• July 7th at 10:32pm

Z horoskopu Vilmy Jamnickej sa všetko splnilo: aj tie pády, aj deti, aj to, že donekonečna hrám

Nikdy som nechcela byť herečka, hanbila som sa, že ňou som

Zhovárame sa s prvou dámou slovenského divadla, jednou z najvýznamnejších osobností slovenskej kultúry, s významnou slovenskou herečkou Emíliou Vášáryovou

Váš dátum narodenia viem odrecitovať hocikedy, 18. mája sa totiž narodila aj moja dcéra. Ona hovorieva, že v ten deň, len v rôznych rokoch, sa narodil pápež Ján Pavol II., herečka Emília Vášáryová aj vodný slalomár Michal Martikán.

Pápeža viem, ale že aj Miško Martikán, to som netušila.

Narodili ste sa v Hornej Štubni, detstvo ste však prežili v Banskej Štiavnici. Kedy sa tam presťahovala vaša rodina?

Hneď sme sa tam presťahovali, keď som sa narodila. Môj otec, stredoškolský pedagóg, bol na fronte, do Hornej Štubne išla mama rodiť z prozaického dôvodu. Mala tam vtedy rodičov, teda mojich starých rodičov. Celá moja rodina, starí aj prastarí rodičia žili však v Štiavnici. Detstvo som mala krásne, boli sme veľká, rozvetvená rodina, mala som veľa bratrancov a sesterníc. Chodila som s deťmi pásť kravy, tá naša sa volala Tešuľa. Fajčili sme zemiakové vňate. Dnes majú deti iné zábavky, mobily. Spomínam si na detstvo s láskou, lebo som aj bola obklopená veľkou láskou. Moji predkovia, karpatskí Nemci, ktorí sa usídlili v okolí Štiavnice v 15. storočí, hovorili špeciálnym nárečím. Mnohí sa presídlili do Nemecka v 70. rokoch, pokiaľ ich neodvliekli po vojne. Niektorí ešte žijú.

Oblasť Banskej Štiavnice napriek tomu, že leží uprostred Slovenska, je známa, že sa v nej hovorilo nielen po slovensky, ale aj po nemecky a po maďarsky. Aj vy ste vyrastali v trojjazyčnom prostredí?

Áno, naša stará mama nás naučila aj maďarské pesničky. Veď starí rodičia mali maďarské školy, starý otec bol však veľký Čechoslovakista, a podarilo sa mu nejako prežiť tie povojnové presuny Nemcov, lebo našli uňho Masarykovu sochu na koni. Celá naša rodina pochádza z Banskej Štiavnice, aj ja som tam vyrastala.

Máte z tých čias nejaké kamarátky, s ktorými udržiavate doteraz kontakt?

Predovšetkým s dvoma sesternicami sa stretávame raz do roka. Tá staršia žije v Hornej Štubni, mladšia v Turčianskych Tepliciach.

Vaša sestra Magda, herečka a neskôr politička, je od vás o šesť rokov mladšia. Spomínate si na detské roky? Aké boli?

Magda mala necelých desať rokov, keď som už odišla z domu. Ja som mala sedemnásť rokov, skončila som jedenásťročnú strednú školu v Banskej Štiavnici a odišla som do Bratislavy na vysokú školu. Magda si odvtedy nažívala s našimi rodičmi ako jedináčik a ja v Bratislave. Vlastne som sa do Banskej Štiavnice nikdy natrvalo nevrátila.

V roku 1958 ste sa zúčastnili na piatom ročníku Hviezdoslavovho Kubína. Veľmi úspešne.

Áno, pamätám sa, s čím som súťažila, s prózou. Bol to prednes úryvku Jar Adely Ostrolúckej od Ľuda Zúbka. No, mne sa zdá, že som bola mladšia, žeby to bolo rok pred mojou maturitou? Ale archívy asi neklamú. Vyhrala som v mojej kategórii.

Získali ste Cenu Zväzu slovenských spisovateľov za najlepší prednes prózy zo súčasnej tvorby.

Pamätám sa aj na predsedu poroty, známeho slovenského herca Andreja Bagara. Opýtal sa ma, či by som nešla študovať herectvo na Vysokú školu múzických umení. Celkom vážne som mu povedala, že v žiadnom prípade. Emília Vášáryová preberá ocenenie. Hovorí, že váži si každé rovnako.

Ovplyvnilo vás toto prvenstvo, významná cena v tom, že ste sa prihlásili napokon na Vysokú školu múzických umení, na herectvo?

Nie, vôbec, na VŠMU som sa prihlásila preto, že som nemohla ísť nikde inde študovať. Dokonca mi hrozilo, že nezmaturujem, veď celá moja rodina emigrovala. Tieto komunistické vyhrážky mi určili môj kádrový posudok a veľmi strpčovali dospievanie. Nezostávalo mi nič iné, len sa dostať z toho komunistického banskoštiavnického hniezda. Napokon som zmaturovala, na herectvo ma prijali tri mesiace pred maturitou. Vtedy bol rektor VŠMU Andrej Bagar, on ma povzbudzoval, aby som išla na prijímačky a on tiež veril, že zmaturujem. V tých rokoch patrila VŠMU medzi tie vysoké školy, kam sa niektorí dostali aj bez maturitnej skúšky. Z mnohých sa napokon stali veľmi úspešní herci. Ja som však bola stále presvedčená, že žiadne herectvo nebudem študovať a zo školy jednoducho odídem. Začala som však študovať, ale stále som si myslela, že zo školy odídem.

Mladá Milka Vášáryová, ktorá sa nikdy nechcela stať herečkou.

