- April 19th at 8:17pm
Synovec Milana Rastislava Štefánika nikdy nezaprel svoje meno. Ani jeho dcéra Tamara, stále je naň nesmierne hrdá
Chýba štátny sviatok, vynorilo sa pivo Štefánik
Zhovárali sme sa s praneterou Milana Rastislava Štefánika Tamarou Dudášovou Štefánikovou
Tento rok sme si 4. mája pripomenuli sté výročie tragického úmrtia generála Milana Rastislava Štefánika, na budúci rok 21. júla uplynie 140 rokov od jeho narodenia. Žiadne oslavy či pietne akty, ale ani mnohé publikácie či expozície v múzeách však nikdy nenahradia to, čo sme sa mohli dozvedieť od jeho príbuzných, najmä synovca Pavla Štefánika (1915 - 1992) a jeho dcéry Tamary Dudášovej Štefánikovej. S Pavlom Štefánikom som sa stretla po prvý raz krátko po 17. novembri 1989 a následne niekoľkokrát: „Priezvisko Štefánik veru nepatrilo uplynulých sedemdesiat rokov medzi šťastné a populárne. Každý nositeľ tohto mena, ktorý bol priamym potomkom alebo vzdialeným príbuzným Milana Rastislava Štefánika mal mnoho problémov a opletačiek. Nebolo v ľudských silách zdolať ich. No ja som sa nikdy nehanbil za to, že som Štefánik, náramne hrdý som bol na uja Milana. A nikdy som meno Štefánik nezaprel,“ vyznal sa nám v roku 1989 vtedy 75-ročný Pavel Štefánik. „Otec sa na svojho slávneho strýka, samozrejme, nemohol pamätať,“ nadväzuje na tieto slová jeho dcéra Tamara Dudášová Štefániková, s ktorou sme sa stretli nedávno. Mal len štyri roky, keď Štefánik zomrel. Veľa sa však od svojho otca dozvedela a po roku 1989 bola vždy priamou účastníčkou interview s ním. Dovtedy totiž v médiách boli Štefánikovci tabu. Aj teraz sa často Štefánikova praneter odvoláva na to, čo zažil a povedal jej otec.
Po druhej svetovej vojne a najmä po „Víťaznom februári“ sa diali v Československu mnohé príkoria. Politická všemoc siahala na práva svojich občanov, väznila ich, hrozili popravy, ale ťažký bol aj každodenný život tých, ktorých mala v hľadáčiku. Márne boli vojnové zásluhy vášho otca Pavla?
Viete, môj otec, ktorý bojoval v 2. svetovej vojne s generálom Svobodom, prešiel od Buzuluku po Prahu. V roku 1953 dostal ponuku vstúpiť do komunistickej strany. Bola to podmienka, aby ho mohli vyslať do Moskvy, do školy generálneho štábu, samozrejme, s možnosťou kariérneho postupu. Uvedomoval si, že Štefánikovci sa nikdy neprepožičali službám pre politické strany, čím odolal prísľubu skvelej kariéry. Keď otec tušil, že idú po ňom, podal opakovanú žiadosť o prepustenie z armády. Dvadsiateho štvrtého júna 1953 ho minister obrany Alexej Čepička prepustil do zálohy. A „zabudli“ mu určiť výsluhový dôchodok. Žiadne zamestnanie si nevedel nájsť, až napokon sa mu podarilo byť 10 rokov vodičom sanitky v Jeseníku, neskôr pracoval v administratíve ČSAD a ČSA. Ani moja mama nesmela učiť, ani ja som sa nedostala na žiadnu vysokú školu. Bol problém ísť aj na strednú, ale akosi prihliadli v Jeseníku na to, že otec je dlhé roky spoľahlivý vodič sanitky. Prevážal tie najťažšie infekčné prípady. Začala som chodiť na strednú zdravotnícku školu v Šumperku. Keď sme sa konečne mohli presťahovať do Bratislavy – mimochodom, naša rodina sa po 2. svetovej vojne musela 7-krát sťahovať – mala som pred sebou maturitný ročník a rázne NIE, nechceli mi dovoliť dokončiť strednú školu. Napokon som zmaturovala, ale zavreli sa predo mnou dvere štúdia medicíny. Napriek tomu som však 52 rokov pôsobila v zdravotníctve ako zdravotná sestra, aj v sociálnej sfére, najmä v domove dôchodcov. Splnil sa mi aj sen, predsa len vyštudovať vysokú školu, univerzitu tretieho veku. Mala som vtedy 53 rokov, a tým sa mi predsa len podarilo vstúpiť na akademickú pôdu. Nikdy v živote, takisto ako ani môj otec, som nezaprela, že som Štefániková.
