- April 19th at 3:48am
Pani Vierka Ilavská má spolu s manželom tiež veľmi nízky dôchodok, usporiť sa z neho dá mesačne sotva 50 eur. Jej záchranou je dcéra s rodinou, ktorá býva vo vedľajšom byte. Nemalo by to však tak byť, že pomôcť by mal štát, tak ako si to zakotvil v zákone o príspevku športovému reprezentantovi? Dvom bývalým majsterkám sveta v hádzanej – jediným na Slovensku – však nič k dôchodku nepridajú, neprichádza do úvahy žiadne dorovnanie na 750 eur, hádzaná totiž v čase ich triumfu (1957) nebola olympijský šport.
Klára Grosmannová
FOTO: Hráčky Lokomotívy Bratislava v roku 1956. Brankárka Anna Ríšová štvrtá zľava hore, Veronika Schmidtová tretia zľava dole.
Veronika Ilavská–Schmidtová: Premiéra v reprezentácii až na majstrovstvách sveta
Kto je Veronika Ilavská-Schmidtová
Veronika Ilavská-Schmidtová spolu s Annou Čápovou-Ríšovou sú doteraz jediné Slovenky – majsterky sveta v hádzanej. Titul získali na premiérových MS v ženskej hádzanej v Belehrade 1957. Narodila sa 29. 1. 1937 v Lubeníku. Hádzanú hrala ako krídelníčka do 32 rokov, potom sa venovala trénerstvu. Do Siene slávy slovenskej hádzanej ju uviedli 4. 1. 2011. Žije v Trnave s manželom, má dve dcéry a štyri vnúčatá. Hoci ju každý volá Vierka, v starom občianskom preukaze mala napísané krstné meno Verona. V novom občianskom preukaze je už konečne jej krstné meno zhodné s rodným listom. Znie: Veronika.
FOTO: Veronika Ilavská – Schmidtová
ROZHOVOR
V detstve vás výška 150 cm a sotva 50 kg nasmerovali na gymnastiku. Napokon ste sa stali úspešnou hádzanárkou. Kedy nastal zlom?
Športovej gymnastike som sa venovala od detstva, naše družstvo 15- až 16-ročných žiačok obsadilo 3. miesto na majstrovstvách Slovenska. Vtedy ma poveril riaditeľ školy, aby som zostavila dievčenské družstvo, ktoré nás bude reprezentovať v hádzanej. Medzi trnavskými školami sme obsadili 4. priečku, a hoci som hádzanú hrala vtedy prvý raz a poriadne som ani pravidlá nepoznala, už som pri nej zostala. Hádzaná sa s gymnastikou skĺbiť nedala, tú som zanechala. Gymnastický tréner Ján Novák mi to veru dlho vyčítal a prestal sa so mnou rozprávať. Nezabudnem, že sa mi podarilo zlomiť troje bradiel.
Kariéru hádzanárky ste začali v trnavskom Spartaku…
Už o rok, ako 16-ročnú, ma „ostaršili“ a hrávala som za ženy. V osemnástich som prestúpila do Lokomotívy Bratislava, kde som sa stretla s Hankou Ríšovou, teraz Čápovou, a naše osudy sa prakticky rovnako odvíjali dlhé roky. Stali sme sa nielen spoluhráčkami, reprezentantkami ČSR a majsterkami sveta, ale aj nerozlučnými kamarátkami.
Zaujímavé je, že hoci vás obe nominovali do reprezentačného družstva Československa, žiaden medzištátny zápas ste nehrali. Vašou premiérou sa stali až majstrovstvá sveta v roku 1957 v Belehrade. Bol to prvý ženský svetový šampionát.
Tam som cestovala ako náhradníčka. Tréner Karel Hošťálek a jeho asistent Laco Gross, náš bratislavský tréner, ma postavili do prvého zápasu. Proti Maďarsku som dala svoj prvý reprezentačný gól a vyhrali sme 7:4. Vo finále sme mali opäť maďarské súperky, zdolali sme ich 7:1, moja bilancia bola celkove 5 gólov na MS. Ako jediné dve Slovenky s Hankou Ríšovou-Čápovou sme sa stali majsterkami sveta v hádzanej, po nás to žiadne Slovenky už nezopakovali.