Časom sa zrejme tento váš postoj zmenil. Iste máte však aj nezabudnuteľné a krásne spomienky na roky, keď ste boli neodmysliteľnou tvárou divadla, filmu, televízie.

Nedávno bolo v Tatrách stretnutie k výročiu natáčania filmu Medená veža s ľuďmi, ktorí nám vtedy pomáhali. Bohužiaľ, jediná ja z hercov žijem. Páni z Horskej služby zorganizovali na Skalnatom plese stretnutie s ľuďmi z toho filmu. Tak som sa teda stretla s „chlapcami“ z Horskej služby, ktorí nám najviac pomáhali a s bývalým horolezcom, 93-ročným Pavlom Rajtarom. Bolo to vzácne stretnutie, pospomínali sme mnohé zážitky z natáčania filmu. Bolo veľmi náročné, prípravy trvali vari tri roky, posledná klapka padla v roku 1970. Teším sa, že som sa stretla s ľuďmi, ktorí sa o mňa vtedy starali. Prišlo aj veľa divákov, stretnutie s nimi, veľmi srdečné, trvalo 2,5 hodiny. A splnila som si konečne svoj sen, odviezla som sa zo záchranármi lanovkou na Lomnický štít. Okrem nás a hmly tam nebol nik. Vyviezla som sa na šieste poschodie do kupoly medzi meteorológov a tam som sa hrala na Ľudmilu Pajdušákovú.

Prezradíme tým, ktorí to nevedia, že Ľudmila Pajdušáková bola prvá slovenská a veľmi známa i obľúbená astronómka. Čo vás k nej viaže?

To sa viaže k mojim študentským časom. Keď som cestúvala z Banskej Štiavnice do Bratislavy vlakom ako študentka VŠMU, vždy ma otecko odviezol do Hronskej Dúbravy. Tam som nastúpila na vlak, kde boli študenti medici, budúci právnici či inžinieri, ktorí smerovali tiež do hlavného mesta. Boli zvedaví, zhovorčiví, cesta nám rýchle ubiehala, stáli sme totiž v uličkách natrieskaného vlaku. Vypytovali sa, čo študujem, ja som im povedala, že astronómiu. Aj som sa im predstavila, že som Ľudmila Pajdušáková, ktorá vtedy pracovala ako hlavná astronómka na Lomnickom štíte. Nevymýšľala som si celkom, lebo astronómiu som si veľmi obľúbila, v Banskej Štiavnici na strednej škole, kde som predtým študovala, to bol môj najobľúbenejší predmet. Potom neskôr som stretla otca Mareka Majeského, jedného z vtedajších krásnych medikov, ktorí sa točili okolo mňa, a povedal mi: „Počuj, v časopise Život som ťa videl, napísané tam bolo, že si herečka, tak aká Pajdušáková?“

Nuž, odhalil vás. To ste sa fakt hanbili za to, čo ste študovali a čo vás preslávilo?

Nikomu som nechcela prezradiť, že študujem herectvo. Keď som v Bratislave spočiatku musela zájsť k nejakému lekárovi, uviedla som povolanie krajčírka. Popoluška Emília Vášáryová v rovnomennej divadelnej hre na Novej scéne v roku 1963.

Tak toto som skutočne netušila, všetci herci boli a sú hrdí na svoje povolanie, na svoje herecké roly. Pochopila by som ako-tak, keby ste mali problémy v štúdiu, to však nebol váš prípad...

Žiadne študijné problémy som nemala, pre mňa to však nebola vysnívaná škola, chcela som študovať niečo celkom iné...

Je neobvyklé, že aj vaša sestra sa stala herečkou. Prečo sa rozhodla kráčať vo vašich šľapajach?

Keď som bola poslucháčka druhého ročníka na VŠMU, obsadil ma režisér Jiří Krejčík do Karvašovej Polnočnej omše. Neviem, prečo si vybral akurát mňa, až následne mi povedal, že celý film budú natáčať v Banskej Štiavnici. Hovorím mu: kvôli mne? To ste nemuseli... V štábe bol aj pomocný režisér zo Slovenska Vladislav Pavlovič. Naša slušná banskoštiavnická rodina všetkých pozvala k nám. Pamätám si aj chutnú štrúdľu, ktorú mama upiekla. Prišli teda k nám, Magda mala vtedy 10 rokov, mala taký krásny veľký cop, hrala na klavíri a recitovala niečo pre našich hostí. Režisér Vladislav Pavlovič si Magdu zafixoval v pamäti a obsadil ju do filmu Senzi mama. To bola Magdina prvá herecká skúsenosť. V roku 1964. Koncom 80. rokov sme však hrali spolu aj v SND, dokonca sme mali aj spoločnú šatňu.

Vaše prvé manželstvo s lekárom Ivanom Horským sa skončilo rozvodom. Bola to tá najsmutnejšia životná kapitola vo vašom živote?

Môjmu prvému manželovi vďačím za veľa. Priniesol do môjho života malú Evičku, on bol totiž vdovec. A narodil sa nám syn Tomáš, teraz má 57 rokov. Manžel mi pomáhal, staral sa o obe deti, veď v Slovenskom národnom divadle som mesačne hrala tridsaťdva až tridsaťtrikrát, žiadna voľná sobota či nedeľa a on to všetko zvládal. Vzal si herečku za ženu a ráno, keď išiel operovať, už to mal od niekoho „na tanieri“, že Vášáryčka sa zase váľala s Mistríkom, Kvietikom, Kukurom... Ja som však pracovala, bola som herečka, stvárňovala som, čo scenár diktoval. Keď som skončila vysokú školu s červeným diplomom, moja nástupná mzda na Novej scéne bola 560 korún! Okrem divadelných hier som mesačne naštudovala dve televízne inscenácie, prišli aj peniaze k môjmu smiešnemu platu. Boli to však hodiny driny navyše. Na úkor rodiny. A skutočne som aj teraz hrdá na to, že časť povinností ťahal za mňa manžel a zvládal to.

