- April 19th at 9:29pm
Zhovárali sme sa s cyklistickou legendou, najúspešnejším slovenským cyklistom, olympijským víťazom a trojnásobným majstrom sveta v dráhovej cyklistike Antonom Tkáčom
Už sa nebicyklujem, chodím na kolieskových korčuliach na hrádzu, plávať a na prechádzky so psíkom, čiernym labradorom
Vaše krstné meno Anton je latinského pôvodu a znamená popredný či vynikajúci. Uvedomili ste si to niekedy? Povedal vám už niekto, že vhodnejšie meno vám rodičia ani nemohli vybrať?
Áno. Napríklad náš hlavný metodik reprezentácie doktor Jeřábek ma volal POPREDNÝ. Vtedy som si to najviac uvedomoval.
Ako vás oslovujú vaši najbližší a priatelia – Tóno, Tonko?
Tono alebo Anton, ako to mám uvedené v krstnom liste.
Mali ste aj prezývku?
Mal veru, volali ma kačica alebo veľryba.
Rodičia vraj z vás chceli mať huslistu. Koľko rokov ste chodili do hudobnej školy?
Päť rokov. Najmä otec nástojil na tom, aby som doma denne cvičil na husliach. Ja som však radšej behal, skákal vonku. Puzdro s husľami vtedy „odpočívalo“ doma v kúte či na tráve.
Máte ešte husle? Vedeli by ste niečo na nich zahrať? Alebo dokonca si občas aj niečo zahráte?
Na husliach už nehrávam. Pred časom však Milan Markovič pri našom vystúpení v divadle z ničoho nič vytiahol spoza opony husle a musel som zahrať. Diváci plakali od smiechu, akosi som sa im k tým husliam nehodil.
Boli ste spoluúčinkujúci Milana Markoviča?
Áno, keď som pracoval u bývalého ministra obrany Imricha Andrejčáka, mal som veľa voľného času, tak som chodil s Milanom Markovičom a s rôznymi inými celebritami po celej republike ako spoluúčinkujúci v jeho programe.
Ako ste sa „vymanili“ z hudby a oddali športu, cyklistike? Trvalo to dlho alebo ste súčasne hrali na husliach aj športovali? Čo na to hovorili rodičia?
Hlavne otec bol smutný, chcel mať zo mňa huslistu. Dokonca sníval, že budem husľový virtuóz. Odjakživa som rád rýchlo behal, mal som rád rýchlosť a bicykel mi ju poskytol ešte viac. Husle ma iba zdržiavali. Takže som jednoducho husle zamenil za bicykel. Rodičia sa s tým nevedeli zmieriť.
Akému športu ste v detstve dávali prednosť?
Tak ako každé malé dieťa som rád vyhľadával rovesníkov a rád som s nimi hral rôzne hry a športovali sme spolu. Behal som za školu – nie poza školu – hral som futbal za TJ Rozvoj a hokej za Slovan Bratislava.
Bicykle bývali aj tradičným darčekom pod vianočným stromčekom. Váš prípad to však asi nebol... Dostali ste aspoň trojkolku či kolobežku? Čím vás zvyčajne rodičia obdarovali?
Boli to väčšinou hračky a oblečenie. Trojkolku, kolobežku ani bicykel som nikdy nedostal. Rodičia tieto dopravné prostriedky považovali za veľmi nebezpečné, hoci cesty v Bratislave boli vtedy oveľa menej frekventované.
Vraj ste nikdy nemali vlastný bicykel, keďže sa rodičia o vás báli. Požičiavali ste si ho a neskôr ste dostali klubové bicykle, išli ste aj na prvé preteky na požičanom bicykli?
Je to tak, do svojich štrnástich rokov som jazdil aj pretekal iba na požičaných trojkolkách a bicykloch. Mal som takých kamarátov, ktorí mi radi bicykel požičali. Dokonca, keď mi v klube prvý raz dali bicykel, otec nariadil, že ho ihneď musím vrátiť. Neposlúchol som ho, do rána som si ho rozoberal a skladal. Nebol totiž nový. Bol som neuveriteľne šťastný a neprekážalo mi, že sedlo bicykla bolo neuveriteľne tvrdé, na ktoré som si nevedel zvyknúť.
Vyhrávali ste preteky?
Skoro všetky. Na prvom „mojom“ bicykli som vyhral majstrovstvá Bratislavy v šprinte i na ceste, ďalšie cestné preteky, získal som i prvenstvo v slovenskej lige.
Kedy a prečo ste sa presťahovali do Bratislavy? Koľko rokov ste mali?
Do Bratislavy sa rodičia sťahovali za prácou, mal som vtedy sotva jeden rok.
