• July 20th at 11:33am

S právnickým vzdelaním sústružil koleso tanku, vzdelával zváračov, eštebáci „dbali“ o to, aby nezarábal viac ako 2300 korún

Manko a slasť slobody

Zhovárali sme sa so 101-ročným JUDr. Ottom Šimkom, ktorý prežil holokaust, väzenie, bol partizán aj komunista, prenasledovala ho štátna bezpečnosť

Nedávno ste dovŕšili úctyhodných 101 rokov, pamätáte sa po toľkých rokoch na svoje detstvo v Topoľčanoch, Nových Zámkoch a Nitre?

Sťahovali sme sa často, otec bol sudca, prekladali ho na rôzne súdy. O mojom ranom detstve v Topoľčanoch a Nových Zámkoch viem len z rozprávania rodičov, pekné spomienky mám však na Nitru. Bývali sme v Hornom meste, na Seminárskej 10, naproti Františkánskemu kostolu. Bezstarostné chvíle som trávil s kamarátmi zväčša na ulici, kde sme hrávali futbal. Áut na ulici sme sa nemuseli obávať, bolo ich máličko, nechodili tam skoro žiadne. No a lákal ma aj vrch Zobor, kde sme sa v zime mohli lyžovať a klzisko na Sihoti, kde som sa korčuľoval. Rád som sa aj bicykloval.

Otto Šimko s mladším bratom Ivkom.

Otto s bratom Ivanom na nitrianskom klzisku.

Váš otec sa v prvej Československej republike angažoval aj politicky. Zrejme vás to ovplyvnilo.

Otec bol uznávaný nitriansky sudca, ale aj výrazne ľavicovo orientovaný politik, sociálny demokrat. Boli sme Čechoslováci, za prvej ČSR sme 28. októbra oslavovali vznik spoločného štátu, s otcom som išiel vždy aj voliť. Uznávali sme zásluhy prezidenta Masaryka, ale aj Štefánika. V detstve som sa „stretol“ aj s prezidentom Masarykom. Kúsok od Nitry, v Zbehoch, otváral prezident novú železničnú trať. Prišiel tam z Prahy vlakom, kýval nám z vlaku, aj my, žiaci ľudovej školy, ktorí sme sa zúčastnili na tomto akte, sme mu veselo kývali späť. Také bolo moje „stretnutie“ s prezidentom Masarykom, videl som ho na vlastné oči, čo sa málokomu napríklad z Nitry podarilo. Otec bol však predovšetkým vlastenec, predprevratový Slovák, nebol príliš nábožensky založený, a podľa jeho vzoru som sa vlastencom stal aj ja. Najpobožnejšia v našej rodine bola ómama Malvína, dožila sa 100 rokov.

Mama oboch súrodencov Šimkovcov, s ktorou sú spoločne na ľade v Nitre, chcela mať najmä z Otta krasokorčuliara.

Matrózky, biele podkolienky a baretky – taká bola móda v 20. a 30. rokoch minulého storočia. Neobišla ani Otta a Ivana Šimkovcov.

Nespôsobovala vám problémy v škole náboženská príslušnosť?

Koncom 20. a začiatkom 30. rokov minulého storočia bola Nitra tolerantné mesto a ja som sa dobre cítil medzi kamarátmi v ľudovej škole na Párovciach i neskôr na piaristickom gymnáziu. V školskom roku 1938/39, keď pod vplyvom nacistického Nemecka sa začali aj u nás aktivizovať antisemitské sily, nastal zlom a moje šťastné detstvo sa skončilo. Mal som len 15 rokov. Hitler rozbil Československo, vznikol tzv. Slovenský štát a antisemitizmus začal čoraz hlasnejšie prekvitať. Aj moji dovtedajší spolužiaci a kamaráti podľahli tejto propagande a v ich očiach som sa stal nepriateľom národa. Veľmi presne si pamätám, že keď som raz prišiel do triedy v gymnaziálnej kvinte, my, šiesti Židia, štyria chlapci a dve dievčatá, sme mali vyčlenené osobitné miesta, aby sme nesedeli spolu s árijcami. Náš český triedny učiteľ Mendlík odišiel za riaditeľom školy a povedal mu, že nechce byť triedny učiteľ v takej triede, v ktorej sa to udialo.

