• December 9th at 5:12pm

Zdobí ho titul majstra sveta i triumf v celoštátnej lige!

Prvé kanady som zdedil po vynikajúcom Palovi Michalcovi z útoku „sršňov“. Mám prezradiť ako som v nich trpel? Boli vyšmatlané, jedna viac ako druhá!

Asi každý chlapec v detstve skúša spojiť dva športy: z atletiky beh a z loptových hier futbal.Zrejme ste nepatrili k výnimkám...

Jasné, že som s rovesníkmi a kamarátmi naháňal najprv futbalovú loptu. Nie takú kvalitnú, do ktorej kopú terajší futbalisti, i tí najmladší v žiackych kategóriách. Zošívanú. Rodičia ma zapísali do futbalového ŠK, ktorého ihrisko bolo predchodcom už tiež bývalého cyklistického štadióna v Bratislave. Mal som to najbližšie, lebo sme bývali na Zimnom štadióne, otec bol ľadár. V lete som bol každý deň na kúpalisku Tehelné pole, dosť solídne som sa naučil plávať. Naučil som sa hrať aj tenis.

Nestal sa z vás však ani futbalista, tenista, ani plavec. Najbližšie ste to mali na ľad Zimného štadióna.

Keďže sme tam mali byt a otec pracoval na Zimnom štadióne, mohol som sa korčuľovať do sýtosti. Hoci aj každý deň. S futbalom som skončil 11-ročný z veľmi prozaického dôvodu. Hrali sme zápas, štyria sme stáli v „múre“, trafila ma lopta a zranil som sa. „Futbal je tvrdá hra,“ povedal som si.“ Skončím s ním, radšej budem hrať hokej.“ Vtedy som, pochopiteľne, ani náhodou nepomyslel na to, o čo náročnejšie zranenia môžu postihnúť hokejistov.

Dnešní hokejisti začínajú naháňať puk na ľade pod vedením trénerov v oveľa mladšom veku, aj v predškolskom. Vy ste sa stali hokejistom 11-ročný. Nebolo to neskoro?

Ani nie, vtedy asi škôlkari ešte nehrali hokej v nejakých vekových štruktúrach. Nezaostával som, aj iní chlapci vtedy začínali. Základy korčuľovania som získal už predtým na ľade zimného štadióna.

Jednoznačne vás zlákal hokej? Čo tak krasokorčuľovanie, veď správca zimného štadióna Michal Polóni, ktorý tiež tam býval, bol nielen hokejista a hokejový rozhodca, ale aj krasokorčuliar. Nezlákal vás medzi krasokorčuliarov?

Veru, nie. Pokladal som to za babský šport, hoci niektoré základné figúry som zvládol bez problémov: najjednoduchší skok, takzvanú kadetku, mesiac, čiže kruh na ľade, aj piruetu. Moje rýchle korčuľovanie dopredu aj dozadu som však uplatnil v hokeji. Miško báči, ako sme pána Polóniho všetci volali, ktorý bol športovec telom i dušou, mi daroval prvé kanady, čiže hokejové korčule. Dovtedy som mal kvintačky, nemusel som si ich však kľúčikom pripevňovať na obuv, ale v dielni štadióna mi ich pripevnili klincami napevno na topánky. Ani prvé, ani ďalšie kanady sme nedostali nové, ale vždy po niekom. Ja som tie prvé zdedil po vynikajúcom útočníkovi Palovi Michalcovi z útoku „sršňov“. Mám prezradiť, ako som v nich trpel? Boli vyšmatlané, jedna viac ako druhá! Nemali sme ani poriadne hokejky, keď otec našiel na ľade nejakú zlomenú, „opravil“ mi ju, sklincoval a bolo! No vedeli by si to predstaviť terajší hokejisti? Práve pán Polóni si ma všimol, on ma pritiahol k hokeju, on má najväčšie zásluhy na tom, že hokejový Slovan Bratislava veľa znamenal v najvyššej československej hokejovej lige. On ma po dvoch rokoch zo žiackych a dorasteneckých kategórií zlákal do Slovana. „Načo by si žiaril inde, ak môžeš žiariť v Slovane?“ povedal neraz. A tak som sa postupne prebojoval do kategórie dospelých. Slovan vždy „dodával“ skvelých hráčov do reprezentácie.

