- May 6th at 12:54pm
Zememerača pritiahla a očarila hudba
=== Zhovárali sme sa s muzikológom, hudobným dokumentaristom, hudobným publicistom, hudobným dramaturgom, skladateľom, aranžérom, profesionálnym hudobníkom, editorom Pavlom Zelenayom
Vaše meno je spojené s mnohými profesiami. Ste muzikológ, hudobný dokumentarista, hudobný publicista, hudobný dramaturg, skladateľ, aranžér, profesionálny hudobník, editor... Menovať by sme mohli ďalšie príbuzné povolania. Zrejme ste boli v rôznych etapách života vždy viac niekým. Predsa len, čo vás najviac charakterizuje? Myslím, že takéto konštatovanie je do značnej miery nadsadené. Moja činnosť vychádzala vždy z aktuálnych potrieb nielen mojich, ale aj z potrieb, ktoré sa ukázali byť dôležité v oblastiach, kde som pôsobil aj ako organizátor hudobného života. Vždy som sa usiloval dôkladne, do hĺbky spoznať danú problematiku a až potom zvažovať a riešiť z nej vyplývajúce úlohy.
K základom hudobného vzdelania a k hre na husliach vás priviedol otec. Neboli ste veľmi nadšený, viac sa vám páčila hra na klavíri a akordeóne či klarinete. Na koľkých hudobných nástrojoch ste sa naučili hrať? Je pravda, že som sa učil a aj pokúšal hrať na viacerých hudobných nástrojoch. Patria medzi ne husle, klavír, akordeón, klarinet, saxofón, gitara, zobcová flauta, a rôzne perkusívne nástroje. Na týchto nástrojoch som hral v rôznych kapelách. Najlepšie mi to išlo s klarinetom a saxofónom. Pohral som kdečo, ale neodvažujem sa povedať, že som sa naučil hrať, lebo muzikant sa učí a musí cvičiť do konca života.
Ktorý z nich máte v obľube aj v súčasnosti? Zahráte si občas niečo? V súčasnosti si občas sadnem za klavír, aby som si overil nejaké počuté zaujímavé harmonické postupy. Po absolvovaní gymnázia v Piešťanoch ste študovali na Slovenskej vysokej škole technickej odbor zememeračstvo v Bratislave.
Zememeračstvu ste sa venovali na vojenčine i krátko po nej. Chlapci sa vždy radi vyhýbali vojenčine, vy ste si ju však „vydupali“ vlastnou žiadosťou. Prečo? Absolvoval som celé štúdium zememeračského inžinierstva, ale neprijal som umiestenku na meranie podzemných priestorov v Jáchymove. Požiadal som o nástup na základnú vojenskú službu v nádeji, že po dvoch rokoch to bude azda inak.
Hoci tento smer nemal nič spoločné s hudbou, spoluzakladali ste KOLEKTÍV 50, tanečný orchester vysokoškolákov a spolupracovali ste aj s Orchestrom Jána Siváčka a Dixielandom Siloša Pohanku. Ťahalo vás to zrejme k vtedajšej tanečnej a populárnej hudbe. Preto ste vyštudovali aj hru na klarinete v Hudobnom ústave hlavného mesta Bratislava? Modernú populárnu hudbu ovplyvnenú vtedajším džezom som si obľúbil od mladosti. Štúdium hry na saxofóne sa z pedagogicky správneho postupu začínalo štúdiom hry na klarinete. Mojou túžbou bolo zdokonaliť sa pod odborným vedením. Vtedy som netušil, že mi v živote bude užitočný „papier“ o úspešnom ukončení štúdia.
Tanečnú hudbu koncom 40. a 50. rokov minulého storočia nik neučil. Tvrdíte, že kto si nezahral v orchestri, neskúsil, čo je to muzika. Kedy ste sa definitívne rozhodli, že kariéru nevidíte v zememeračstve, ale v hudbe? Už počas môjho štúdia došlo po roku 1948 k znárodneniu, a bolo jasné, že nebudem môcť mať súkromnú kanceláriu. Ako vojak som vykonával zememeračské práce, potom som sa stal civilným zamestnancom vojenskej správy v administratíve. V roku 1958 pri všeobecnom znižovaní administratívy som radikálne zmenil zamestnanie a stal som sa hudobníkom z povolania.
Na hudobných nástrojoch ste nielen hrali, ale začali ste pre orchestre aranžovať a inštrumentovať. Bolo veľa takýchto skladateľov? V populárnej hudbe autor hudby nemusí bezpodmienečne ovládať skladateľské remeslo. Stačí, ak je autorom dobrého hudobného nápadu. Ten však vyžaduje ďalšie spracovanie, úpravu (aranžmán a inštrumentáciu) pre orchester, a to sa nezaobíde bez poznania kompozičných princípov. Takých autorov nikdy nebolo dosť.
Ktorá speváčka naspievala prvýkrát na gramoplatňu vašu pieseň? Bola to subreta operety Novej scény Viera Prokešová. V roku 1952 nahrala môj foxtrot Poď so mnou tancovať s textom Viery Palátovej.
To bolo 18 rokov po tom, čo vyšla prvá gramoplatňa s populárnou pesničkou. Ktorá to bola? Tango Alexandra Aranyosa „Dita“ vyšlo v roku 1934 označené ako „první slovenské tango“ v kombinácii s tangom Dušana Pálku „Nepovedz dievčatko nikomu“.