FOTO: Veronika Ilavská-Schmidtová a Klára Grosmannová z OZ Babieho leto
„Predvídavo“ ste teda uprednostnili hádzanú pred gymnastikou.
Vlastne som sa nikdy úplne s gymnastikou nerozlúčila. Keď sme v rámci tréningov skákali napríklad cez švihadlo, ja som si vždy ku sto preskokom poľahky pridala ďalších sto. Bez chybičky. Raz tam na mňa tak pozerali dvaja hádzanárski tréneri Gross a Kecskeméthy, ktorý povedal: „Načo si ju bral k sebe, z tej hádzanárka nikdy nebude. Mala zostať gymnastkou.“ Nemal pravdu. Výbušnosť a rýchlosť som si vzala na hádzanárske ihriská.
Zrejme aj o vás platilo: ťažko v príprave, ľahko v boji.
Veru áno. Náročné sústredenie pred šampionátom v Bratislave, štvorfázové denné tréningy, cez obed vo vyše 30-stupňových horúčavách, samozrejme, vonku mali byť náročnou prípravou na „tropický“ Belehrad. Tam sa však páľavy šampionátu, chvalabohu, vyhýbali, bolo len niečo nad dvadsať stupňov.
Spomínate si na oslavy po návrate? Zrejme boli veľkolepé!
Aké oslavy? Cestovali sme vlakom, slovenskú časť výpravy – nás dve hráčky a trénera Grossa vysadili v Bratislave, ostatní oslavovali v Prahe. Nevadí. Zlatá medaila sa na budúci rok dožije už šesťdesiatky, dostala som tisíc korún a môj reprezentačný dres s číslom 7 až do zodratia nosil mladší brat. Aj v TAZ Trnava, kde som pracovala ako mzdová účtovníčka, to zaregistrovali: „Fajn, že si už doma, treba rýchlo prichystať výplaty,“ súrili ma. Mimochodom, mala som týždeň dovolenky a týždeň plateného voľna v čase MS.
FOTO: Veronika Ilavská-Schmidtová a Igor Kucej z OZ Babie leto
Anna Čápová Ríšová: V bránke až do víťazného hvizdu píšťalky vo finále
Kto je Anna Čápová-Ríšová
Majsterka sveta v hádzanej Anna Čápová-Ríšová, najlepšia brankárka MS 1957 a slovenská hádzanárka 20. storočia sa narodila 26. 3. 1935 vo Veľkej pri Poprade. Hrala za Kovosmalt Bratislava, Lokomotívu Bratislava, Iskru Slovnaft Bratislava, neskôr Inter, Vinohrady Bratislava. V rokoch 1973 až 2002 bola trénerkou mládeže v Interi Bratislava, trénerkou brankárok v reprezentačných mládežníckych družstvách a veľa, veľa dievčat naučila milovať hádzanú. V reprezentácii odohrala 18 zápasov. Žije v Bratislave s dcérou Hankou (bývalou hádzanárkou) a vnučkou Danicou (bývalou tenistkou). Každý ju volá Hanka.
FOTO: Anna Čápová – Ríšová
ROZHOVOR
Vaša kamarátka a športová súputníčka Veronika Ilavská-Schmidtová sa pre hádzanú rozhodla dosť neskoro – mala 15 rokov. Kedy ste vy začali hrať hádzanú?
Ešte neskôr. V kežmarskom gymnáziu mi odporučili, aby som prestúpila do Bratislavy do strednej umelecko-priemyselnej školy, kde by som si mohla rozvíjať umelecké vlohy, najmä kreslenie. Mojimi spolužiakmi boli Ľudmila Cvengrošová a Albín Brunovský. No ani šport v tejto škole nechýbal. Asi 16 rokov som mala, keď som sa zapojila veľmi aktívne do športových hier mládeže.
Hádam ste sa len nepostavili do hádzanárskej bránky?