Vždy ste sa vyjadrovali, že vaše druhé manželstvo so scénografom Milanom Čorbom patrilo k najšťastnejším životným obdobiam. Odišiel priskoro, v roku 2013. Čo vám dal?

Mnoho. Bol to fantastický človek, ja som ho poznala dvadsať rokov predtým než sme sa vzali. Pri všetkých filmoch a inscenáciách, ktoré sme robili, vždy tam bol Milan Čorba. Roky sme spolu pracovali a nikdy mi nenapadlo, že by sme mohli byť manželia. Obaja sme sa však ocitli v takej situácii, že sme sa napokon vzali. A kým s prvým manželom sme nemali rovnaké profesie, s Milanom to bolo iné. Bol tam, kde ja, videl, ako žijem, ako sa správam, chápal všetky problémy. Nemusela som mu vysvetľovať, prečo som každý večer na divadelných doskách v náručí iného muža. Všetky tie pondelkové televízne úspešné inscenácie vznikli medzi pol jedenástou a pol druhou v noci. Ja som prichádzala domov o pol tretej ráno. A prvý manžel s tými dvoma deťmi doma sám a ráno do roboty. Alebo iná situácia: išla som napríklad s prvým manželom Ivanom po ulici a musela som dávať odpovede aj na nevypovedané otázky. A tento je kto? Odkiaľ ťa pozná? Prečo sa na teba usmieva?

Kým žil manžel Emílie Vášáryovej, každý rok boli účastníkmi Plesu v opere.

Vaše druhé manželstvo s Milanom Čorbom vám tiež dalo syna.

Volá sa Juraj, žije v Bratislave, mám šikovného vnuka a štyri šikovné vnučky. Najväčšia radosť je však pravnúčik Ondrejko. Hoci nie všetci bývajú v Bratislave, nikdy nie som sama. Oni navštevujú mňa a ja ich, aj v Čechách.

Emília Vášáryová s manželom Milanom Čorbom a synmi Tomášom a Jurajom.

Cítite ste sa viac divadelnou alebo filmovou herečkou? Máte presne spočítané svoje herecké roly?

Divadlo je chlieb každodenný, to je moja profesia. Nemôžete rolu odmietnuť. Či chcem stvárniť nejakú rolu vo filme, na to môžem prikývnuť, aj odmietnuť ju môžem. Závisí to od toho, či mám voľný čas a či ma ponúknutá rola zaujme. Tie postavy vo filmoch, inscenáciách a divadelných predstaveniach nemám spočítané, ale iste ich je vyše sto.

Vy ste 30 rokov, od 1990 až do konca júna 2021, na VŠMU učili mladých adeptov tohto umenia. Získali ste najvyšší akademický titul profesorky v odbore divadelné umenie a veda - herectvo.

Keď som sa rozhodla, že budem učiť, bolo to preto, že som sa chcela vzdelávať. Nie každý herec učí, a nie každému to prísne výberové konanie umožní. To bolo desať rokov driny, najprv na získanie titulu docentky, potom profesorky. Napríklad na docentúru som sa naučila všetko, čo bolo treba, obhájila som ju, ale aby som obhájila titul profesorky, to posudzovali tri osobnosti zo zahraničia.

Študenti vás mali a majú veľmi radi.

Uvedomujem si to, po páde komunizmu som si povedala, že teda pôjdem učiť. Neuvedomovala som si však, čo je to za drinu, popri všetkých mojich povinnostiach. No a vydržala som 30 rokov, presne do skončenia vysokoškolského roka 2020/2021.

Aký predmet ste učili?

Na Katedre herectva Divadelnej fakulty VŠMU ma v roku 1999 vymenovali za profesorku v odbore divadelné umenie a veda – herectvo. Herectvo, v tom je všetko, čo sa potrebujú naučiť, aby sa hercami stali. Vzala som to aj preto, aby som sa sama dovzdelávala, ale keby nestál pri mne manžel Milan Čorba, tak to nedokážem.

Čo vás najviac prekvapilo na budúcich adeptoch herectva?

Sčasti ich nevzdelanosť. Ale to je azda aj vizitka škôl, z ktorých prichádzajú. Poviem im slovo metafora a oni nevedia, o čom hovorím. Prišli deti z gymnázia, rozprávajte, čo viete o Štúrovi, vravím im. Čo robil Štúr, nabádam ich. Písal básne, hovorí jeden z nich. Chýbajú im základy nielen hudobného, výtvarného, ale aj všeobecného vzdelania. Nevedia pomaly, kto bol Milan Lasica, nerozumejú jeho humoru. Humor terajšej mládeže je hlúpejší a vulgárnejší. Energie majú dosť, ale mali by ju zužitkovať na rozvoj vlastného talentu. V podstate sú predsa takí istí, ako sme my boli.

Hoci ste výuku študentov skončili v júni 2021, z divadla ste neodišli, stále pôsobíte na našej prvej scéne.

V Slovenskom národnom divadle pôsobím 64. sezónu, krátko predtým som hrala na Novej scéne. A hrám aj v Čechách. V pohode som azda aj preto, že nesledujem žiadne sociálne siete, nezaujímam sa o to, kto si čo o mne vypisuje, najmä v bulvári. Ale vymenila som ten najjednoduchší telefón za smartfón, mnohé veci som hodila za hlavu a začínam nanovo. Aj v divadle chcem už skončiť, ešte naštudujeme jednu hru a idem stamodtiaľ.

