. Keďže vlastnil mäsiarstvo, bolo treba mäso rozvážať záujemcom. Vynašiel sa, „premával“ na kolieskových korčuliach, ktoré si doviezol z Ameriky. Aj mňa korčule lákali, ale tie, ktoré sa kĺzali po ľade. Keďže každý chlapec v Poprade hral hokej –v zime sme postriekali niektoré plochy a už sme mali ihrisko – pridal som sa k nim. Sprvoti sme korčule ani nemali, natĺkli sme si klince do podošiev bagančí, aby sa nám to, brankárom, na ľade nekĺzalo. Zvádzali sme hokejové boje na pouličných turnajoch. Mňa postavili do bránky, lebo som sa nevedel dobre korčuľovať. Hrávali sme vždy bez prestávky 60 minút, no a pamätám si ten najväčší výprask, dostal som 60 gólov, prakticky z každej strely na bránku.
Zrejme vás to naštartovalo, vyhnúť sa debaklu v budúcnosti. Začali ste vážne trénovať?
Áno, tak svojsky, aby som fyzicky spevnel. Stavil som na gymnastiku v Sokolovni, ktorá mi neskôr po celý čas aktívnej kariéry v hokejovej bránke pomáhala šikovne chytať puky. Pridal som si aj futbal. V bránke som bol mrštný, rýchle som reagoval na strelcov. O nejakom cieľavedomom tréningu v mojich detských časoch nemohlo byť ani reči. Navyše, aj v súkromnom živote som zažil tragédiu, otec mi zomrel, keď som mal iba desať rokov. Mama zostala sama so mnou, starším a mladším bratom. Nemyslite si však, že vtedajších hokejových samoukov, najmä tých najtalentovanejších, si nik nevšímal! Chodili si nás veru obzerať aj ligoví hokejoví tréneri a šíbri. Ja som padol do oka hokejovému trénerovi Júliusovi Maličkému. Začal som v Poprade hrať prvoligový hokej. Divákov prišlo neraz aj 2000, lístok stál len korunu. Lákali najmä zápasy so Slovanom, pamätám si, výsledok 4:1. Štadión vtedy, samozrejme, nebol krytý, veď prvý krytý zimný štadión na Slovensku vybudovali v Bratislave roku 1958. Cestu vlakom na zápasy nám hradil klub, z pár korún stravného som si dožičil dva-tri rožky s treskou.
Dobrých ligových brankárov nebolo nikdy dosť. Aké ponuky začali prichádzať do Popradu?
Predovšetkým z československých prvoligových klubov, zo Slovana Bratislava a z Vítkovíc. Strednú školu s maturitou som absolvoval v Kežmarku a jednoznačne som sa rozhodol pre Slovan. Hokej som chcel spojiť so štúdiom na FTVŠ. V kabíne ma posadili vedľa tamojšieho brankára Vlada Dzurillu, mal som pred ním rešpekt. Nielenže bol o päť rokov starší, ale bol aj skúsenejší brankár. Bol však málovravný, veľa sme v kabíne nenarozprávali. Nebol som však jeho konkurent, mal som nahradiť odchádzajúceho brankára Jána Jendeka (ročník 1932).
Marcel Sakáč vo svojej prvej legendárnej maske z roku 1965. Zmizla z múzea, ktorému ju daroval.
K prvým dňom pred začiatkom hokejovej sezóny 1966/67 v Slovane sa viaže aj vtipná príhoda...
V kabíne nám oznámili, že sa ideme fotografovať do ateliéru na Kolibe. Celé mužstvo. Kým som sa spamätal, všetci sa vyparili, posadali do áut a vybrali sa na Kolibu. A ja som sa len tak nesmelo spýtal: „Ako sa tam dostanem?“ „Trolejbusom, raz dva až na konečnú. Nezablúdiš,“ nasmeroval ma ktosi. Tak som doň nasadol a akosi sa mi to už cestou nezdalo, veď neťahal do kopca na Kolibu. Šofér sa ma spýtal: „A kamže, kam, mládenec?“ Tak som mu to vysvetlil. „Nevysadajte!“ zavelil a bleskovo zamieril na druhú konečnú, do kopca, na Kolibu. Ani nestál na každej zastávke. Chlapci ma už netrpezlivo vyčkávali, ale môj príbeh na opačnú konečnú sa im veľmi páčil. Dosť dlho mi ho pripomínali.
