- December 21st at 4:46pm
Zakladateľ Občianskeho združenia Babie leto, Igor Kucej, prišiel k Hilde Múdrej s kytičkou. „Vyhľadávame bývalých športovcov, trénerov, spisovateľov, novinárov, hercov alebo iné osobnosti, aby nepadli do zabudnutia. Chceme pripomenúť ich životné príbehy všetkým, aj mladším spoluobčanom. A radi pomôžeme, ak sú v akejkoľvek núdzi,“ prihovoril sa jej. „Potešilo ma, že ste prišli, rada si prečítam o sebe aj článok v novinách a časopisoch, ale ja skutočne nič nepotrebujem,“ zdôraznila. A syn Pavol, ktorý práve priniesol mame nákup, dodáva: „Keď hocičo potrebuješ doniesť, vybaviť, spýtať sa, zavolaj, prosím ťa, mne alebo sestre. Nieže ti, mama, napadne v tejto snehovej metelici ísť napríklad do obchodu či ku kaderníčke!“
„No, ku kaderníčke veru chodím pravidelne, vlasy chcem mať vždy v poriadku,“ hovorí čulá pani Hilda. „O všetko ostatné sa rodina postará, veď mám dcéru a syna, štyroch vnukov a štyroch pravnukov. A deň mi aj bez ľadu a korčúľ ubehne rýchlo. Pravidelne si navarím vždy na dva dni, posedím si pri kávičke, čítam Pravdu, ktorú mám denne v schránke, lúštim nemecké krížovky. Tie mi zaobstaráva syn Paľko. Vonku som, keď je pekne. Vždy si vopred naplánujem, čo budem v telke sledovať, aj na športových kanáloch. Teším sa na akékoľvek krasokorčuliarske prenosy, najmä na tie budúcoročné ME, ktoré budú v Bratislave,“ rozpráva pani Hilda.
„Vašou veľkou záľubou bolo v minulosti pravidelné cestovanie do Viedne, kde ste sa stretávali s bývalými gymnaziálnymi spolužiačkami,“ nadhodil Igor Kucej tému, pri ktorej vždy veselej pani Hilde posmutneli oči. „Nemám tam už za kým chodiť, všetky zomreli,“ odvetila svojou typickou slovenčino-nemčinou. Aj k nej sa vyjadrila: „Asi som sa mala naučiť za tie desaťročia lepšie po slovensky, ale nepotrebovala som to. Ja som každému porozumela, aj ostatní mne. Všetko, čo bolo treba písomne vybaviť, spravil za mňa manžel alebo deti. A tak som sa teda nenaučila ťažkú slovenskú gramatiku. Ale v novinách zbadám, keď sú slová zle rozdelené!“
„Naozaj s ničím nepotrebujete pomôcť?“ vyzvedá sa Igor Kucej. Kým pani Hilda záporne vrtí hlavou, syn Pavol predostrel nápad, čím by Babie leto mohlo mame Hilde pomôcť: „Naučte ju pracovať s počítačom! Ja na to nemám nervy.“ A 89-ročná teta Hilda nepovedala nie.
Kto je Hilda Múdra?
Legendárna svetoznáma krasokorčuliarska trénerka Hilda Múdra sa narodila 1. januára 1926 vo Viedni, v roku 1947, keď sa vydala za slovenského športového novinára Jozefa Múdreho, si zmenila priezvisko aj krstné meno (pôvodne Hildegard Klimpel), odvtedy žije v Bratislave. Najväčšie úspechy dosiahla počas pätnásťročného trénovania Ondreja Nepelu, ktorého priviedla nielen k čs. titulom, ale aj k najjagavejším medailám na európskych a svetových šampionátoch i k zlatej olympijskej medaile v Sappore 1972. Trénovala veľa iných známych krasokorčuliarov, ale venovala sa aj deťom, i hendikepovaným. Na jej počesť pomenovali medzinárodné majstrovstvá krasokorčuliarov s mentálnym postihnutím (Pohár Hildy Múdrej). Udelili jej Cenu Medzinárodného olympijského výboru za etiku a Cenu Pierra de Coubertin. V roku 2000 prevzala za Ondreja Nepelu titul najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia, ktorý jej na základe ankety odborníkov odovzdal vtedajší prezident Rudolf Schuster. Má dcéru a syna, štyri vnúčatá a štyri pravnúčatá.
