- April 20th at 8:40am
Dôvodom stretnutia predstaviteľa Babieho leta so slávnymi futbalistami bolo, aby nezabúdala na nich ani mladá generácia, ktorá priame zážitky z ich pôsobenia nemá. „Ak si zaspomínate v médiách na dávnejšie roky a priblížite váš športový i súkromný život, možno budete pre mnohých inšpiráciou ako ísť za vytýčeným cieľom,“ pripomenul I. Kucej a dodal, že niektorým osobnostiam v núdzi aj finančne pomáha.
„No, nám netreba,“ reagoval ihneď K. Dobiaš. „To som skôr ja pomáhal svojej rodine, keď som zarábal futbalom v zahraničí. Raz som vzal otca do Holandska a kúpil mu o. i. parádny oblek, druhý dostal v obchode grátis, čo, samozrejme, nechápal. Keď sa vyparádený v ňom usadil s kamarátmi v trnavskej krčme a pochválil sa, že ho má zadarmo, prišli na druhý deň za ním tajní. Vraj oni dobre vedia ako je na Západe, ale nemal by o tom básniť kamarátom pri pive. Futbalom som si pred rokmi zarobil. Aj teraz si k penzii prilepším účasťou na rôznych podujatiach spolu s Tondom.“
Antonín Panenka nemávne rukou, keď sa ho spýtame na jeho legendárny vršovický dloubák, hoci zrejme takúto otázku zodpovedal nespočetnekrát. „Svoju penaltu by som si v minulosti bol najradšej patentoval, ale nedalo sa. Rovnaký gól som strelil raz aj v rakúskej lige. Vyše 40 rokov však sledujem, kto sa o takúto jedenástku pokúša a s akým úspechom. No, zopár futbalistov to už zvládlo,“ prezradil A. Panenka.
A my prezradíme, že na rozdiel od mnohých iných športových hviezd Patino ani Tonda nemajú žiadne hviezdne maniere. Sú bezprostrední, vtipní, priateľskí. Spomínajú, vysvetľujú, rozprávajú. A keďže od futbalu nebočia ani po desaťročiach, tešia sa obľube futbalovej verejnosti, odborníkov i médií.
Kto je Antonín Panenka
Antonín Panenka (2. december 1948, Praha), bývalý československý futbalista a reprezentant, majster Európy z Belehradu 1976. Člen Klubu ligových kanonierov. Prvý ligový zápas odohral pred dvadsiatymi narodeninami za Bohemians Praha. V roku 1973 mal prvý reprezentačný štart proti Škótsku v kvalifikácii MS. Premenil rozhodujúcu penaltu vo finále proti Nemecku v roku 1976, čím sa Československo stalo majstrom Európy. Jeho slávnu jedenástku nazývajú vršovický dloubák, vo svete Panenka goal alebo Panenka Kick. Zahral si v českom filme, kde stvárnil seba, kopajúceho penaltu. Po ňom je pomenovaný španielsky futbalový časopis Panenka. Na ME v Taliansku 1980 získal bronz, bol účastník MS v Španielsku 1982. V reprezentácii strelil 17 gólov v 59 zápasoch. V roku 1981 odišiel z Bohemiansu do Rapidu Viedeň, s ním do roku 1985 získal dva rakúske tituly a druhé miesto v PVP. V sezóne 1983/84 bol najlepším ligovým strelcom Rapidu. Pôsobil aj v ďalších rakúskych kluboch. V 1. čs. lige dal 76 gólov v 230 zápasoch, v 1. rakúskej lige 63 v 127 stretnutiach.