V Slovane sa vám zrejme páčilo aj darilo, študovali ste na vysokej škole. Prečo ste znenazdajky narukovali na dvojročnú vojenskú službu do Jihlavy?
Práveže mi to akosi v škole neklapalo, štúdium som prerušil, dal som prednosť hokeju a narukoval povinne na vojenčinu. Do Dukly Jihlava, kde sme počas dvoch sezón za sebou a môjho pôsobenia v hokejovej bránke získali dva tituly majstrov Československa. V Dukle Jihlava boli vynikajúce podmienky na hokej a k tomu veľmi dobrý tréner Jaroslav Pittner, nechýbali ani svetoví hráči. Aj proti bývalému klubu som zachytal dobre, zvíťazili sme nad Slovanom v rozhodujúcom zápase v Bratislave. Nedostal som gól a stali sme sa majstrami Československa. FTVŠ som neskôr doštudoval so zameraním na trénerstvo. Získal som medzinárodnú trénerskú licenciu. Stihol som však vyštudovať aj Právnickú fakultu UK. Nikdy som sa právu profesijne nevenoval, ale čo potrebujem vedieť, v tom sa zorientujem.
Vrátili ste sa však po vojenčine do Slovana...
Nebolo to ľahké, prehovárali ma, aby som zostal v Jihlave. Slovan zasa chcel, aby som sa vrátil. Najmä tréner Ján Starší veľmi naliehal. Vtedy som bol už reprezentant ČSSR.
Z majstrovstiev sveta v hokeji máte dve zlaté (1972, 1977) a dve strieborné medaily (1971, 1979), ktorú si najviac ceníte?
No, nadreli sme sa na všetky. Bol som rovnocenný medzi brankármi, nedá sa povedať, že by niekto z dvoch-troch brankárov v reprezentácii chytal viac a iný bol v úzadí. Pre mňa je najcennejšie striebro z roku 1971 z Bernu a zo Ženevy. Boli to súčasne aj majstrovstvá Európy, čiže získali sme striebro z MS a z ME zlatú medailu. Od radosti som skákal saltá na hotelovej chodbe. Spoluhráči ma ani veľmi k tomu nemuseli nabádať. Bola to supersezóna, darilo sa mi v Slovane aj v reprezentácii. Za najväčší neúspech považujem MS v roku 1979, keď sme od Rusov dostali 11 gólov.
Majstri Európy 1971. Na tom istom hokejovom šampionáte vo Švajčiarsku získalo československé družstvo striebornú medailu z MS. Brankár Marcel Sakáč stojí prvý sprava.
Povinnú ochranu tváre brankárov zaviedli až začiatkom 70. rokov. Vy ste patrili medzi posledných brankárov, ktorí chytali bez masky...
V roku 1971 na majstrovstvách sveta mi dokonca usporiadatelia bez masky zakázali chytať, tak som sa postavil do bránky v požičanej prilbe od spoluhráča. Po šampionáte som si dal zhotoviť dve masky, v jednej som chytal v ligových zápasoch, v druhej v reprezentačných. Opatrujem ich dodnes, nedám ich do žiadneho múzea – moju prvú darovanú masku kdesi stratili – ani ju nepredám, hoci som mal záujemcu o kúpu zo zámoria za 20-tisíc dolárov.
V týchto dvoch maskách Marcel Sakáč stál v bránke vo všetkých zápasoch Slovana (v pravej ruke) a reprezentácie (v ľavej ruke).
Viacnásobné rôzne zranenia najmä na tvári a na hlave ste utŕžili najmä v období, keď ste si hlavu nechránili.
Preto mám na nej zhruba 150 stehov, viackrát som prišiel o zuby, raz o 14 naraz, nos som mal zlomený osemkrát. Najhoršie bolo, keď počas rozkorčuľovania mi spoluhráč trafil puk rovno do oka. Nadočnicový oblúk som mal vrazený do oka, našťastie, oko zostalo nepoškodené, ale liečil som sa niekoľko mesiacov.