Ako sa vôbec v divadle dá skončiť? S hercom, ktorý odíde alebo chce odísť, neodchádza aj divadelná hra?

No veď to, nemôžem nechať v štichu kolegov ani mojich študentov. No, držím sa toho, že je dôležité vedieť, kedy s čím začať a kedy s čím skončiť. Mám na stole toto heslo. Hrám však teraz v siedmich divadelných hrách.

Musím vás vyviesť z omylu, tvrdíte, že sa „nemontujete“ do žiadnych sociálnych sietí až to hraničí s určitým analfabetizmom. Iste nie, veď denne fungujete na divadelných doskách, učíte sa nové roly, opakujete si tie dávnejšie, to predsa starý človek, tvrdíte, že ním ste, nedokáže...

Asi preto, že stále „idem“, opakujem si roly, väčšinou doma, niekedy aj nahlas, veď nikoho neruším. Ak si chcem zopakovať 60 strán textu, trvá mi to dva dni. Ja som sa nikdy necítila ako slávna herečka, hoci mi to každý hovorí. Proste viem, že nemám talent. A keďže som si nikdy nechcela urobiť hanbu, tak som sa držala. Ja by som mohla aj zeleninu predávať. Aj deťom som hovorievala, že keď raz skončím v tom divadle, budeme mať najlepší zelovoc v Bratislave. Z celého Slovenska budú chodiť ku mne nakupovať zeleninu.

Veľa cestujete, nielen do Čiech, najmä do divadiel, ale neodmietate pozvania ani na iné podujatia.

Pred pár dňami som bola na našom veľvyslanectve v Londýne uzavrieť výstavu môjho zosnulého manžela, kostýmového výtvarníka Milana Čorbu k jeho nedožitým 85. narodeninám. Bola to moja povinnosť. Nepovedali mi, že sa tam stretnem aj s krajanmi. Každý chcel so mnou hovoriť, čo som sa len napočúvala tých rôznych osudov. Bolo to veľmi dojímavé. V mojej profesii možno povedať, že svetská sláva poľná tráva. To bola taká chvíľa v mojom živote, keď som si povedala, že sa mi oplatí žiť. Som vďačná, že mi to umožnili.

Spomeniete si na nejaký trapas počas predstavenia, stáva sa všetkým hercom.

Texty som nikdy nezabudla, a keby sa mi to stalo, okamžite za sebou zabuchnem dvere. Zažila som všeličo smiešne, hoci smiešne je to vždy len vtedy, keď sa to stane. Na javisku sa však stáva všeličo iné, ja som sa napríklad štyrikrát dolámala. Stačí, aby odletel opätok, ako v predstavení Tančiareň, a už aj som na šikmej ploche letela. Dvakrát som si zlomila ruku, pätu, ďalšiu kosť som mala roztrieštenú. So zlomeninou som cestovala na natáčanie do Čiech. Javisko je veľmi nebezpečný priestor.

Šepkárky teda nemajú s vami žiadne problémy. A čo keď vám zlyhá hlas, zachrípnete?

Pracujeme viac-menej bez šepkárok. Len vtedy sú s nami, keď skúšame, kontrolujú texty. Hlas je otázka dychu, naučila som sa pár nevyhnutných cvikov. Tie som naučila aj mojich študentov. Pracujem na sebe. Všetko, čo sa človeku v živote podarí, všetky ocenenia sú len potlesky za disciplínu, za systém. Aj to, že človek nebedáka. A keď mi zlyhá hlas, musím mať perfektnú pamäť a hrať tak, aby divák nič nezbadal. Proste, ide sa ďalej, diváka to nezaujíma.

Iste viete vydolovať z javiska nejakú vtipnú historku...

Stalo sa mi všeličo, spadla mi spodnica, parochňa z hlavy, nemala som pri sebe nôž, ktorým som mala zavraždiť Aničku Javorkovú, tak som jej zašepkala, že ju zaškrtím. Mala som pri sebe šál, tak som ju tým škrtila. Každú chvíľu sa na javisku niečo stane. Napríklad som spadla a ľudia sa tešia, aj tú kosť som si roztrieštila v scéne s Milanom Kňažkom. Behala som tam, pošmykla som sa na umelej tráve, spadla som, hrali sme v komédii. Vyzeralo to, že to patrí k tomu. Diváci nič netušili. Hovorím Kňažkovi, ja už nevstanem, povedz, nech zhasnú svetlá, ideme domov, do nemocnice... A ľudia sa smiali, tlieskali.

Ozaj, môže mať herec v brandži nejakého skutočne dobrého priateľa, priateľku?

Na to nie je čas. Azda tí majú takéto väzby, ktorí nemajú deti, ja som mala tri, kdeže by mi zostával čas na kamarátov! Po predstavení ohnivá čiara na natáčanie inscenácií a potom uprostred noci domov.

S Milanom Kňažkom ste spolu stáli na pódiách počas Nežnej revolúcie. Ako si rozumiete v hereckej profesii?

Veľmi dobre, sme rovnaká krvná skupina, preto s ním stále hrám. Nenavštevujeme sa síce, ale spolu vystupujeme v pražskom divadle. On ma vozí do Prahy každé dva týždne... Ja som prestala šoférovať, odkedy som si zlomila pätu a to veľmi ľutujem, ale chodím peši. Preto som aj zmenila bývanie, nevládala som sa starať o dom a záhradu pod Slavínom, presťahovala som sa do centra Bratislavy, odtiaľ mám peši všade blízko. Som tu v podnájme, o nič sa nemusím starať. Skoro ma pochovalo to riešenie sťahovania, trvalo rok.

Bojazlivo sa pýtam, mávate aj voľný čas?