Fotografia z roku 1929, na ktorej má Otto (vpravo) 5, Ivan 2, ich mamička 32 rokov.

Začiatkom 30. rokov sú súrodenci Otto a Ivan slávnostne oblečení v dvoch variantoch matrózok.

Akceptovali ste túto nadprácu spolužiakov, s ktorými ste dovtedy nikdy nemali žiadne problémy?

Inú možnosť sme vtedy nemali. Až po šesťdesiatich rokoch, keď ma pozvali na stretávku, hoci som s nimi nematuroval, som im vysvetlil, že táto naoko nevinná udalosť bola predzvesťou koncentrákov a plynových komôr. Tie nespadli z neba zo dňa na deň. Spolužiaci mi povedali: „Nič sme proti tebe nemali, ty si bol fajn chalan. To len vtedy také časy boli...“

Spoločná fotka 9-ročného Otta a 6-ročného Ivana s maminkou.

Nestačilo však, že vás preložili z jednej lavice do druhej, vy ste ani zmaturovať nemohli, začali sa transporty Židov do vyhladzovacích táborov. To muselo byť pre osemnásťročného mladíka na prahu dospelosti strašné a zúfalé. Ako ste tomu unikli?

Namiesto maturity som išiel dobrovoľne pracovať, pri Svätom Jure som kopal šúrsky kanál. Prvé deportácie slobodných mladých mužov ma obišli, keď po mňa prišli niekoľkokrát domov, otec vždy povedal, že nie som doma, pracujem. Ale už 1. septembra 1942 ma s mamou a bratom viezli do zberného tábora v Žiline. Otca ako politického väzňa odvliekli do Ilavy, vzápätí do Žiliny. Odtiaľ do Vyhní, kde bol pracovný tábor. Pracoval som v brašnárskej dielni, vyrábal som peňaženky. Otec triedil kožený odpad. Vtedajší minister pravosúdia Gejza Fritz potom otcovi udelil tzv. hospodársku výnimku, a my sme sa mohli vrátiť do Nitry.

Rodina Šimkovcov: otec, mama, synovia Otto a Ivan.

To však ešte nebol koniec druhej svetovej vojny...

Práve preto som sa chcel pred možnými deportáciami poistiť falošnými dokladmi. Keďže som mal slovenské priezvisko, v mojom rodnom liste nastala zmena len v náboženstve. V Liptovskom Mikuláši som pracoval v kníhviazačskej dielni firmy Hlaviš. Onedlho vypuklo Povstanie, a ja som vstúpil do povstaleckej armády, potom k partizánom. Cítil som sa konečne slobodný, rovnocenný, nik ma neponižoval a neutláčal. Dvakrát som sa v živote cítil veľmi šťastný: v bezstarostnom detstve v Nitre, do tých 15-tich rokov a v Liptovskom Mikuláši, keď povstalci obnovili a vyhlásili opäť Československú republiku. A ja som mohol bojovať proti tým, ktorí mi spôsobili päťročný útlak .

Slovenské národné povstanie bolo po dvoch mesiacoch potlačené, ušli ste aj do hôr?

Naša partizánska skupina sa uchýlila na chatu v Žiarskej doline, boli sme odrezaní od bojov, no spolubojovník zajal nemeckého vojaka a priviedol ho do chaty. Jeho výsluch potvrdil, že bol príslušník SS, bývalý dozorca v koncentráku Dachau a sfanatizovaný fašista, Hitler bol jeho vzor. Partizáni určili popravčiu čatu, ja som bol v nej tiež.

Opäť ste sa dostali do väzenia, kto vás zradil?