Pochádzate z Lozorna, vidiek vždy poskytoval deťom viac príležitostí športového vyžitia sa. Mimo domu sa viac a lepšie behalo vonku, chlapci mohli bezstarostne naháňať futbalovú loptu alebo sa kolobežkovať, či bicyklovať.
Vidiek som si ako dieťa neužil. To všetko som si však vynahradil v okolí bratislavského bydliska.
V hlavnom meste ste absolvovali základnú, strednú aj vysokú školu, ste absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu UK. Ktorým športom ste sa postupne venovali? Zrejme bola výhoda, že ste sa dostali do základnej školy na Kulíškovej ulici, ktorá mala športové triedy.
Najväčšiu zásluhu na celej mojej mladosti a asi aj na celkovom živote a nasmerovaní mala skutočnosť, že som navštevoval ZDŠ na Kvačalovej číslo 20 v Bratislave, kde som pod vedením učiteľa telocviku Pavla Safka dospieval nielen športovo, ale aj zo všetkých stránok.
Na prvých sídliskových cyklistických pretekoch ste sa zúčastnili v lokalite 500 bytov, kde ste bývali. Vyhrali ste ich na požičanom bicykli, nemali ste ani 15 rokov. To bol štart kariéry?
Mal som štrnásť rokov a boli to preteky neorganizovaných žiakov. Predtým som absolvoval množstvo pretekov na kolobežkách, trojkolkách a bicyklíkoch od svojich štyroch rokov. V päťsto bytoch to teda neboli moje prvé preteky...
Aký bol ten „víťazný“ bicykel, dámsky?
Dámsky bicykel som mal skôr, ako sedemročný. Predtým mi trojkolku na detské preteky požičala kamarátka Hanka Tannebergerová. Ako 14-ročný som mal už bicykel „športku“, tiež mi ho požičal priateľ.
Pamätáte sa, ktorý?
Peter Staňo – spolužiak.
Vraj ste mali talent na hokej, gymnastiku, atletiku. To sú veľmi rôznorodé športy. Ako je to možné?
Bol som všestranne športovo pripravený, čo bola zásluha Pavla Safka. Z tejto skutočnosti, ale aj zo Safkových pedagogických skúseností som čerpal nielen ako pretekár, ale aj ako tréner štátnej reprezentácie vtedajšej ČSSR.
Mali ste na FTVŠ problém s nejakým športom? Ako ste napríklad zvládli plávanie?
Vedel som preplávať napríklad 100 metrov pod vodou. Safko ma všestranne pripravil na môj neskorší športový život.
Predsa len, čo bolo z tých športových odvetví najťažšie?
Nič nebolo ťažké. Všetko, čo som skúšal, akýkoľvek šport, išlo mi to veľmi dobre.
V cyklistike na dráhe ste sa najprv venovali disciplíne pevný kilometer, tam ste získali prvé úspechy. Aké?
Ako ešte 18-ročný dorastenec som na majstrovstvách sveta dospelých obsadil 8. miesto na kilometri s pevným štartom. Ako 19-ročný som bol na MS tretí.
Skúšali ste súťažiť aj na ceste alebo v cyklokrose?
Doplnkovo áno, čo mi pomáhalo v mojej hlavnej disciplíne.
Zakotvili ste teda pri cyklistike. Ste najúspešnejší dráhar v histórii Československa i na Slovensku na ovále, trojnásobný majster sveta a olympijský víťaz.
Veľmi si vážim, že som bol dvakrát vyhodnotený ako najúspešnejší športovec ČSSR a raz som obsadil v ankete druhú priečku.
Na olympijskom cyklistickom ovále v Montréale 1976. Vpredu Anton Tkáč, za ním Daniel Morelon.
Mnohí sa v spomienkach vraciame k vašej tretej finálovej jazde na OH v Montréale, keď ste úplne zhora na dráhe „vyšprintovali“ smerom dole na ovál a predstihli ste Francúza Morelona. Čo vám v cieli prvé zišlo na um?
Premietol sa mi vtedy celý môj dovtedajší, nielen športový život. A potom mi zazneli v ušiach slová trénera Jaromíra Žáka: „Tonko, podarilo sa!“
Anton Tkáč v Montréale na OH s trénerom Jaromírom Žákom.
Iste si pamätáte okrem finálovej olympijskej jazdy aj víťazné jazdy na MS. Ktorá medaila je pre vás najvzácnejšia? Ktorá vás stála najviac síl? Ktorú ste vybojovali najťažšie?
Boli to MS 1978 v Mníchove, kde som tretíkrát získal zlatú medailu. Tam vtedajší športovci z NDR už zrejme využívali nedovolené podporné prostriedky. Zvíťazil som pred Nemcom Emanuleom Raaschom. Bolo to 19. augusta 1978.