Mladý Milan Kužela bol veľký hokejový talent. Z kategórie dorastencov prešiel medzi dospelých hokejistov Slovana Bratislava. Foto archív MK

Vaša hokejová kariéra je úzko spätá s bratislavským Slovanom. Hrali ste zaň celé štvrťstoročie. Mali ste rešpekt pred menami Golonka, Starší, Gregor, Fako, Černický, Dzurilla či Nedomanský, keď ste sa ocitli v jednej kabíne?

Aj s takými legendami ako Golonka, Čapla či Gregor sedel Kužela v jednej šatni. Hrával s číslom 11. Foto archív MK.

Rešpekt som pred touto staršou generáciou síce mal, ale aj odvahu, nikdy mi nechýbala. Hoci ma všetci roky poznali ako obrancu, v hokeji som začínal ako útočník. S Milanom Mrukviom a Milanom Lanom som napríklad reprezentoval československých juniorov na turnaji vo Švajčiarsku. Hoci ma všetci roky poznali ako obrancu, z tohto útoku, aj v Slovane, som odišiel dobrovoľne, keď sa zranil jeden z obrancov a tréneri hľadali náhradu. Post pravého obrancu som potom už nikdy neopustil.

Nikdy vás však neprestalo lákať, aby ste v zápase zaútočili, mnohokrát ste svoj útok v spolupráci so spoluhráčmi korunovali gólom. Koľko ich bolo dovedna?

V najvyššej ligovej súťaži som odohral 16 sezón, 532 stretnutí, čo bol (po Dzurillovi 571 a Ujvárym 544, tretí najvyšší počet štartov v drese Slovana ) a dal som v nich 62 gólov! V roku 1973 ma vyhlásili za najlepšieho pravého obrancu ligy. Bol som kapitán majstrovského tímu Slovana v sezóne 1978/79! Aj v reprezentácii som trafil puk do súperovej bránky 5-krát, pričom som nastúpil v 86 zápasoch.

Pred každým zápasom bol Milan Kužela v pohode, s úsmevom na tvári.
Foto archív MK

Kto bol vaším najväčším hokejovým parťákom na ľade?

Jednoznačne o dva roky mladší Rudo Tajcnár, ktorý aj do Slovana prišiel dva roky po mne. Popri známych hokejistoch, ktorých poznalo celé Slovensko, sme boli bažanti. Utvorili sme však nielen úspešnú obrannú dvojicu, ale roky nás spájalo aj pevné kamarátske puto. V dobrom i zlom. Spoluhráči ma prezývali Guli, Gulino, Beňo, najviac sa však ujala prezývka Sliepka či Slépka, ktorou ma obdaril Rudo Tajcnár. Rudo sa totiž ponáhľal na rande a poprosil ma, aby som ho odviezol autom, aby nezmeškal. Súhlasil som pod podmienkou, že najprv musím zájsť do záhrady nakŕmiť zajace a sliepky. Napaprčil sa a povedal: „No tak oddnes budeš sliepka!“ Keď sa to spoluhráči dozvedeli, nik ma už ani inak nevolal.

Táto fotografia, na ktorej je Milan Kužela so svojou nerozlučnou dvojičkou, tak isto hokejovým obrancom Rudolfom Tajcnárom, visí na čestnom mieste v jeho obývačke. Foto archív MK

V Slovane Bratislava ste pôsobili od roku 1957 až do roku 1980 a napokon v sezóne 1982/83. Iba raz ste však ukoristili majstrovský titul vo vtedajšej celoštátnej československej hokejovej lige. Boli ste kapitán mužstva, skúsený hokejista, druhý najstarší hráč.