Počas ďalšieho ústupu partizánskej jednotky z chaty v Žiarskej doline som sa musel postarať o zraneného kamaráta Jana Presburgera, zablúdili sme a ocitli sa v Račkovej doline pri Pribyline. Vedel som, že riaditeľ nemocnice v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši kryje zranených partizánov ako pacientov. Mal som to vybaviť, v Mikuláši ma však legitimovali. Ukázal som „árijský“ rodný list, čo bolo gardistovi ihneď podozrivé. Veď, kto nosí so sebou rodný list ako legitimáciu? Uväznili ma a tam sa ich podozrenie stiahnutím nohavíc potvrdilo. Tam ma nejaký zradca partizán spoznal a povedal, že som bol medzi partizánmi. Začal sa krutý výsluch, surové bitky – pre tú popravu esesáka. Nepriznal som sa, a mučenie som vydržal. Vo väzení som však dostal svrab a z nemocnice v Palúdzke, kde ma mali „odsvrabiť“, som ušiel, kým Nemci sedeli pred kúpeľnou a čakali ma.

Kam ste sa odtiaľ pobrali?

Mama a stará mama, ktorá bola súčasť našej užšej rodiny, sa ukrývali v Nitre. Prichýlili ich dobrí, statoční ľudia. Zachránil sa aj môj otec v Trstenej, o môj úkryt sa po návrate do Nitry postaralo podzemné hnutie na Čermáni vo vinohrade pána Trušku. O tri roky mladší brat Ivan bol však neopatrný. V Nitre ho ktosi spoznal a udal, deportovali ho do Serede, potom do Poľska, kde sa chcel skryť pred transportmi. Zahynul pravdepodobne na pochode smrti. Mama, otec, babka a ja sme teda prežili všetky hrôzy vojny, brat také šťastie nemal, zahynuli aj skoro všetky moje tety, strýkovia, bratranci a sesternice. Boli sme veľká rodina, mama mala napríklad osem súrodencov.

V juhoslávskej Crikvenici súrodenci Otto a Ivan s mamou.

Iste ste dúfali, že po skončení druhej svetovej vojny opäť nastanú pokojné, možno šťastné dni, že sa skončilo prenasledovanie...

Medzi partizánmi som vstúpil do komunistickej strany dúfajúc, že vyriešia rovnosť medzi ľuďmi a židovská otázka prestane existovať. Zmaturoval som, vyštudoval právnickú fakultu, pôsobil som na povereníctve sociálnej starostlivosti. Päťdesiate roky zo mňa však opäť „vyrobili“ nepriateľa štátu, veď som bol Žid! V rámci boja proti sionizmu som si obliekol montérky a postavil sa za sústruh. Bojoval som za mier v Závode J. V. Stalina v Martine sústruhovaním kolies do tanku! Keďže sa v ruštine naše V píše ako B, domyslite si, ako sme volali Závod J. V. (B) Stalina...

V roku 1934 strávili časť prázdnin Šimkovci pri mori v Crikvenici.

Ako dlho ste museli byť sústružník?

Po smrti Stalina a Gottwalda ma preložili do učilišťa pracovných záloh v Martine, „vychovával“ som učňovskú skupinu zváračov. Vydával som cyklostylovaný časopis Zálohy mieru. Obdivuhodné, ako sa za socializmu, teda v mierových časoch, stále bojovalo za mier, občas nezostal ani kameň na kameni. Absolvoval som školenie redaktorov a v roku 1954 som sa stal redaktorom zahraničnej rubriky mládežníckeho denníka Smena, kde som prežil zaujímavú etapu postupného uvoľňovania až po dubčekovskú éru.

Čo spôsobila následne vaša produbčekovská angažovanosť v roku 1968?