Zostali ste v kontakte s veľkým súperom Francúzom Danielom Morelonom, ktorého ste na OH v Montréale zdolali? Ako reagoval?
Morelon, ktorý sa chystal v Montréale na zisk tretieho olympijského zlata a na druhý deň po pretekoch mal narodeniny, skonštatoval: „Prehral som s lepším cyklistom. Naozaj som nenašiel spôsob ako ho poraziť.“ S Danielom som sa naďalej stretával pri každých pretekoch, nakoľko obaja sme neskôr pôsobili ako štátni tréneri.
Montréal je zrejme pre vás najobľúbenejšie mesto, v ňom ste sa stali olympijským víťazom a predtým aj majstrom sveta. Pripomeňme, že druhý titul majstra sveta ste v Montréale získali zároveň spolu so zlatou olympijskou medailou 24. júla 1976. Koľkokrát ste ho odvtedy navštívili? Boli ste tam aj oficiálne?
Bol som jeden zo šiestich svetových športovcov pozvaný vládou Kanady a prezidentom MOV Samaranchom do Montréalu pri príležitosti 10. výročia tamojších OH. Otváral som vtedy basketbalový zápas pred vypredaným štadiónom v Montréali.
24. júl 1976. Olympijský víťaz Anton Tkáč a strieborný medailista Daniel Morelon.
Na ktorú veselú príhodu si aj po rokoch spomínate?
Tých bolo neúrekom. Napríklad trénerovi sme namazali bežecké lyže krémom na topánky. Veľmi sa divil, že za ním zostávala čierna stopa.
A trapas?
Tak isto sa občas nejaký pritrafil. Raz na spoločenskej akcii som pred mikrofónom poplietol vtip o Záhorákoch. A pritom, sám som Záhorák...
Zastávali ste v cyklistike mnohé významné funkcie. Čo sa vám podarilo a čo nevydarilo v nich dosiahnuť?
Pod mojím vedením sme dosiahli päť titulov majstra sveta, jedno druhé miesto a dve tretie miesta na OH. V šprinte jednotlivcov na mi nepodarilo získať so zverencami titul majstra sveta.
Vošli ste do našich športových dejín s prívlastkom Zlatý expres. Kedy budete mať takého slávneho nástupcu?
To sa nedá predpovedať. Byť olympijským víťazom je mimoriadna udalosť.
Pribrzdili vás v kariére aj zranenia, napríklad zlomenina lebečnej kosti, zranenie bedrového kĺba. Aké ďalšie?
Boli to väčšinou odreniny pri páde z bicykla. Áno, ale húževnatosťou som to prekonal.
Vaše obrovské úspechy v cyklistike ovplyvnili aj tréneri. Ako si na nich spomínate?
Každý ma z nich niečo naučil a obohatil ma. Počnúc Pavlom Safkom.
Prečo práve Pavla Safka veľmi vyzdvihujete? Čo si na ňom najviac vážite?
Prakticky všetko. Obdivoval som ho, s akou ľahkosťou nás viedol – bol to mimoriadny športový tréner a pedagóg.
Pozitívne na vás zapôsobil aj krasokorčuliar Ondrej Nepela, jeho víťazstvo na OH 1972 vás povzbudilo a nezanechali ste kariéru. Prečo ste chceli predčasne odísť z aktívnej cyklistiky?
Boli to isté problémy čechoslovakizmu.
Stále žijete v Dúbravke. Koľko času vám zaberá cyklistika v akejkoľvek forme, trebárs pasívne sledovanie pretekov?
Stále sledujem celé dianie v cyklistike.
Sadnete si ešte na bicykel?
Nie, chodím na kolieskových korčuliach na hrádzu, plávať a na prechádzky so psíkom, čiernym labradorom.
Ako vnímate nášho najúspešnejšieho cestného cyklistu Petra Sagana? Ste v nejakom kontakte?
Ako prezident Slovenského zväzu cyklistiky a člen exekutívy SOV sme stáli aj s celým výkonným výborom pri jeho začiatkoch a po celý ten čas sme mu pomáhali, aby mal čo najlepšie podmienky. Zhovárala sa Klára Grosmannová
Kto je Anton Tkáč
Cyklistická legenda Mgr. Anton Tkáč sa narodil 30. marca 1951 v Lozorne. Je absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Je účastník troch olympijských hier (1972 Mníchov, 1976 Montréal, 1980 Moskva), v Montréale získal zlatú olympijskú medailu v dráhovej cyklistike – v šprinte. Na majstrovstvách sveta získal trikrát najcennejší kov v tej istej disciplíne (1974, 1976, 1978). Na MS v Leicestri vybojoval bronz v disciplíne kilometer s pevným štartom. V rokoch 1976 a 1978 ho vyhlásili za najúspešnejšieho športovca Československa. Viackrát získal titul cyklista roka, vyhlásili ho aj za cyklistu 20. storočia. Je nositeľ viacerých štátnych vyznamenaní a športových ocenení, je nositeľ vyznamenania MOV „Športová excelencia“, ktorú mu udelil prezident Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge. Po ukončení aktívnej kariéry trénoval šesť rokov československú šprintérsku reprezentáciu. Bol prezident Slovenského zväzu cyklistiky. S manželkou Vilmou majú syna Antona, bývajú v bratislavskej mestskej časti Dúbravka.