V najvyššej súťaži ste odohrali 447 zápasov počas 15 sezón, v reprezentácii 22 zápasov, ako tretí brankár máte z majstrovstiev sveta dve zlaté a dve strieborné medaily. Ozaj, prečo ste mali na drese číslom 6? Brankári zvyčajne mávali jednotku, dvojku, trojku...
Sprvoti som v Jihlave hrával so sedmičkou. Po jednom nevydarenom zápase som dres s týmto číslom spálil a začal som nosiť šestku. Proste šestka prišla na rad. Dzurilla si ešte predo mnou uchmatol tú jednotku a ďalšie čísla boli obsadené.
Vaša aktívna hráčska kariéra trvala takmer 20 rokov, od dorasteneckých a juniorských čias v rokoch 1966 až 1985.
Hráčsku kariéru som ukončil vo Villachu. Tam som sa stal „hviezdou“, vyhodnotili ma ako najúspešnejšieho hokejového hráča pri príležitosti 80 rokov tamojšieho hokeja. Pokračoval som tam ako hrajúci tréner, neskôr ako tréner brankárov a brankárok. Pôsobil som aj v Nemecku a Taliansku ako hokejový expert. V sezóne 1986/87 som trénoval taliansky HC Eppan Pirates. Založil som prvú brankársku hokejovú školu. Pracoval som aj v Slovane Bratislava a tiež ako vedúci výpravy slovenskej reprezentácie dvadsaťročných na MS v Moskve 2001.
Na sklonku brankárskej kariéry chytal Marcel Sakáč (prvý zľava) vo Villachu, kde neskôr pôsobil ako tréner. Na zábere je len časť mužstva.
Viaže vás v súčasnosti niečo aktívne k hokeju? Zahráte si ho občas?
Áno, chodím na zápasy HC Slovan, hokej však už nehrám. Oddych je pre mňa záhradka. A rád mám filmy. Dlhé roky v televízii pozerám Tour de France, fascinovali ma komentáre Roberta Bakalářa. Škoda, že už nie je medzi nami.
Prezraďte, ako ste prišli k prezývke Maco?
Športovci, teda aj hokejisti majú svoje prezývky. Moja bola asi odvodená z krstného mena, nuž a v tej hokejovej brankárskej výstroji som asi pôsobil ako maco. Bolo však obdobie, keď ma prezývali Barón, najmä spoluhráči Tajcnár, Kužela a Bukovinský v Slovane. Rád som sa pekne a moderne obliekal, dával som si šiť obleky na mieru.
Ste autorom monografie Tajomstvo tréningu hokejového brankára na ľade.
Toto je jedinečná publikácia nielen na Slovensku, ale aj v Európe. Pozitívne ohlasy som mal aj zo zámoria. Publikácia má 300 strán textov, fotografií a vlastnoručných kresieb, zúročil som v nej všetky svoje poznatky, opatrujem dve svoje brankárske masky z dávnych čias, tá prvučičká prvá zmizla z múzea, ktorému som to daroval. Nemám už ani brankárske korčule, odložil som si len vzácne kvintačky, na ktorých som sa kedysi učil korčuľovať.
Marcel Sakáč na krste svojej knihy Tajomstvo tréningu hokejového brankára na ľade.
Ozaj, viete, čo znamená vaše priezvisko Sakáč po maďarsky?
Viem, je to kuchár. V Poprade, kde som v detstve žil a vyrastal, mnohí hovorili po maďarsky, tak som sa to nejako dozvedel. A možno mám aj nejakého predka Maďara. Po maďarsky však neviem.
Zhovárala sa Klára Grosmannová
Manželka Zuzka: Nikdy som na hokeji nebola
Nebolo ľahké presvedčiť bývalého hokejového brankára Marcela Sakáča na rozhovor pre Babie leto. Podarilo sa však, naliehala som nielen ja, aj jeho manželka Zuzka. „Dobre teda,“ privolil, „príďte k nám, aj trávu predtým pokosím,“ dodal položartom. Žart sa stal skutočnosťou, na čerstvo pokosenom zelenom trávniku bolo len zopár opadaných listov zo stromu a kde-tu šiška z 25-metrového cédra pred domom. „Keď som ho sadil, netušil som, že nám po rokoch začne uberať z priestoru pred domom. Bude musieť ísť dolu, len čo získam povolenie, preplieta sa totiž aj pomedzi drôty elektrického vedenia,“ ukončil obhliadku terénu Marcel Sakáč.