Ako nepriateľa socializmu ma zo Smeny vyhodili. Bolo to ťažké obdobie výsluchov, ale o život už nešlo. Umiestnil som sa ako podnikový právnik v Stavingu, dvakrát mesačne prišiel ten istý eštebák za riaditeľom podniku skontrolovať ma. Viete, čo ho zaujímalo najviac? Či nepoburujem a či nezarábam viac než 2300 korún. Kdeže – ubezpečoval ho riaditeľ. Vaše pracovné aktivity neutíchli ani po nežnej revolúcii, asi nebolo pre vás možné len si tak tíško užívať penziu... Nežná revolúcia, nečakaný pád komunizmu, pre mňa znamenal zásadný obrat v mojom živote. Nuž, áno, z postu podnikového právnika som odišiel do dôchodku, ale stihol som sa ešte stať aj spoluzakladateľom a pravidelným prispievateľom do zahraničnej rubriky česko-slovenského časopisu Mosty. Spolupracoval som aj s denníkom Práca, občas som niečo napísal a staral sa o archív tohto denníka.

Čo pre vás znamenala nežná revolúcia? Po holokauste, tvrdom a menej tvrdom socializme a normalizácii, čo trvalo päť desaťročí, prišla sloboda, ktorá nostalgicky pripomenula krátke tínedžerské obdobie masarykovskej demokracie. Dnes si s radosťou a uvoľnením užívam slasti tejto vnútornej slobody. Oceňujem si ju o to viac, že si na rozdiel od tých mladších, ktorí manko slobody nepoznajú, môžem porovnať ten obrovský rozdiel pocitu a nielen pocitu. Preto som mimoriadne znepokojený, keď je táto sloboda – zvýraznená v skutočnej, nie hranej demokracii – akokoľvek ohrozená. Aj preto sa k súčasným politickým či spoločenským dianiam rôznymi formami verejne vyjadrujem.

V roku 2018 udelil prezident republiky Andrej Kiska Ottovi Šimkovi Rad Ľudovíta Štúra II. triedy.

Máte na to stopercentné právo i predpoklady, pán doktor Otto Šimko! Nielen preto, že nesiete so sebou desať krížikov, ale najmä preto, že vaše múdre slová by mali vnímať príslušníci mladej i staršej generácie, vrátane politikov.

Zhovárala sa Klára Grosmannová

Autorka textu Klára Grosmannová na návšteve u Otta Šimka.

Riport

Stojedenročnému Ottovi Šimkovi telefonujú aj z BBC a AFP

Otta Šimka navštívil zakladateľ Babieho leta Igor Kucej.

*Donedávna som sa nikdy nestretla a nerozprávala so storočným mužom či ženou. Je ich málo, na Slovensku približne 400. Zväčša sú nevládni, chorľaví, vek sa na nich podpísal. Čiperný, veselý, vtipný, fyzicky aj psychicky aktívny Otto Šimko, ktorý 1. júna 2025 zavŕšil 101 rokov (!) je však výnimka, spokojne by si mohol odpísať aspoň dvadsať rokov. „Navštívili sme vás, aby ste nám porozprávali o svojom neľahkom živote a osude. Radi dáme na papier vaše skúsenosti, zážitky, i tie smutné, všetko, s čím ste sa museli popasovať nielen počas 2. svetovej vojny, okupácie, ale aj za čias budovania skvelých zajtrajškov,“ povedal zakladateľ Občianskeho združenia Babie leto Igor Kucej. „Chceme, aby o vás vedela mladá aj stredná generácia a nezabúdala, že súčasnosť, ani na Slovensku nie je samozrejmosť. Z bezstarostného 15-ročného chlapca sa razom môže stať utečenec pred režimom, z doktora práv sústružník. S eštebákmi za pätami.“

*Život Otta Šimka sa odvíjal v sínusoidách, chvíľu kladných, vzápätí záporných. „Nič neprišlo samo, zrejme by mi tak často ani teraz nevolali skúsení, významní novinári z celosvetových agentúr BBC či AFP, keby som neovládal niekoľko cudzích jazykov,“ rozpráva

*Otto Šimko, ktorý nemá problém dorozumieť sa po anglicky, nemecky, francúzsky, hebrejsky, maďarsky... „Zaujíma ich môj postoj k Ukrajine a Rusku či ku konfliktu Izrael - Hamas,“ hovorí akoby to bola najväčšia samozrejmosť.