Dlho som o tom sníval so spoluhráčmi, no podarilo sa nám to až v roku 1979 pod vedením trénerov Ladislava Horského a Miroslava Kuboviča. Časť hokejového tímu sme tvorili my, starší hráči – brankári Marcel Sakáč a Pavol Norovský; útočníci Miroslav Miklošovič, Milan Mrukvia, Dušan Žiška, Marián Bezák, František Hejčík, Eugen Krajčovič; obrancovia Jozef Bukovinský, Ľubomír Ujváry, Ľubomír Roháčik, Vladimír Urban a ja. Z mladšej hokejovej generácie bratia Peter, Marián a Anton Šťastní, Dárius Rusnák, Dušan Pašek, Ivan Černý, Ján Jaško. Federálny titul sme získali piatok 23. marca 1979. Vyhrali sme 6:2 nad Teslou Pardubice a získali sme taký náskok pred súpermi, že posledný ligový zápas sme mohli už aj prehrať. Aj sme ho prehrali, v Litvínove, asi sme už boli trochu spoločensky unavení. Na ten deň, 23. marec 1979, nikdy nezabudnem, veď predtým sme osemkrát skončili „len“ na druhom mieste. Celú sezónu nás doma na starom zimáku hnali vpred diváci, vrátane nezabudnuteľného céčka, teda tribúny tých najskalnejších fanúšikov.

Milan Kužela bol nielen stabilný hokejový obranca Slovana Bratislava, ale svoje miesto mal aj niekoľko rokov v čs. reprezentácii. Foto archív MK

Chodíte na hokej aj teraz, na nový Zimný štadión Ondreja Nepelu?

Chodieval som pravidelne, teraz tam zájdem len občas. Ak by som porovnal atmosféru na štadióne teraz a vtedy, keď som hrával, iste bola krajšia na starom zimáku.

Hoci ste sa zúčastnili štyrikrát na majstrovstvách sveta v hokeji, titul ste získali len raz, v roku 1972, dejiskom bolo domáce prostredie v Prahe.

Boli sme vynikajúca partia. Zo Slovana tam okrem mňa bola moja dvojička Tajcnár a útočníci Nedomanský a Haas. Viedli nás tréneri Vladimír Kostka a Jaroslav Pitner, kapitán bol František Pospíšil. Keďže sa hralo dvojkolovo, prvý zápas so ZSSR sme remizovali, druhý sme vyhrali, zvíťazili sme aj nad všetkými ostatnými súpermi. Československo získalo zlato po 23 rokoch na MS, tiekli nám všetkým slzy radosti a akéhosi politického zadosťučinenia z toho, čo sa u nás udialo v auguste 1968 po vpáde Rusov. Stali sme sa majstrami sveta v hokeji, vytisli sme z tejto pozície Sovietsky zväz, ktorý na hokejovom tróne kraľoval deväť rokov. Zažívali sme neskutočnú eufóriu, veď sa nám to podarilo doma, pred našimi fanúšikmi. Vtedy som si spomenul, že som to dokázal, hoci pre mnohých viedla cesta do reprezentácie cez členstvo v komunistickej strane. Ja som ho odmietol.

Ako ste oslávili titul majstrov sveta? Minimálne tri dni sme oslavovali. Titul majstrov sveta bol takmer rovnocenný s tým, že sme Sovietsky zväz odsunuli na druhú koľaj. Všade, kam sme prišli, nás ľudia vítali, tešili sa. Stáli popri cestách, kade išiel náš autobus. Mávali nám aj staré babky. Dostali sme tuším po 10-tisíc korún, ale dresy a výstroj sme museli vrátiť. Ešte aj staré tréningové tepláky, ktoré som zdedil po Helene Fibingerovej. Mám, pochopiteľne, radosť aj z ďalších hokejových úspechov Československa, ku ktorým som prispel: bronz z MS 1973, ako jediný Slovák z hráčov v čs. reprezentácii som sa zaslúžil o striebro na MS v roku 1974, aj na MS 1979 sme získali striebro. Zlato je však zlato, ale moje jediné.