Mávam, donedávna som všeličo robila v dome a záhrade, ak sa to považuje za vyplnenie voľného času. A keď je najhoršie, tak spím, ale v noci sa mi to nedarí. Keď cítim únavu, veď v mojich rokoch mám na to právo a nárok, tak si ľahnem. V týchto dňoch umiestňujem obrazy v byte. V prenajatom priestore v pivnici už ani neviem, čo mám, v Pezinku som si prenajala kontajner na zvyšok zariadenia z bývalého domu. Všetko sa mi nepodarilo sem preniesť a ani si nechcem celý byt zapratať nepotrebnými vecami. Dolaďujem však svoje bývanie.

Máte aj desiatky rôznych ocenení. Je medzi nimi také, ktoré si vážite najviac?

Cením si všetky. Titul Zaslúžilá umelkyňa mi udelili v roku 1978. Nemohla som si ho prevziať, lebo som práve rodila, potom mi ho nejako doručili. Štátne vyznamenanie Rad Ľ. Štúra I. triedy mi v roku 2002 udelil prezident Rudolf Schuster, ktorý je karpatský Nemec. Začala som s ním hovoriť tým nárečím, mantáčtinou, ktoré som sa naučila od svojich starých rodičov, odvtedy som jeho obľúbenkyňa. Dostala som v roku 2017 aj čestné občianstvo Banskej Štiavnice. Som rada, ak si to niekto všimne, ale skutočne si vážim všetky. Emília Vášáryová preberá ocenenie. Hovorí, že váži si každé rovnako.

Ozaj, čo si na svojej sestre Magde najviac ceníte?

Všetko. Je veľmi pracovitá, každý ju v detstve volal slniečko, mňa zasa zduteľ. Som rada, že ju mám, obdivujem ju, že sa našla aj v politike, hoci to je veru veľmi ťažký chlebíček. Aj ona si prešla sťahovaním a navyše medializovaným. Vtipné javiskové neplánované príhody ste už spomenuli. Stalo sa vám však v živote niečo záhadné, na čo neviete zabudnúť? Veru stalo, viaže sa to k mojej bývalej kolegyni herečke Vilme Jamnickej, ktorá sa preslávila aj svojím jasnovidectvom. Ja som tomu nikdy neverila, ale kedysi dávno, nebola som ešte ani vydatá, ma prinútila, že som sa podvolila, aby mi vyveštila budúcnosť. V horoskope, ktorý som objavila teraz počas sťahovania, mi napísala: Celý váš život vás budú prenasledovať obrovské pády. Fatálne pády. To sú tie zlomeniny. Okrem toho mi predpovedala, že síce budem mať deti, ale nie všetky budú moje, a že donekonečna budem robiť na svojej kariére. Všetko sa splnilo. Aj tie pády, aj deti, aj to, že donekonečna hrám. Zhovárala sa Klára Grosmannová

Riport

Sociálne siete ma pochovali, Magda slzila

Kaviarničku na Laurinskej ulici v Bratislave si vybrala za miesto stretnutia významná slovenská herečka Emília Vášáryová, ktorú azda každý, známy či neznámy oslovuje Milka, pani Milka. Žiadne maniere, pripravené gestá či odpovede v naučených frázach, prípadne odmietanie odpovedať na háklivé otázky. „Chceli sme sa s vami stretnúť a priblížiť váš osud. Spomienky, významnú dráhu slávnej slovenskej herečky, aby na vás nikdy nezabudla ani stredná či najmladšia generácia, ktorá má bližšie k iným kultúrnym aktivitám než k herectvu,“ ozrejmil dôvod stretnutia zakladateľ OZ Babie leto Igor Kucej. Pani Milka len mávla rukou: „Nikdy som nechcela byť herečka, stále som sa hanbila, že som išla študovať na VŠMU, veď som to aj roky zatĺkala. Ak som však chcela získať vysokoškolské vzdelanie, iné východisko som nemala. Na VŠMU koncom 50. rokov sa dalo študovať dokonca bez maturity. Ja som zmaturovala, ale vtedajší režim a jeho predstavitelia v Banskej Štiavnici, kde sme žili, sa mi všemožne snažili znemožniť štúdium, kariéru. Len preto, že veľká časť mojej rodiny, ktorí boli karpatskí Nemci, museli po 2. svetovej vojne emigrovať, aby prežili. Ostatných predtým „odsunuli“.

Milka Vášáryová urobila zásadnú zmenu vo svojom súkromnom živote. „Áno, zmena je život,“ konštatuje pani Emília Vášáryová. Po trinástich rokov od úmrtia manžela Milana Čorbu sa rozlúčila s domom a záhradou pod Slavínom a nasťahovala sa do centra Bratislavy. „V dome, kde teraz bývam, je o všetko postarané, nemusím riešiť, ak sa niečo pokazí, ani trhať burinu v záhrade. A vôbec mi to nechýba.“ Od júna 2021 prestala učiť na VŠMU, v divadlách však stále hrá, vystupuje. „Odstrihla som sa od všetkých sociálnych sietí aj bulváru, mám pokojnejší život. Nezaujíma ma, čo tam vypisujú o mne. Nedávno som však v smartfóne na čosi klikla a s hrôzou som zbadala seba ako mŕtvu Emíliu Vášáryovú a vedľa mňa plačúcu, užialenú sestru Magdu. Ako to len môžu vnímať iní ľudia, veď vraj stále tam niekoho živého pochovávajú!“ Obrátila to však na žart. „Kto vie, či ma Magda bude skutočne takto oplakávať... No, nech ma len doopatruje, veď je mladšia odo mňa,“ dodala E. Vášáryová s nadhľadom. A neprestáva sa čudovať, kto také výmysly na sociálne siete dáva a ešte väčšmi ju udivuje, kto také nezmysly sleduje a pozerá.