Autor: Klára Grosmannová, Foto: Archív
Ondrovi som vravievala: medailu získaš, aj keby si sa po zadku kĺzal
Zhovárali sme sa s legendárnou krasokorčuliarskou trénerkou Hildou Múdrou
K Hilde Múdrej desaťročia patrili korčule. Aj v dôchodcovskom veku ste na nich denne stáli a vysvetľovali ste svojim zverencom aj názorne rôzne prvky a figúry. Kde máte svoje korčule teraz?
Už nemám žiadne. Posledné som darovala vnučke. Keď som ešte ako takmer osemdesiatročná trénovala postihnuté deti, chcela som im predviesť jednu z figúr a spadla som na ľad. Zlomila som si štvrtý stavec na chrbtici. A hoci som sa vyliečila, moji blízki mi už nedovolili korčule ani ľad. Ak by sa mi to nestalo, veru by som ťažko dobrovoľne opúšťala to, čo ma bavilo aj živilo.
Po druhej svetovej vojne ste sa zoznámili s Bratislavčanom, novinárom Jozefom Múdrym. Opustili ste Viedeň, po svadbe sa stalo vaším domovom terajšie hlavné mesto Slovenska. Bolo to ťažké rozhodnutie?
Vo Viedni som študovala na vysokej škole, nedokončila som ju, v Bratislave som sa spočiatku venovala rodine, po svadbe sa nám narodila dcéra Dagmar, neskôr syn Pavol. Zmenou bydliska som si zmenila aj meno. Nielen priezvisko z Klimpel na Múdra, ale aj krstné meno z Hildegard na Hildu. Nebolo vhodné, aby som hneď po vojne „provokovala“ nemeckým menom. Napokon v Rakúsku som bola pre každého Hilde, tu zasa Hilda, zmenilo sa len písmenko. Nuž, aspoň mám dva razy do roka meniny. Niekto mi vinšuje v auguste, niekto v decembri. Aj tí najbližší. Najhoršie pre mňa však bolo to, že som desať rokov nemohla vidieť rodičov.
Ako sa stala z takmer učiteľky biológie a zemepisu trénerka krasokorčuľovania?
V Rakúsku som bola členka Viedenskej ľadovej revue – korčuľovať ma naučil otec, on mi stále vštepoval lásku k tomuto športu, ale trénerskú kariéru som na Slovensku začala až oveľa neskôr: náhodou i z donútenia. Manžel bol niekoľko mesiacov po úraze práceneschopný a zrazu sme pocítili nedostatok peniažkov, rozhodla som sa, že začnem zarábať. Učiteľkou som sa nestala, štúdium vo Viedni som vzdala semester pred promóciou. Vtedajší slovenský šéf krasokorčuliarskeho zväzu Emil Skákala sa ma spýtal, či by som mu nepomohla s trénovaním detí. Potešilo ma to. A súhlasila som. Raz sa mi prihovorila jedna mamička, či by som sa nemohla venovať aj jej synovi, ktorý usilovne trénuje, ale tréneri si ho neveľmi všímajú. Bola to pani Nepelová. Na Ondríka som sa nielen pozrela, ale prežili sme spoločných 15 rokov ako trénerka a jej zverenec. Odplatil sa mi osemnásobným ziskom titulu majstra Československa, päťkrát sa stal majstrom Európy, trikrát majstrom sveta a získal aj zlatú olympijskú medailu. No a párkrát pridal aj striebro a bronz. V roku 1971 získal titul najúspešnejšieho športovca Československa, v roku 2000 – už po jeho smrti – som ja preberala zaňho ocenenie pre najúspešnejšieho slovenského športovca storočia z rúk vtedajšieho prezidenta Rudolf Schuster.
Často ste spomínali, že Ondrej Nepela bol tretím dieťaťom vo vašej rodine. A keby len to, ale na prvom mieste! Natoľko ste si ho obľúbili?