Kto je Karol Dobiaš
Karol Dobiaš (18. december 1947, Trnava), bývalý slovenský a československý futbalista a reprezentant, majster Európy z Belehradu 1976. Ligový debut v drese Spartaka Trnava zažil v 1. kole sezóny 1966/67. Za klub odohral 350 ligových stretnutí a dal 11 gólov. So Spartakom získal päť československých titulov (1968, 1969, 1971, 1972, 1973) a dostal sa s ním až do semifinále EPM v roku 1969. Neskôr prestúpil do Bohemiansu Praha. V reprezentačnom drese sa po prvý raz objavil v roku 1968. Zúčastnil sa na MS v Mexiku 1970. Vrchol reprezentačnej kariéry zažil na ME 1976 v Juhoslávii. Bol oporou víťazného československého mužstva. Vo finále proti Nemecku sa presadil aj strelecky. Člen All-Stars na ME 1976. Po ukončení hráčskej kariéry pôsobil ako tréner v Hradci Králové, Brne, Sparte Praha. Je trojnásobný víťaz Československého pohára (1967, 1971, 1975), v rokoch 1970 a 1971 ho vyhlásili za futbalistu roka v Československu, 3. v ankete Futbalista storočia na Slovensku, člen Siene slávy slovenského futbalu.
Klára Grosmannová
Pre vyučených sústružníkov Karola Dobiaša a Antonína Panenku bol futbal povolaním, teraz je to zábava
V Belehrade gól ľavačkou i nacvičená penalta
Karola Dobiaša a Antonína Panenku, dve významné osobnosti československého futbalu nespája len tento najpopulárnejší šport. Obaja sú decembroví Strelci. Karol Dobiaš v roku 2017 oslávil sedemdesiatku, Antonína Panenku takéto výročie čaká tohto roku. Radi hrajú tenis, ale aj karty, radi si posedia pri pivečku, nedajú dopustiť na pevné rodinné zázemie, bez ktorého by nedosiahli futbalové úspechy. Stále si však radi obúvajú kopačky a na zelených trávnikoch dokazujú aj v zrelom veku, že futbal to je a hra a – kumšt. Príležitostí je viac než dosť: futbalové turnaje internacionálov, iné slávnosti, ktorých súčasťou je aj futbal. Volajú ich všelikde a oni dokážu priviesť na futbalové ihriská aj iné zvučné mená, pre ktoré bola kožená povolaním aj zábavou. O divákov núdze niet. Obe významné osobnosti československého i európskeho futbalu, ktoré spája od čias spoločného pôsobenia v pražskom futbalovom klube Bohemians nerozlučné priateľstvo, sme stretli v Trnave, kam zašli na prvoligový futbalový zápas Trnava – Ružomberok.
Na kamarátstvo neraz nestačia iba spoločné záľuby, vek, pôsobenie v jednom klube. Ozaj, kedy ste sa spoznali?
K. Dobiaš: V roku 1977, keď som po úspešnej kariére v Trnave prestúpil do Bohemiansu Praha. Tonda bol už vtedy ikonou a kapitánom Bohemky. Skamarátili sme sa. Po ňom som prebral kapitánsku pásku ja. S jeho súhlasom, on už nechcel kapitánčiť.
A. Panenka: Túžba po víťazstve bola hnacím motorom nás oboch. Spoločné záujmy nás spojili aj v súkromí. Sme najlepší kamaráti. Na Karola prezradím, že je aj vášnivý tipér. Mimochodom, obaja sme sa vyučili za sústružníkov. Karel Šíp sa ma vo svojej relácii raz spýtal, čo by bolo so mnou, keby som nebol futbalista a v belehradskom finále nepremenil penaltu. Povedal som mu, že by som bol sústružník so štyridsaťročnou praxou. A Karol zrejme tiež...“
Obaja máte manželky, na ktoré nedáte dopustiť, lebo vám stále budovali a upevňujú rodinné zázemie, obaja máte dve deti.
K. Dobiaš: Manželka Alica, bývalá hádzanárka, sa vždy vzorne starala o deti aj domácnosť. Deti sú dospelé, radosť máme z vnukov. Na jej pleciach je domácnosť aj teraz, pretože dosť športových aktivít ma stále ťahá „do terénu“. Strpí však aj to, že keď som doma, rád si pospím do deviatej, vsadím si na nejaké zápasy, dám si pivko pred telkou večer.