„Naše občianske združenie Babie leto vyhľadáva významné osobnosti z rôznych sfér života a spoločnosti, snaží sa im pomôcť a medializovať ich, aby aj mladá a stredná generácia vedela, čím sa vyznamenali, vynikli. Vy ste takáto osobnosť, zdobia vás dve zlaté a dve strieborné medaily z hokejových majstrovstiev sveta,“ povedal zakladateľ Babieho leta Igor Kucej. „Ja nič nepotrebujem, žiadnu pomoc, mám manželku Zuzku, s ktorou onedlho oslávime zlatú svadbu, syna Marcela, tiež bývalého hokejistu, dvoch vnukov – Tomáška a Dávidka, z tých však vyrastajú futbalisti. Aj zdravie nám slúži veku primerane. A chváliť sa dávnymi hokejovými triumfami? Načo?“ Nakoniec sme však „prebrali“ všeličo z hokejovej kariéry Marcela Sakáča, veď málokto na Slovenku sa môže popýšiť dvoma zlatými a dvoma striebornými medailami z majstrovstiev sveta v hokeji. Tie spolu s ostatnými trofejami trónia za sklom vo vitrínke. Manželka Zuzka má prichystaný aj „príručný“ archív s výstrižkami novín a fotografiami, každý kus pozná, pripojí aj komentár. Obohatí ním stručnejšiu verziu udalostí optikou manželky. „Všetko som sledovala, manžela som v jeho kariére podporovala, hoci som nikdy na hokeji nebola. Najmä preto, aby som nevidela na vlastné oči, keď sa zraní. A toho bolo neúrekom. Bolo to náročné, ale všemožne som ho podporovala aj v tom, aby vyštudoval na vysokej škole. Aj to sa podarilo, získal titul doktora práv a k tomu ,pridal’ aj druhú vysokú školu Fakultu telesnej výchovy a športu UK,“ prezrádza na manžela hrdo. Dúfajme, že bývalého skromného hokejového brankára, ktorý sa svojím kumštom podieľal takmer dvadsať rokov na výrazných hokejových úspechoch, si všimnú aj tí funkcionári, ktorí majú právo nominovať do Siene slávy slovenského hokeja. Marcel Sakáč totiž zatiaľ medzi nimi chýba...
Kto je Marcel Sakáč
Marcel Sakáč je bývalý prvoligový a reprezentačný hokejový brankár. Narodil sa 23. septembra 1947 v Levoči. Hokej začal hrávať v TJ Tatran Poprad. Po maturite odišiel do Bratislavy študovať na FTVŠ UK a hrať za prvoligový Slovan. Dvojročnú základnú vojenskú službu absolvoval ako brankár Dukly Jihlava, vrátil sa do Bratislavy, doštudoval FTVŠ, neskôr na Právnickej fakulte UK získal titul JUDr. S Duklou Jihlava dvakrát a so Slovanom Bratislava raz sa stal majstrom Československa. Zdobia ho dve zlaté medaily a dve strieborné medaily z majstrovstiev sveta v hokeji. Získal titul majster športu a zaslúžilý majster športu. Jeho posledným hráčskym pôsobiskom bol rakúsky Villach, kde sa stal neskôr brankárskym trénerom. Ako hokejový expert sa uplatnil v Taliansku a Nemecku. Je zakladateľ prvej slovenskej hokejovej akadémie. Napísal monografiu Tajomstvo hokejového brankára na ľade. Marcel Sakáč s manželkou Zuzanou žije v Bratislave, má syna Marcela, tiež bývalého hokejistu a dvoch vnukov, Tomáška a Davidka.
Marcel Sakáč s manželkou Zuzkou a vnukom Davidkom.