Veruže áno, tam ma to ťahalo stále. No ešte predtým ma Kuro Uberal lákal na basketbal do Slovana Bratislava, ale hádzala som aj disk a vrhala guľou. Spomínam si, že sme v roku 1952 išli s nebohým rozhlasovým reportérom Gabom Zelenayom do Pardubíc na majstrovstvá republiky v atletickom trojboji. Hádzanú som začala vážne hrať za Kovosmalt Petržalka, na brankársky post som mala predpoklady: výšku 175 cm a dlhé ruky. Na vedľajšom ihrisku chytal v bránke pozemných hokejistov Vlado Dzurilla. Keď chýbal pre iné hokejové povinnosti na tréningu, zaskočila som ja do bránky pozemných hokejistov.
V Lokomotíve Bratislava ste pod vedením trénera Laca Grossa spolu s Vierkou Schmidtovou neskôr nečakane vyhrali celoštátnu ligu. Tam si vás zrejme reprezentační tréneri vybrali do československej reprezentácie.
Ja som sa do reprezentácie dostala už v roku 1954, po prestupe z Kovosmaltu do Lokomotívy Bratislava, ktorá už v tom čase bola účastníčkou celoštátnej ligy. V roku 1955 sme v nej skončili tretí a v roku 1956 sme ju vyhrali. Aj ja som cestovala na MS do Belehradu ako brankárka – náhradníčka. Nastúpila som však už v druhom zápase proti Švédsku za stavu 2:2. Vyhrali sme ho 4:2. A v bránke som bola až do hvizdu píšťalky, ktorý ukončil finále proti Maďarsku naším víťazstvom 7:1. Netvrdím to ja, ale konštatovali to tréneri a napísané to bolo v novinách: Ríšová chytala vynikajúco. No vynikajúco hralo celé družstvo, veď zostava svetového družstva bola – Ríšová (ČSR), Warnsová (NSR), Kotlínová, Kučerová, Bartáková, Kammermayerová (všetky ČSR), Vučkovičová (Juhoslávia).
FOTO: Anna Ríšová (vpravo prvá) v rokoch 1973 až 2002 bola trénerkou mládeže v Interi Bratislava a trénerkou brankárok v reprezentačných mládežníckych družstvách. V roku 1986 získala s Interom 1. miesto na majstrovstvách Slovenska a druhé miesto na majstrovstvách ČSSR.
Boli ste skutočne vynikajúca, vyhlásili vás za najlepšiu brankárku MS 1957 a za slovenskú hádzanárku 20. storočia.
Nič sa nerodilo ľahko ani zadarmo. Obe s Vierkou sme museli byť o triedu lepšie ako Češky, keďže si nás vybrali do reprezentácie. Tak to bolo a nielen v hádzanej. Pred MS sme raz mesačne mávali v Prahe zraz. Večer sme nasadli do vlaku, ktorým sme sa ako členky Lokomotívy vozili zadarmo, ráno z neho vystúpili a po tréningu a prípravnom zápase sa vracali späť s písomným individuálnym plánom. Musela som sa riadne naučiť rozštepy.
Nemrzelo vás, že ste po zisku titulu majsteriek sveta necestovali s väčšou časťou výpravy až do Prahy?
Mrzelo, ale čo už, pooslavovali sme vo vlaku cestou domov. Náš úspech funkcionári ocenili tisíckorunáčkou pre každú hráčku, ja som dostala 1300 korún, a sľubom, že si môžeme nechať výstroj. O pár dní nám oznámili, že krásne modré tepláky musíme vrátiť. Ak nie, strhnú nám tristo korún z finančnej odmeny. Tak som im tepláky poslala poštou.
FOTO: Brankárka Anna Ríšová v bránke Lokomotívy Bratislava v roku 1956.
V štyridsiatich štyroch vás manžel, ktorý trénoval Vinohrady Bratislava, presvedčil, aby ste mu pomohli v boji o záchranu v druhej lige, lebo jedna brankárka si zlomila nohu a druhá otehotnela.
Súhlasila som. Tréner Gross zrazu za mnou priviedol Gunnara Prokopa, manažéra slávneho viedenského Hypobanku, kde tiež potrebovali dobrú brankárku. „Kšeft“ sa prekazil, keď som mu nadiktovala dátum narodenia. A prišla som o lukratívny post.
FOTO: Zástupcovia OZ Babie leto Igor Kucej a Klára Grosmannová na návšteve u Anny Čápovej-Ríšovej
TEXT: Klára Grosmannová, FOTO: Autor a archív Anny Čápovej-Ríšovej