Máte aj iné prvenstvo. V roku 1969 vyšla prvá slovenská bigbítová, dnes už kultová LP platňa Zvoňte zvonky skupiny Prúdy. Vy ste boli jej producentom. Aký je rozdiel medzi vtedajším a terajším producentom? Boli to roky, keď sa oficiálne otvárali možnosti pre prácu producentov. Krátko potom som požiadal Supraphon o rozviazanie mojej producentskej zmluvy. Bol som vedúcim Redakcie populárnej hudby v rozhlase, ktorý mal monopolné postavenie v tejto oblasti, a usúdil som, že by som v tomto smere nemal ďalej rozvíjať svoje aktivity. Mojou úlohou bolo venovať sa nie jednotlivcom, ale slovenskej populárnej hudbe ako celku. Práca producentov sa rokmi rozvíjala, nadobúdala nové rozmery, a ak niekedy sotva existovala, dnes je dobrý producent v tejto oblasti nenahraditeľnou osobnosťou.
Nepočuli sme od známych a renomovaných umelcov žiadnu kritiku na Tatra kabaret a neskôr Tatra revue, ktorý sa stal aj pre vás na niekoľko rokov domovskou scénou. Prečo to bolo také príťažlivé? Päťdesiate roky minulého storočia boli podľa môjho názoru najťažšími rokmi totality, a Tatra revue ponúkala zábavné programy s náznakmi kritiky, aj keď ťažko mohla presiahnuť komunálnu úroveň. Navyše tam bol vytvorený priestor pre javiskovú prezentáciu populárnej piesne a šansónu.
Spolu so skladateľom Jánom Siváčkom ste sa zaslúžili o vznik Medzinárodného festivalu tanečnej piesne (MFTP) Bratislavská lýra ako medzinárodného súťažného festivalu populárnej hudby, ktorý sa každoročne konal v Bratislave v rokoch 1966 – 1989. Ako ďaleko bolo od nápadu po realizáciu? S Jankom sme sa poznali ešte ako študenti. Mali sme spoločné záujmy, ktoré nás zblížili – spriatelili sme sa, spolu sme sa stali členmi a neskôr aj funkcionármi Zväzu čs. skladateľov. Návrh na vytvorenie festivalu bol motivovaný naším úsilím podnietiť slovenských autorov k novej tvorbe, ktorá bola vtedy v ťažkej situácii. Od nápadu k realizácii to trvalo 3 až 4 roky
Dvakrát ste vyhrali Zlatú bratislavskú lýru v roku 1974 a 1976. Dá sa porovnať lýra K. Duchoňa a J. Kocianovej?
Obe piesne mali veľmi podobný osud. Získali Zlatú lýru v národnej súťaži. Podľa štatútu reprezentovali potom Československo v medzinárodnej súťaži. V nej mi Karol Duchoň „vyspieval“ bronzovú lýru, Janka Kocianová zlatú.
Ste autorom stoviek inštrumentálnych a vokálnych skladieb populárnej hudby, swingu, kto spieval vaše skladby? V mojich začiatkoch to bol František Krištof Veselý a už spomínaná Viera Prokešová, potom – v abecednom poriadku Michal Dočolomanský, Dušan Grúň, Gabriela Hermélyová, Jana Kocianová, Jozef Kuchár, Marcela Laiferová, Bea Littmannová, Melánia Olláryová, Zdeněk Sychra a z ďalšej generácie Beáta Dubasová, Robo Grigorov, Pavel Habera, Elena Martincová, Marcella Molnárová, ale aj niektorí ďalší.
Od roku 1967 do roku 1990, keď ste odišli do dôchodku, ste pôsobili v Slovenskom rozhlase. Nezaobišlo sa to bez sankcií vrchnosti: preraďovania a odvolávania z postov. Aké to boli dôvody, politické? O sankciách nemožno hovoriť, naopak, moja práca bola viackrát ocenená. K preradeniu došlo raz, po sedemnástich rokoch vo vedúcej funkcii – nebol som straník.
Zostavili ste Antológiu slovenskej populárnej hudby. Dlho trval zber i písanie diela? S vyše 200 aktérmi populárnej hudby ste okrem jediného aj osobne hovorili. Ako ste to dokázali? Bolo to asi 50 rokov, nie každodennej, ale zato vytrvalej systematickej práce. Svoju úlohu pritom zohrala aj moja životná situácia, keď som v päťdesiatke ovdovel a rozhodol som sa venovať histórii slovenskej populárnej hudby.
V rokoch 1993 – 2003 ste boli autorom 130 relácií cyklu Pesničky z pamätníka pre Slovenský rozhlas, zameraného na mapovanie histórie slovenskej populárnej hudby s dobovými nahrávkami. Ktoré obdobie ste zmapovali? Zameral som sa na obdobie prvých tridsiatich rokov, na roky 1934 až 1963 vrátane. Bolo to z jednoduchého dôvodu – s prácou som začal v roku 1964.
Popri redakčnej práci rozhlasového hudobného redaktora ste sa venovali problematike využitia počítača v oblasti programovania hudby. Môžete to vysvetliť? Programovaniu a nahrávaniu v rozhlase som sa venoval od r. 1983 niečo vyše desať rokov. Poznatky o tejto problematike som v roku 2013 zverejnil v publikáciu s názvom „Štýlová interpretácia a programovanie swingovej hudby“. K technike som mal vždy blízko, a môžem sa pochváliť aj primeranou zručnosťou. Od prvých tried gymnázia som bol rádioamatérom, dokázal som si vyrobiť rádiá, zosilňovače, ako vysokoškolák som si zostrojil v roku 1951 magnetofón i súpravu na rytie tzv. „mäkkých“ platní. Napokon ako poslucháč SVŠT som absolvoval skúšky z technickej fyziky, matematiky, z počtu pravdepodobnosti a ďalších predmetov, čo mi bolo užitočné pri oboznamovaní sa s výpočtovou technikou, ale tá sa rozvíja tempom, ktoré dnes už popri mojich iných prácach nestíham, ale jej výdobytky primerane využívam.
Za odpovede ďakuje Klára Grosmannová