A. Panenka: Môj športovo-futbalový život bol krásny, hoci manželka má na to iný názor. Na výchovu detí bola sama, ja som bol stále preč z domu. Veď si len predstavte, že stále sme hrali, cestovali, boli na sústredeniach. Stávalo sa, že sme mali sústredenia aj v Prahe, neraz 6 týždňov a doma som spal iba dvakrát! Naše manželstvo však doteraz funguje.
Každý chlapec zrejme hrá rád futbal, ale je rozdiel kopať do lopty na ulici alebo na tréningu. Aké boli vaše futbalové začiatky?
K. Dobiaš: Narodil som sa síce v Trnave, ale odišli sme bývať do Handlovej, do Trnavy sme sa vrátili, keď som bol deviatak. Začal som hrávať za žiakov, súčasne som sa v Kovosmalte učil za sústružníka. Ligový debut v drese Spartaka Trnava na poste pravého obrancu som zažil v sezóne 1966/67, vtedy Trnava vyhrala nad Bohemiansom 5:1. V trnavskom drese „bílých andelú“ som odohral desať sezón, v 350 ligových stretnutiach som dal 11 gólov. Nuž, áno, aj obrancovi sa pošťastilo...
A. Panenka: Začínal som tak, ako mnohí moji rovesníci. Praha má veľa ihrísk, vnútroblokov, áut bolo menej. Vždy sa našla nejaká lopta. Ako 9-ročný som sa dostal do Bohemky, hrával som v mládežníckych tímoch klubu, od roku 1967 do roku 1981 ako záložník v prvoligovom Bohemianse, kde som odohral 127 zápasov a dal 78 gólov.
Ozaj, neuráža vás, ak vás neznámi ľudia oslovia na ulici prezývkou, pozdravia a niečo sa spýtajú?
K. Dobiaš: Autorom mojej prezývky Patino bol Stano Jarábek. Vraj som v behu nejako čudne zakopával nohami. Pavel Skramlík o mne napísal aj knihu práve s názvom Patino. Nuž, a keď ma niekto osloví, dám sa s ním do reči. Dosť často sa stáva, že sú to aj cudzí ľudia. Nechcem sa povyšovať, ale viacerí poznajú mňa ako ja ich. Porozprávam sa s každým, aj na ulici.
A. Panenka: Ja mám prezývku Páňa, asi odvodenú od priezviska, mnohí ma však oslovujú Tondo alebo Tonda. Nikdy som si nemyslel, že futbal ma bude živiť dlhé roky. A keď ma ľudia spoznávajú, oslovia, je to príjemný pocit.
Spoločne ste obliekali dlhé roky zeleno-biely dres Bohemiansu, ale aj ten reprezentačný, československý. Ako si spomínate na Belehrad 1976, kde sa Československo veľmi neočakávane stalo majstrom Európy?
K. Dobiaš: Už v semifinále proti Holandsku sme boli outsideri, no vyhrali sme 3:1. Vo finále proti Nemecku sme prekvapili celý svet. Na dva nula pre Československo som zvýšil skóre v 25. minúte. Gól som dal ľavačkou, nikdy predtým, ani nikdy po tomto finále som ľavačkou gól nedal. Keď Nemci vyrovnali, prišli na rad penalty. V pôvodnom zozname som bol aj ja, ale z predchádzajúceho stretnutia som mal do krvava zodratú ruku, tak ma tréner Václav Ježek omilostil. Sláva však patrí predovšetkým Tondovi za jeho „vršovický dloubák“.
A. Panenka: Mojej penalte predchádzal dlhodobý tréning v našom klube s brankárom Zdenkom Hruškom o pivo a čokolády. Vedel som dva mesiace vopred, že kopnem oblúčik ponad brankára, ktorý neostane stáť, ale hodí sa vpravo alebo vľavo. Nebol to chvíľkový nápad. Rád by som však pripomenul, že hoci sme vopred boli nachystaní na jedenástky, nik nerátal s tým, ani hráči, ani tréneri, že k nim dôjde vo finále ME. Spokojnosť s penaltami by bola aj v semifinále. Takto sme sa teda zapísali do histórie majstrovstiev Európy ako víťazi.
Po odchode z Bohemiansu ste v kariére pokračovali v zahraničí.