Kde boli podľa vás korene prenasledovania Štefánikovcov?
Za prvej ČSR, ešte pred pádom Štefánikovho lietadla, to podľa môjho otca a niektorých historických dokumentov boli obavy Masaryka i Beneša z výnimočnosti M. R. Štefánika. Báli sa, že ich vo funkcii v novej ČSR zatieni. Bez Štefánika by však nebola prvá ČSR.
No a potom nadišiel nešťastný 4. máj 1919...
Môj starý otec hovoril, že Štefánik vlastne neplánoval prísť do Československa a ujať sa funkcie, to tvrdila aj jeho snúbenica Giuliana Benzoniová. Preto vlastne letel toho 4. mája z Talianska do Bratislavy. Mal krátko pred sobášom. Veď 8. júna sa chcel ženiť s Giulianou Benzoniovou. Bol veľmi nahnevaný, že je minister vojny po vojne. Chcel žiť pol roka na Tahiti a pol roka v Taliansku a vrátiť sa k svojej vede, k svojim hviezdam.
Je dokázané, že do Štefánikovho lietadla nik nestrieľal. Napriek tomu, že to bola nešťastná nehoda, stále existujú fámy, že ho chcel niekto odstrániť.
Tie fámy sa šírili preto, že nik zo slovenskej ani českej politickej reprezentácie, a už vôbec nie z rodiny, nemohol nahliadnuť do protokolov zo 4. mája 1919. Po páde bombardovacieho lietadla Caproni 450 zahynula celá štvorčlenná posádka aj so Štefánikom. V lietadle neboli traja, ako sa hovorilo, ale štyria členovia posádky. Haváriu spôsobilo nepriaznivé počasie, najmä silný vietor. Spočiatku som aj ja verila fámam, ale žiadne konšpirácie nie sú pravdivé. Exminister obrany Pavol Kanis sa dlho touto problematikou zaoberal, dostal sa do príslušných archívov rodiny Caproniovcov a natočil štvordielny dokumentárny film, ktorý bol premietnutý na konferencii v apríli 2019 s názvom Príbeh hrdinu a Vlasť, kde vyvracia teóriu o samovražde alebo zostrelení.
Veľa úsilia v tomto smere vyvinul aj exprezident Rudolf Schuster s bývalým náčelníkom vojenskej kancelárie prezidenta SR Mojmírom Hergovičom. Počas návštevy Talianska požiadal vtedajšiu hlavu štátu, aby boli Slovensku sprístupnené archívy z I. svetovej vojny.
Exprezident R. Schuster napriek veľkej snahe nedosiahol sprístupnenie protokolov o havárii v talianskych archívov. Viackrát to urgoval a vždy sa mi za to ospravedlňuje.
Spolu s vami som bola pri tom, keď v roku 1993 Križanovci z Ivanky pri Dunaji odhalili verejnosti svoj rodinný poklad – časť trosiek lietadla, v ktorom havaroval Štefánik. Ukrývali ich 74 rokov.
Neviem, či pomohli dodatočne objasniť príčiny nehody. Bolo to však veľmi dojímavé vidieť, ako rodina odbaľuje časť trosiek lietadla. V škatuli, zabalené v baliacom papieri a previazané špagátom, ukrývala na povale trištvrte storočia.