Športová excelencia Anton Tkáč. Ocenenie mu udelil prezident Medzinárodného olympijského výboru Jacques Rogge.
Riport
Na liečení som nikdy nebol, čo by som tam robil?
Keď sa Občianske združenie Babie leto skontaktuje s osobnosťou, ktorá dominuje v niektorej sfére spoločenského, hospodárskeho, kultúrneho alebo športového života, spravidla vzniká rozhovor počas prvého stretnutia. U nej doma, či na neutrálnej pôde, ako to konkrétnemu významnému človeku vyhovuje. V prípade cyklistickej legendy Antona Tkáča to bolo inak. Pandémia a opatrnosť spôsobila, že sme sa nechceli navzájom ohroziť a porušovať opatrenia núdzového stavu na Slovensku. A tak sme sa „porozprávali“ ešte koncom vlaňajška pomocou mailu a telefónu. Stretnutie a fotky na pamiatku sme odďaľovali z týždňa na týždeň. Dôvod bol aj ďalší. Anton Tkáč od vlaňajšieho marca prežíva s manželkou Vilmou takmer všetky dni na chalupe v blízkosti Zochovej chaty. Do Bratislavy chodia len na nevyhnutne krátky čas. Skontrolovať byt, poliať kvety, vybaviť najnevyhnutnejšie veci. Stretli sme sa teda koncom apríla pred bratislavským panelákom v Dúbravke, kde bývajú. Susedia i neznámi ľudia Antona Tkáča dobre poznajú, prihovárajú sa mu, rád si s nimi podebatuje.
_„Naše Občianske združenie Babie leto vyhľadáva tie osobnosti spoločenského, kultúrneho či športového života na Slovensku, ktoré už nie sú natoľko na výslní ako v časoch slávy, keď dosiahli pre Slovensko významné úspechy,“ uviedol zakladateľ Babieho leta Igor Kucej. „Vy, pán Anton Tkáč, k nim patríte. Nielen ako trojnásobný majster sveta v dráhovej cyklistike a olympijský víťaz. Získali ste aj viac ocenení, ale osobnosťou ste zostali aj po skončení aktívnej pretekárskej kariéry ako cyklistický funkcionár. Nemala by na vás mladá a stredná generácia zabudnúť,“ pripomenul Igor Kucej dôvod stretnutia. Babie leto ponúklo Antonovi Tkáčovi okrem medializácie jeho osobnosti aj pomoc a podporu. „Poznám vaše Babie leto,“ povedal Anton Tkáč, „upútali ma viaceré príbehy významných ľudí, máte veľkú zásluhu na tom, že ste pomohli dvom a jediným slovenským majsterkám sveta v hádzanej Veronike Ilavskej Schmidtovej a Anne Čápovej Ríšovej, aby dostali finančné dorovnanie k dôchodku.
_Keď som ja aktívne športoval, neťahala ma vidina peňazí, zárobku, ale športové úspechy. Aj mnohých ďalších vrcholových športovcov. Nie vždy sa však dalo študovať a doštudovať, aby po skončení kariéry mal športovec v rukách profesiu. Mne sa to podarilo. Keď som bol v minulosti predseda Asociácie olympionikov Slovenska, snažil som sa napríklad športovcov nalákať na liečenia, ktoré každý z nich potrebuje. Veď sú opotrebovaní, zodratí. Chcem tým povedať len toľko, že hoci by som aj ja potreboval napríklad liečenie, doteraz som ho vždy odmietol, veď čo by som na liečení robil? Rád však pomôžem iným športovcom, najmä tým, ktorí sú mi najbližší, teda z Asociácie olympionikov Slovenska,“ dodal Anton Tkáč.
Klára Grosmannová
Anton Tkáč s manželkou Vilmou.
Anton Tkáč v objatí manželky Vilmy a mamy Zdenky.
Anton Tkáč na výlete s manželkou Vilmou.
Najvernejšie poslucháčky Antona Tkáča: mama a manželka.