Pani Milka je aj v svojich 84 rokoch – vek netají – elegantná dáma, ktorá dbá o svoj vzhľad aj zovňajšok. „Žiadne strašné plastické procedúry, aby sa zo zrkadla pozerala na mňa cudzia tvár. Iba to, čo je v mojich silách: dávam si pozor na životosprávu, stále cvičím a snažím sa predchádzať úrazom, pretože tie javiskové boli aj s následkami,“ vysvetľuje. Svoju eleganciu vyšperkuje takmer vždy červenou časťou oblečenia, tá farba jej totiž veľmi pristane. Aj úsmev, ktorým nešetrí, či už stretne niekoho známeho alebo odzdraví na ulici neznámemu obdivovateľovi.

Klára Grosmannová

Kto je Emília Vášáryová Prof. doc. Emília Vášáryová, po prvom manželovi Horská, po druhom Čorbová, sa narodila 18. mája 1942 v Hornej Štubni.

V roku 1963 absolvovala štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Stala sa členkou súboru Novej scény a od roku 1964 je členka Činohry SND.

Diváci ju mali možnosť vidieť i vo viacerých iných slovenských a českých divadlách: Štúdio L+S, Divadlo Aréna, GUnaGU, Národné divadlo Praha, Mestské divadlo Pavla Országha Hviezdoslava Bratislava. Spolupracuje s rozhlasom, filmom aj televíziou. Hrala v mnohých televíznych inscenáciách, seriáloch a vo filmoch. Jej filmový debut bol v roku 1958 vo filme Dáždnik svätého Petra.

V rokoch 1990 – 2021 pôsobila ako pedagogička na Katedre herectva Divadelnej fakulty VŠMU. V roku 1999 bola vymenovaná za profesorku v odbore divadelné umenie a veda – herectvo, kde pôsobila do leta 2021. V roku 1978 dostala titul Zaslúžilá umelkyňa. V roku 2002 jej prezident republiky udelil štátne vyznamenanie Rad Ľ. Štúra I. triedy.

Prevzala vyše 50 ocenení za účinkovanie vo vyše 100 divadelných predstaveniach a v ešte početnejších filmoch či inscenáciách a seriáloch.

Emília Vášáryová má z dvoch manželstiev 3 deti, teší sa z vnuka, štyroch vnučiek a pravnúčika. Žije v Bratislave. Emília Vášáryová s dvoma synmi.

Prehľad významných divadelných rolí Emílie Vášáryovej v SND

**1964: W. Shakespeare: Hamlet (ako Ofélia a. h.)

1964: F. Dürrenmatt: Fyzici (Monika Stettlerová) 1964: B. Brecht: Pán Puntila a jeho sluha Matti (Fina)

1964: J. Palárik: Inkognito (Borka)

1965: P. Karvaš: Veľká parochňa (Dcéra)

1965: I. L. Caragiale: Pán Leonida a reakcia (Safta)

1965: A. Serafimovič: Meniny v devätnástom (Maša)

1965: Z. Mahler: Mlyn (Erika)

1965: M. Rozovskij: Neviete náhodou, koľko dostal Gagarin za ten let? (Manželka)

1965: W. Shakespeare: Sen noci svätojánskej (Helena)

1966: R. Hochhuth: Zástupca (Carlotta)

1966: L. de Vega: Učiteľ tanca (Florela)

1966: V. Havel: Vyrozumenie (Dača, sekretárka riaditeľa)

1966: A. Miller: Salemské bosorky (Mary Warrenová)

1966: J. P. Sartre: Diabol a Pán Boh (Žena)

1966: J. Záborský: Najdúch (Maňuša)

1967: E. Rostand: Cyrano z Bergeracu (Roxana)

1967: M. Gorkij: Vassa Železnovová (Natália)

1968: J. Nestroy: Strach z pekla (Rozália)

1968: P. O. Hviezdoslav: Krvavé sonety (Ráchel)

1968: L. Lahola: Škrvny na slnku (Tereza) 1968: I. Stodola: Marína Havranová (Marína Havranová)

1969: P. Zvon: Tanec nad plačom (Silvia)

1970: P. O. Hviezdoslav: Herodes a Herodias (Salome)

1970: M. Gorkij: Vassa Železnovová (Natália) 1970: L. Stroupežnický: Viťúzi (Veronka)

1970: C. Campion: Dámsky večierok (Barbora Worthová)

1970: J. Palárik: Dobrodružstvo pri obžinkoch (Grófka Elisa Hrabovská)

1971: W. Shakespeare: Komédia omylov (Luciana)

1971: C. Goldoni, W. Hildesheimer: Svokrovia (Júlia)

1971: Sofokles: Antigona (Antigona)

1972: J. B. Moliére: Don Juan (Doňa Elvíra)

1973: M. Gorkij: V predvečer (Šura)

1973: W. Saroyan: Čas tvojho žitia (Elsie)

1973: A. Jirásek: Lampáš (Kňažná)

1973: A. N. Ostrovskij: Búrka (Katerina)

1974: L. N. Tolstoj - E. Piscator: Vojna a mier (Nataša)

1974: E .Bryll - K.Gärtnerová: Na skle maľované (Anjel)

1975: E. O´Neill: Miliónový Marco (Princezná Kogatin)

1975: C. Goldoni: Sluha dvoch pánov (Emília)

1976: G. Gorin: Šašovská komédia (Nele)

1976: M. Gorkij: Poslední (Ľubov) 1976: L. N. Tolstoj: Živá mŕtvola (Jelisaveta Andrejevna Protasovová)