Vaša rodina, každý kto bol príbuzný, každý, kto sa volal Štefánik, ale aj dievčatá, ktoré po sobáši nadobudli iné priezvisko, ako napríklad vy, trpeli od vzniku prvej ČSR až do nežnej revolúcie. Čiže 70 rokov. Ak podčiarkneme, že Milan Rastislav Štefánik, ktorý síce nemal deti, ale mal 9 žijúcich súrodencov, znamená to, že rodina bola veľmi rozvetvená.
Žije nás, samozrejme, viac prasynovcov a praneterí teda priamych potomkov z druhej a tretej generácie. Všetci však boli alebo sú potomkovia sestier a brata M. R. Štefánika s inými priezviskami, preto sa ich tie uplynulé roky bezprostredne nedotkli tak negatívne ako našej rodiny s priezviskom Štefánik.
Po Štefánikovi zostali dlhy...
Požičiaval si peniaze na astronomické a vedecké práce a prístroje. Od roku 1905 do roku 1912 Štefánik pracoval bez nároku na mzdu. V roku 1912, keď získal francúzske štátne občianstvo bol už na tom finančne lepšie. Nikto nerátal s tým, že zomrie. Naraz sa všetci veritelia vrhli na môjho starého otca a ďalších súrodencov, ktorí sa postupne skladali, peniaze dávali nejako dokopy a sami sa pritom zadlžovali. Rodina nakoniec bola nútená v roku 1923 odpredať pamiatky po Štefánikovi československému štátu. Pozostalosť predala vláde za 1 250 000 Kčs, čím mohla vyplatiť všetkých veriteľov. Pomoci od štátu sa rodina po Štefánikovi nikdy nedočkala. No a za socializmu prenasledovanie našej rodiny pokračovalo. To som zažila na vlastnej koži.
Váš otec adresoval v roku 1992, teda po nežnej revolúcii, list prezidentovi Václavovi Havlovi, že v zozname vyznamenaných k 73. výročia vzniku ČSR chýbalo meno M. R. Štefánika, teda toho človeka, ktorý hlásal vzájomnosť medzi Čechmi a Slovákmi.
Ostalo to bez odozvy. Otec neprebral Rad T. G. Masaryka ako posledný žijúci Štefánikov synovec.
Uctila si aspoň vás slovenská politická garnitúra udelením niektorého radu štátneho vyznamenania in memoriam Štefánikovi?
Nie.
Neľutujete, že ste sa nemohli stretnúť s talianskou markízou Giulianou Benzoniovou a odfotografovať sa s ňou?
Keď sa v roku 1968 nakrátko prerušila vyše 40-ročná doba temna nášho rodu, navštívila nás markíza Giuliana Benzoniová, snúbenica uja Milana. V rodine sme totiž o Štefánikovi hovorili ujo Milan my mladší a starší ho nazývali jednoducho Milankom. Spoločne si zaspomínali na vedca, generála, podpredsedu revolučnej Česko-slovenskej národnej strany v Paríži, prvého ministra vojny ČSR. Jeho snúbenica sa nikdy nevydala, zomrela 94-ročná. Zahľadela sa však do môjho otca tvrdiac, že sa veľmi podobá na Milanka. Na spoločnej fotografii s ňou z mojej najbližšej rodiny sú obaja rodičia i sestra. Ľutujem, že tam nie som aj ja, bývala som v tom čase s manželom a dcérou v Karvinej.
Zákon o zásluhách M. R. Štefánika bol v Československu schválený v roku 1990, o desať rokov i na Slovensku. Nerieši však niečo veľmi dôležité, zneužitie jeho mena.
Štyri roky sme museli bojovať, kým Slovenský úrad priemyselného vlastníctva v prípade mien štátnikov, ktorí sa významnou mierou podieľali na tvorbe štátnosti slovenského národa, takéto označenie na vodke Štefánik posúdil ako neregistrovateľné. Teraz sa však objavilo michalovské pivo Štefánik!
Vlaňajší 28. október sa stal na Slovensku jednorazovým štátnym sviatkom. Tento rok ním už nebude...
Trikrát som písala štátnym predstaviteľom, aby bol 28. október štátnym sviatkom tak, ako to majú Česi. Nepovažovali to za potrebné. Aj Štefánikova spoločnosť požiadala vládu, aby bol 28. október štátny sviatok. Je to nepochopiteľné, prečo to tak nie je ako v Česku?