*Otto Šimko šiesty rok býva v bratislavskom zariadení OHEL DAVID, kde žijú seniori, ktorí dovŕšili dôchodkový vek, sú odkázaní na pomoc inej osoby, alebo poskytovanie sociálnych služieb potrebujú z iných vážnych dôvodov, so zvláštnym zreteľom na preživších holokaust.

JUDr. Otto Šimko žije v bratislavskom zariadení OHEL DAVID.

*„Ozaj, kto je najstarší v domove?“ pýtame sa ho. „Asi ja,“ povie Otto Šimko a dodáva, že storočných tu žilo viac, napríklad Alexander Bachnár či Elvíra Weissová, ktorá oslávila aj 105. narodeniny, do 106 rokov jej chýbal mesiac. „Mne vlani prišla zagratulovať aj vtedajšia prezidentka Zuzana Čaputová. Sedela na tej istej stoličke ako vy, nikam sa neponáhľala, pýtala sa a pozorne počúvala,“ rozpráva skromne (pyšne?) Otto Šimko.

*Aj tohto roku, pri nedávnych „okrúhlych“ 101. narodeninách mal veľa gratulantov. Nezabudla naňho ani exprezidentka Zuzana Čaputová, veľmi si cení aj úprimne ľudské slová terajšieho prezidenta Petra Pellegriniho.

*Nečudo, Je radosť vnímať, ako Otto Šimko formuluje myšlienky, s akým nadhľadom a pokojne hovorí o veciach minulých aj súčasných. Nemýli sa, nič si nepletie, všetko si pamätá. Pravidelne, každý deň sa zúčastňuje na aktivitách v domove, nielen na rôznych cvičeniach, ale má rád aj besedy, a iné zmysluplné využívanie voľného času. V garsónke s príslušenstvom, kde býva sám, mu robia spoločnosť knihy a televízia. A, samozrejme, návštevy najbližších – dcéry, vnukov a pravnukov. „Toto je môj domov, cítim sa tu veľmi dobre. Všetci sú mi blízki,“ vyznáva sa úprimne výnimočný, no veľmi skromný 101-ročný Otto Šimko.

kgm

Kto je Otto Šimko

JUDr. Otto Šimko sa narodil sa 1. júna 1924 v Topoľčanoch, detstvo prežil v Nitre, kde pôsobil jeho otec v sudcovskej funkcii. Po vzniku samostatného štátu (1939) nemohol dokončiť gymnaziálne štúdium, vyučil sa za kníhviazača. Dňa 1. septembra 1942 celú rodinu s výnimkou otca, väzneného v Ilave, transportovali do Žiliny. Falošné krstné listy im umožnili vyhnúť sa deportáciám do koncentračných táborov. Rodina však bola deportovaná do pracovného tábora vo Vyhniach od 18. októbra 1942 do 31. augusta 1943. Otto Šimko tam pracoval ako brašnár. V auguste 1944, po vypuknutí SNP, sa prihlásil do 1. čs. armádneho zboru a stal sa aj členom 9. liptovského partizánskeho oddielu (6. september až 31. december 1944). Zaistili ho, väznili a brutálne vypočúvali. Otto Šimko ušiel z väzenia a skrýval sa v Nitre až do oslobodenia Červenou armádou. Vstúpil do komunistickej strany, zmaturoval a vyštudoval na Právnickej fakulte UK, pracoval na Povereníctve sociálnej starostlivosti, neskôr ho zbavili funkcie a preradili do výroby za sústružníka, potom bol vychovávateľ v učilišti.

V roku 1954 nastúpil do redakcie Smena v Bratislave, počas straníckych previerok v roku 1971 ho z redakcie vyhodili a získal pozíciu podnikového právnika v Bratislave, kde pod dohľadom ŠtB pracoval až do dôchodku.

Za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd prezident Andrej Kiska v roku 2018 udelil Ottovi Šimkovi Rad Ľ. Štúra II. triedy. Otto Šimko má dcéru, dvoch vnukov a dvoch pravnukov, žije v Bratislave.