Vyvinulo sa to tak úplne normálne. Ráno som ho na šiestu vozievala na ľad autom, potom do školy, popoludní zasa na tréning. Chodieval aj k nám do rodiny. Keď sme boli na sústredeniach, na pretekoch v zahraničí či prázdninových kempoch, starala som sa oňho ako o vlastné deti. V lete to bývalo jednoduchšie, lebo pricestoval za nami aj manžel s oboma deťmi. Manžel, bývalý športový novinár, ktorý už zomrel, ma vo všetkom všemožne podporoval. Syn aj dcéra však trochu na Ondra žiarlili.
Zaiste ste sa veľa zamýšľali nad tým, kto mal väčšiu zásluhu na zisku Nepelových medailí – on či vy?
Spoločne, obaja. Ondro sa mi predovšetkým vo svojich šiestich rokoch nezdal talentovaný. Bol však náramne húževnatý, pracovitý, rozvážny, vedel sa koncentrovať, akceptoval ma a nikdy nemal trému. „Odmakal“ bez reptania všetky tréningy. Naučil sa hovoriť viacerými jazykmi, bol mi za všetko vďačný, nevymenil by ma za žiadneho iného trénera, hoci mohol. Keď mu vtedajšia štátna moc konečne po zisku tretieho titulu majstra sveta v Bratislave v roku 1973 povolila odísť do zahraničia, stal sa sólistom Holiday on Ice. Neskôr sa dal na trénerskú dráhu v Nemecku, kde som mu dokonca trochu aj pomáhala. Naposledy som sa s ním stretla v Mannheime tri dni pred jeho úmrtím a následne sme s manželom pomohli jeho mame vybaviť všetky úradné záležitosti. Ondrík zomrel mladý, mal len 38 rokov a odvtedy ubehlo už neuveriteľných 26 rokov.
Dá sa porovnať niektorá Nepelova medailová jazda s jazdou súčasných šampiónov?
Vôbec nie. Iné boli pravidlá vtedy, iné sú teraz. Ondro si vydobyl každú medailu na 80 percent bezchybnými povinnými cvikmi. Tie teraz nie sú. To je hlavný dôvod. Nuž a krasokorčuliari skáču oveľa viac skokov vo voľných jazdách. Vždy som mu hovorievala po povinných cvikoch: „Medailu získaš, aj keby si sa po zadku kĺzal“.
Vy ste však okrem najjagavejšej hviezdy Ondreja Nepelu mali aj iných zverencov, ktorí dosiahli významné úspechy.
Jana Mrázková-Dočekalová bola moja prvá európska medailistka, emigrovala do Kanady, bude mať už 75 rokov, stále sme v kontakte. Nedávno som jej písala dlhočizný list – odpovede na jej otázky, trénovala som aj Evu Grožajovú, Agátu Wlachovskú-Búřilovú, Mariana Filca či Jožka Sabovčíka – toho len povinné cviky. Chváli ma za to stále.
Úspech ste získali aj v Juhoslávii, kde ste pôsobili štyri roky, teda jeden olympijský cyklus. Vaša zverenka Sandra Dubravčičová si vykorčuľovala európske striebro. Po návrate na Slovensko však prestal byť o vaše trénerské kvality u nás záujem. Prečo?
Neviem, prečo, veď výsledky za mňa hovorili. Tak som odišla tam, kde ma volali. Do Rakúska. V Eisenstadte a okolí som 7 až 8 rokov trénovala deti, koniec kariéry som venovala skupinke ôsmich hendikepovaných chlapcov a dievčat na zimnom štadióne v bratislavskej Dúbravke. Až po ten pád. Aj to je svedectvo, že nikdy ma neťahali na ľad peniaze, ale srdce. Napriek všetkému, nikoho z rodiny – ani deti ani štyri vnúčatá či štyri pravnúčatá som ku krasokorčuľovaniu nepritiahla. Dobrovoľne nechceli a nasilu som nechcela ja, ale korčuľovať sa vedia.
Zhovárala sa: Klára Grosmannová
Foto: Zuzana Čelková