Štefánik bol astronóm, fotograf, vynálezca, vojenský letec, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska, diplomat a politik, ale aj vášnivý cestovateľ. Keď navštívil Tahiti, plánoval tam aj bývať, vybudoval tam napríklad observatórium. Tamojší obyvatelia si ho doteraz veľmi vážia.
Aj ja som sa teda odvážila a napísala som list tamojšiemu prezidentovi Edouardovi Fritchovi. Napísala som mu: „Štefánik si chcel kúpiť ostrov Tupai a osídliť ho Slovákmi. Zopár Slovákov cestovateľov znovuobjavuje Tahiti, kráča po Štefánikových stopách. Moji priatelia Lucia a Martin Škvareninovci a Anton Brath sa chystajú na expedíciu, natočiť o Štefánikovi film“. List odovzdali moji priatelia tamojšiemu prezidentovi. A predstavte si, veľmi úctivo mi odpísal, ako veľmi si tamojší obyvatelia vážia Štefánika, hoci od jeho skonu uplynulo už 100 rokov. Rád sa vyfotografoval s našou malou expedíciou pri Štefánikovom pamätníku a dodal, že vydali poštovú známku Francúzskej Polynézie na počesť Štefánika.
Na Tahiti ste si teda netrúfli cestovať, zato Mont Blanc, na ktorý Štefánik vystúpil šesťkrát, ste „zdolali“.
Vystúpila som lanovkou, dvakrát pod Mont Blanc. Do výšky 3842 metrov. Štefánik zdolal vrchol vo výške 4808 metrov šesťkrát pešo! S ťažkými prístrojmi, jedlom. On vždy dokázal to, čo si zaumienil. Aj preto si ho uctili aj tým, že na jeho dome, v ktorom býval v Paríži od roku 1907 do roku 1919, bola umiestená v roku 2011 pamätná tabuľa, pri ktorej som sa na pozvanie predstaviteľov Veľvyslanectva SR v Paríži a starostu 14. parížskeho obvodu osobne zúčastnila.
Zhovárala sa Klára Grosmannová
riport
Tajomstvá lodného kufra
Domov seniorov v bratislavskom Lamači Tamara Dudášová Štefániková dôverne pozná, pracovala tam 27 rokov ako zdravotná sestra. Býva tam už 10 rokov. Keď ju zakladateľ Babieho leta Igor Kucej navštívil, bolo prekrásne letné počasie, obyvatelia (aj jej manžel Pavol) posedávali vonku na lavičkách alebo sa prechádzali v tieni zelene. „Vyhľadávame a navštevujeme významných a výnimočných ľudí, aby sme mladým i strednej generácii pripomenuli, čo napĺňa ich život,“ prihovoril sa praneteri Milana Rastislava Štefánika. „Napriek tomu, že pre vás i celú rodinu Štefánikovcov bolo meno Štefánik bremeno, nikdy ste sa ho nevzdali, ste naň hrdá, stále pomáhate, aby nezapadlo do zabudnutia. Hocikto to nedokáže. A stále je čo naprávať, odhaľovať. Či už okolnosti tragédie pádu Štefánikovho lietadla alebo hájiť jeho meno, zabrániť jeho zneužívaniu a v neposlednom rade vybojovať 28. október za štátny sviatok,“ zdôraznil I. Kucej. Pani Tamara, jediná žijúca praneter s priezviskom Štefániková opatruje i časť pozostalosti, čo jej po Štefánikovi zostala. Sú to nielen rôzne písomnosti ukryté v lodnom kufri, s ktorým Štefánik cestoval po celom svete, ale aj bronzová socha, japonské tapisérie, fotografie... Všetko, čo sa podarilo zachrániť z pozostalosti, ktorá nezostala v Prahe. „Mám v tom poriadok, vždy viem, kde hľadať listy, ktoré písali jeho bratia a môj otec Pavel Štefánik, úradné záznamy, články a knihy o Štefánikovi. Nie všetky sú pravdivé,“ dodáva Tamara Dudášová Štefániková.