Po majstrovstvách sveta v roku 1974 v Helsinkách opustil Československo vynikajúci hokejový reprezentant Václav Nedomanský. Poznali ste ho dobre, vraj aj vy ste mali namierené za hranice...

Václava Nedomanského monitorovala ŠtB, chcela mu zabrániť hrať v zahraničí, chystali sa mu odňať pas. Nedomanský s nimi vybabral, keď s iným pasom odcestoval do Švajčiarska, odtiaľ do Toronta a stal sa hráčom NHL. Prial som mu to, múdro spravil. Horšie bolo, že začali podozrievať aj mňa, vraj sa chystám utiecť. V roku 1974 som cestoval s reprezentačným tímom na sústredenie do Nemecka. A počas kontroly na štátnej hranici ma spolu s Jiřím Bublom vysadili z autobusu a poslali domov. Za Bublu sa jeho domáci tím zaručil, odo mňa dal Slovan ruky preč, vraj som nespoľahlivý nestraník, rebel a nesympatizujem s režimom. A tak som štyri roky nemohol reprezentovať Československo! Nemal som však v úmysle emigrovať, nechcel som tu nechať rodičov a súrodencov, boli by ich prenasledovali, trpeli by.

Boli ste odjakživa rebel, ale taký správny, búrili ste sa voči nespravodlivosti, ako kapitán hokejistov Slovana ste sa vždy zastali spoluhráčov, vypapuľovali ste od vedenia klubu, čo im patrilo. Nielenže ste stále odmietali vstup do komunistickej strany, ale nepáčilo sa vám ani oslovenie súdruh. Nezlomilo vás ani to, že pre nezhody s vedením klubu ste v sezóne 1981/82 odišli na rok do Zvolena, kde ste sa stali hrajúcim trénerom.

Do Slovana som sa vrátil hneď najbližšiu sezónu, ale nebolo mi tam dobre. Nútili ma „informovať“ čiže donášať o spoluhráčoch, čo som stále odmietal. Vedenie klubu sa bálo, že po odchode Nedomanského, bratov Šťastných i môjho kamaráta Ruda Tajcnára odídu aj ďalší. Odišiel som teda aj ja, ale len do iného klubu na Slovensku. Svoje hráčske skúsenosti som využil následne ako hrajúci tréner v Nových Zámkoch, Piešťanoch, neskôr v Nemecku, vo Švajčiarsku a Taliansku. Trénoval som aj dorast Danubie a Slovana. Hráčsku kariéru ste ukončili v roku 1992, neľutovali ste, že ste sa ani raz nezúčastnili na hokejovom turnaji zimných olympijských hier? Ľutoval som to. Určitým zadosťučinením a ocenením mojej hráčskej kariéry, ktorú som skončil 46-ročný, je to, že si na mňa spomenuli o 12 rokov a v roku 2004 ma uviedli do Siene slávy slovenského hokeja. Aj môj dres číslo 11 zdobí Zimný štadión Ondreja Nepelu. Najprv som síce hrával s číslom 5, potom mi pridelili číslo 10, ale keďže už také isté mal iný spoluhráč, až do konca kariéry som nosil na drese jedenástku.

Zhovárala sa Klára Grosmannová

Riport

Puk nemieril do bránky, ale do mojej hlavy

Klára Grosmannová s Milanom Kuželom.