K. Dobiaš: Záujem o mňa prejavil Feyenoord Rotterdam už v roku 1968. Prestup do zahraničia mi československá telovýchova nedovolila. Legálne sme mohli odísť hrať do zahraničia v 80. rokoch len po splnení troch podmienok: ako 32-roční, po odohratí najmenej 50 medzištátnych zápasov a s majstrovským titulom v klube. Tak som sa teda dostal v roku 1980 do holandského Lokerenu. Každý cudzinec musel byť však lepší ako domáci hráč, inak nemal v zostave miesto. A 32 rokov na futbalistu je dosť. Takže som makal.V Lokerene som doteraz vážená osoba, pred 4 rokmi, keď oslavovali storočnicu klubu, som bol medzi pozvanými hosťami.
A. Panenka: Tak ako sa Patino trápil s holandčinou, nemal som to v cudzine jednoduché ani ja. Odišiel som aj s rodinou legálne v roku 1981 do Rakúska. Pôsobil som v Rapide Viedeň, ale okrem Guten Tag, bitte ein Bier som nič po nemecky nevedel. Veľmi mi pomáhal Josef Kadraba, ktorý tam vtedy už pôsobil. Dcéra chodila do školy pri českej ambasáde, syna sme zapísali do rakúskej škôlky. O tri dni nám veľvyslanectvo odporučilo, aby sme chlapca z tej škôlky odhlásili, aby nenasiakol západnou ideológiou.V tom čase som sa spriatelil aj s Anatolijom Zinčenkom, prvým ruským futbalistom, ktorého pustili na Západ. Dostal sa tam sám nevedel ako. Rapid Viedeň žiadala iného hráča, Rusi poslali Anatolija. Také to boli časy...
Vraj vrcholový šport vedie k trvalej invalidite. Súhlasíte? Máte vážnejšie zdravotné problémy?
K. Dobiaš: V mojom veku sa ani nepatrí, aby som bol celkom zdravý. Mám za sebou bežné zranenia: zlomený členok, poškodený meniskus, popretŕhané väzivá, pretrhnutú achilovku. A začína ma trápiť pravý bedrový kĺb. Zatiaľ však vládzem vybehnúť na futbalový trávnik a niečo tým mladším ukázať.
A. Panenka: No, mne už vymenili oba bedrové kĺby a ako 20-ročný som mal vážne zranenie oka. Lopta ma trafila do tváre, oko mi museli operovať, dva mesiace som bol v nemocnici. Ale aj ja dokážem ešte dobre žonglovať s futbalovou loptou, to je môj koníček od detstva.
Snom každého športovca je, aby vychoval aj športovo zdatných potomkov. Vám sa splnil tento sen?
K. Dobiaš: Starší syn Patrik (48) to skúšal s futbalom, ale k tomu sa pridružili bitky a alkohol, čo sa mu znepáčilo. Tvrdí, že sa živí prácou. Richard (40) hrá len amatérsky, ako štyridsiatnik už za starých pánov. Obaja ako deti hrali za Spartu. Vnuci Jakub (23), Marek (20) a Riško (5) hrajú futbal.
A. Panenka: Môj syn Tomáš hral za dorast. Napriek tomu, že mal veľmi dobrú techniku, chýbalo mu športové srdce. Nevedel a ani nevie nechať na ihrisku všetko, nevie zabojovať.
No zdá sa, že skutočne si najmä futbalovo vy dvaja rozumiete najviac. Keď teda zájdete na nejaký futbal spolu alebo si ho zahráte, donekonečna rozoberáte šance a góly?
K. Dobiaš: To predsa k tomu patrí. Priamy komentár divákov, ak sme nimi, alebo podrobná analýza po zápase. Nikdy neutekáme najkratšou cestou domov. Patrí sa posedieť pri pivečku a debatou dať bodku za podujatím. Za gólmi aj premárnenými šancami.
A. Panenka: Súhlasím. Patino, kam si sadneme po dnešnom futbale „bílých andelú?“
Zhovárala sa Klára Grosmannová