S hokejovou legendou Milanom Kuželom sme si dohovárali stretnutie tri mesiace. Chceli sme ho navštíviť v domčeku na bratislavských Zlatých pieskoch, kde žije celý rok. „Je mi tu lepšie ako v neďalekom byte. Mám tu neveľkú záhradu, sadím, polievam, okopávam, oberám, tu sa cítim doma. Nie som sám, navštevujú ma obe dcéry a občas aj vnuci, ak majú trochu času popri povinnostiach, predsa len, bývam trochu mimo centra. Napokon sme sa stretli v neďalekej kaviarni obchodného centra, Milana Kuželu totiž pribrzdili zdravotné problémy. Práve preto bola aktuálna otázka: „Ako sa máte?“ „Keby ma netrápili následky dávneho zranenia, vertigo, čiže závraty, mohol by som povedať, že primerane veku,“ spresnil svoje problémy a dodal, že sa mu nepáči užívanie liekov a rád si pauzy medzi užitím tabletiek predĺži. „Z pôvodne jednej naordinovanej tabletky denne musím užívať teraz až päť,“ vysvetlil Milan Kužela. Je to následok jeho zranenia z roku 1973, keď na ľade utrpel fraktúru lebky. Puk ho počas ligového zápasu trafil do hlavy tak, že prilba mu urobila dieru do lebky. Trochu krvácal, ale hral ďalej. Až následné vyšetrenia ukázali, že má v hlave niekoľko úlomkov z prilby. „Lekári ich povyberali, ale zdá sa mi, že jeden z nich mi zostal na pamiatku a robí čoraz väčšie šarapaty. Aj vtedy sme na ľade chceli uplatniť nečakaným prienikom jedného z nás bekov, až na úroveň súperovej bránkovej čiary. Takto sme zvyčajne súpera zaskočili a na konci prišla tvrdá strela. To vymyslel Tajcnár, volali sme to na bujaka. Vtedy nám to nevyšlo namiesto gólu do súperovej bránky som ja utrpel vážne zranenie,“ vysvetlil Milan Kužela dávne zranenie.

Igor Kucej a Milan Kužela

„Nesmierne si vážime, že sme sa mohli s vami stretnúť, pán Milan Kužela, a vypočuli si, čo vám privial hokejový osud,“ zdôraznil zakladateľ OZ Babie leto Igor Kucej. „Naše občianske združenie chce pripomenúť najmä mladej generácii príbehy a osudy významných osobností z rôznych odvetví nášho života a diania. Ani vaša cesta nebola jednoduchá a priamočiara, museli ste napriek obrovskému talentu, húževnatosti, tréningu, pracovitosti čeliť rôznym nástrahám, najmä v bývalom režime. Nezlomilo vás to, vaša priamočiarosť a zdravé rebelantstvo ozdobilo nielen vás, ale aj vašich spoluhráčov titulmi a oceneniami,“ dodal Igor Kucej. „A to chceli mať zo mňa v Slovane nielen úspešného hokejistu, aj inžiniera-ekonóma. Ešteže som z Vysokej školy ekonomickej včas zdúchol. Matematika a ekonómia nebolo nič pre mňa,“ dodal Milan Kužela šibalsky.

Klára Grosmannová

Kto je Milan Kužela

Milan Kužela sa narodil v Bratislave 27. apríla 1946. V detstve veľa športoval, aktívne sa venoval futbalu, keď mal 11 rokov, začal hrať hokej. V Slovane Bratislava hral v rokoch 1957 až 1981 a v sezóne 1982/1983, medzitým rok (1981/1982) vo Zvolene, ktorý súčasne aj trénoval. Ako hrajúci tréner pôsobil v Nových Zámkoch, Piešťanoch, v Nemecku, vo Švajčiarsku a v Taliansku. Trénoval aj dorast Slovana. Hral do svojich 46 rokov. V najvyššej československej súťaži odohral 16 sezón a 532 zápasov, dal 62 gólov, čo je výnimočné, pretože bol obranca. Kapitánsku pásku majstrovského Slovana nosil aj v sezóne 1978/1979, keď jeho klub získal federálny titul. V roku 1973 ho vyhlásili za najlepšieho pravého obrancu ligy. Za čs. reprezentáciu strelil 5 gólov v 86 zápasoch. Z majstrovstiev sveta v hokeji si odniesol štyri vzácne kovy: bronz v roku 1973, striebro v rokoch 1974 a 1979, najcennejšie zlato z Prahy 1972. Do Siene slávy slovenského hokeja ho uviedli 11. decembra 2004. Žije v Bratislave, má dve dcéry, syna, a štyri vnúčatá.