1977: H. Ibsen: John Gabriel Borkman (Pani Fanny Wiltonová)

1978: J. Kákošová: 100 hodín do zatmenia (Inge)

1980: I. S. Turgenev: Mesiac na dedine (Natália)

1980: W. Shakespeare: Richard II. (Kráľovná Isabel)

1980: M. Šatrov: Belasé kone na červenej tráve (Krupská)

1981: J. Jílek: Môj hrad (Libuša)

1981: J. B. Moliére: George Dandin (Angelika)

1981: E. Bryll - K. Gärtnerová: Na skle maľované (Anjel)

1981: F. M. Dostojevskij: Bratia Karamazovovci (Katarína)

1982: J. W. Goethe: Ifigénia na Tauride (Ifigénia)

1983: H. Ibsen: Pani z mora (Ellida Wanglová)

1984: J. Barč-Ivan: Dvaja (Ona)

1984: A. P. Čechov: Tri sestry (Máša)

1984: A. N. Ostrovskij: Výnosné miesto (Anna Vyšnevská)

1985: M. Roščin: Transport (Lena)

1986: H. James: Aspernove listy (Tina)

1986: M. Krleža: Páni Glembayovci (Barónka Castelliová- Glembayová)

1987: O. Zahradník: Polostrovy vianočné (Nora)

1987: W. Shakespeare: Richard III. (Elizabeth)

1987: M. Gorkij: Letní hostia (Mária Ľvovna)

1988: W. S. Maugham: Sladký domov (Victoria)

1988: P. O. Enquist: Zo života dážďoviek (Johanna Lujza Heibergová)

1988: Ľ. Feldek: Skúška (Arsinoe)

1989: H. Ibsen: Nepriateľ ľudu (Pani Stockmannová)

1990: P. O. Hviezdoslav: Herodes a Herodias (Herodias)

1990: G. Spiró: Záhrada (Elvíra)

1991: G. Tabori: Mein Kampf (Pani Smrť)

1991: E. Bryll - K. Gärtnerová: Na skle maľované (Anjel)

1992: J. P. Sartre: S vylúčením verejnosti (Estelle)

1992: D. Hare: Súboj s démonom (Margaret Espyová)

1993: L. Pirandello: Každý má svoju pravdu (Signora Amália)

1993: B. Ahlfors: Divadelná komédia (Linda)

1993: W. Allen: Sex noci svätojánskej (Ariel)

1994: B. Friel: Tance na sklonku leta (Kate)

1995: P. Karvaš: Vlastenci z mesta Yo alebo Kráľovstvo za vraha (Margot Hihgamová)

1995: A. P. Čechov: Višňový sad (Ľubov Andrejevna Ranevská)

1996: M. Sherman: Keď tancovala... (Isadora Duncanová)

1997: E. Albee: Krehká rovnováha (Agnes)

1998: W. Shakespeare: Veselé panie windsorské (Panna Quickly)

1999: A. Christie: Desať malých černoškov (Emily Brentová)

1999: E. Ionesco: Stoličky (Starenka)

2001: M. Huba - M. Porubjak: Tančiareň (Účinkujúca)

2001: Sofoklés: Vládca Oidipus (Iokasta)

2002: T. McNally: Majstrovská lekcia Maria Callas (Marie Callas)

2004: J. Bowlesová: Dom nad oceánom (Gertrude Eastman Cuevasová)

2005: V. Klimáček: Hypermarket (Anna)

2006: B. Ahlfors: Posledná cigara (Anneli)

2007: M. McDonagh: Mrzák z Inishmaanu (Eileen Osbournová)

008: M. Kukučín - P. Pavlac: Dom v stráni (Anzula Dubčić)

2009: B.Brecht - P.Dessau:: Matka Guráž a jej deti (Matka Guráž)

2009: A. a V. Mrštíkovci : Mariša (Lízalka)

2011: Tracy Letts August: Stratení v Oklahome (Violet Westonová)

2012: R.Harwood: Kvarteto (Jean Hortonová)

2012: A. Grusková: Rabínka (Jetty, Gisina mama Minister Mach, Pani Kosová)

2013: E. Jelinek: Rechnitz (Stará mama)

2014: Ivan Vyrypajev: Ilúzie (Prvá žena)

2014: Littel Jonathan: Láskavé bohyne (Weselohová, Matka)

2014: Daniel Majling: Desatoro 10. NEBUDEŠ TÚŽIŤ PO MAJETKU BLÍŽNEHO SVOJHO (Matka)

2014: N. Haratischwili: Bludičky (Natália)

2016: Dea Loher: Nevina (Pani Habersattová)

2016: I. Bergman: Fanny a Alexander (Helena Ekdahlová)

2016: V. Klimáček: Sissi (Žofia, arcivojvodkyňa)

2017: J. Havelka a kol.: Elity

2018: G. Hauptmann: Pred západom slnka (Petersová)

2019: A. Rachmanovová - R. Polák: Ruské denníky (Máša)

2019: J. Havelka a kol.: Dnes večer nehráme (účinkujúca)

2020: M. A. Bulgakov: Divadelný román (Zakladajúca členka nezávislého divadla)

2021: C. Churchillová: Čaj a apokalypsa (Pani Jarretová)

2022: Kolektív autorov: Kým prídu Stouni... (Groupie)

2022: Ivan Stodola: Čaj u pána senátora (Pani ministrová)

2023: Timrava: Deti (Drozdíková)

2024: Lukáš Brutovský: Odliv (účinkujúca)

2025: K. Brunner: Duchovia sú tiež len ľudia (Pani Simplonová)

2026: Marina Carr: Pri močiari mačiek (Monica Murrayová)

Emília Vášáryová pôsobila aj na iných divadelných scénach:

1996: T. Bernhard: Ritter, Dene, Voss (Mladšia sestra), Divadlo na zábradlí, Praha

2003: Y. Reza: Života na trikrát (ako Soňa), Štúdio L+S

2004: W. Shakespeare: Rómeo a Júlia (ako pestúnka) – Nádvorie Pražského hradu, Praha

2004: E. Albee: Koza alebo Kto je Sylvia (ako Stevie), Aréna

Výber z filmografie Emílie Vášáryovej 1958: Dáždnik svätého Petra (ako Dievča), filmový debut, mala 15 rokov

1960: Na pochode sa vždy nespieva (Elena)

1962: Polnočná omša (ošetrovateľka Katka)

1963: Až príde kocúr (Diana)

1963: Ikaria XB 1

1963: Tvár v okne (Haruštiaková)

1964: Bláznova kronika (Lenka)

1965: Kubo (Anička)

1965: Námestie svätej Alžbety (Eva Weimannová)

1965: Odhalenie Alžbety Báthoryčky (Magda)

1966: Ľudia z maringotiek (Nina Gruzia)

1966: Majster kat (Agajka)

1966: Živý bič (Eva Hlavajová)

1967: Ženský zákon (Anička)

1967: Drak sa vracia (Eva)

1967: Rok na dedine (Hanka)

1968: Niet inej cesty (Adela Ostrolúcka)

1970: Medená veža (Saška)

1973: Prípad krásnej nerestnice (kpt. Strelková)

1973: Putovanie do San Jaga (matka)

1973: Známosť sestry Aleny (Alena)

1974: Deň, ktorý neumrie (Anka Siroňová)

1974: Kto odchádza v daždi... (Zuza)

1975: Stretnutie (Lenka Dobríková)

1976: Červené víno (Kristína Habdžová)

1977: Advokátka (dr. Anna Javorská)

1981: Plavčík a Vratko (kráľovná)

1984: O sláve a tráve (Jana)

1986: Alžbetin dvor (Júlia Fabici)

1995: Hazard (Janina matka)

1997: Modré z neba (Marta)

1997: Orbis Pictus (Terezkina matka)

1999: Návrat strateného raja (starostka)

1999: Pelíšky (Krausová)

2001: Kruh (babička)

2002: Andělská tvář (Collierová)

2002: Waterloo po česky (Japonka)

2003: Pokrvné vzťahy (Krista)

2004: Horem pádem (Věra Horecká)

2005: Kráska v nesnázích (Líba Čmolíková)

2007 – 2012: Ordinácia v ružovej záhrade (Emília Vašková)

2008: Václav (matka)

2008: Nestyda (Nora)

2012: LOV (Madame Emily)

2015: Eva Nová (titul. rola)

2016: Masaryk (osobná tajomníčka J. Masaryka)

2019: Šťastný nový rok (Elena)

2021: Šťastný nový rok 2 (Elena)

Vyše 120 divadelných postáv, vyše 50 filmov, desiatky seriálov, televíznych inscenácií, dabingových postáv odzrkadľujú aj ocenenia, ktoré Emílii Vášáryovej udelili v uplynulých 60 rokoch. 1967 – Cena J. Borodáča (za postavu Florely v Učiteľovi tanca od L. De Vegu a rolu Heleny v Shakespearovom Sne noci svätojánskej) 1968 – Zlatý krokodíl

1970 – Ocenenie Za vynikajúcu prácu

1978 – Titul Zaslúžilá umelkyňa

1982 – Cena A. Bagara (za postavu Ifigénie v Goetheho Ifigénii v Tauride)

1991 – Cena MK SR (za vynikajúce výsledky v hereckej tvorbe)

1992 – Telemúza (za ženský herecký výkon v TV inscenáciách La Musica a Ježišova matka)

1995 – Telemúza (za dabing postavy Heléne vo francúzskom seriáli Zlomené srdcia)

1996 – Cena Nadácie A. Radoka za Najlepší herecký výkon (za postavu Mladšej sestry v Bernhardovej hre Ritter Dene Voss)

1998 – Krištáľové krídlo v kategórii Divadelné umenie (za postavu Agnes v Albeeho Krehkej rovnováhe

1999 – Zlatá slučka za Najlepší ženský dabing (za hlasové stvárnenie herečky Shirley McLainovej vo filme Strážca pani Tess

1999 – DOSKY za Najlepší ženský herecký výkon (za postavu starenky v Ionescových Stoličkách)

1999 – Cena J. Kronera za najpozoruhodnejší herecký výkon (za postavu starenky v Ionescových Stoličkách)

2000 – Víťazka novinárskej ankety Herečka storočia

2000 – Igric za pôvodnú audiovizuálnu tvorbu (za postavu Máše v inscenácii STV Klietka)

2000 – Cena LF (za postavu Starenky v Ionescových Stoličkách)

2001 – Hercova misia Art Film Fest (Trenčianske Teplice)

2002 - Štátne vyznamenanie Rad Ľ. Štúra I. triedy

2002 – DOSKY za Najlepší ženský herecký výkon (za postavu M. Callasovej v McNallyho Majstrovskej lekcii Marie Callas)

2002 – Cena K. Čapka

2003 – Štátne vyznamenanie Medaila za zásluhy (Česko)

2004 – DOSKY za Najlepší ženský herecký výkon (za postavu Stevie v Albeeho Koze alebo Kto je Sylvia?)

2004 – Český lev za Najlepší ženský herecký výkon (za rolu Věry Horeckej vo filme Horem pádem)[2]

2008 – Filmový festival v Šanghaji 2008: Jin Jue Award za najlepšiu herečku vo filme Václav

2023 – *Cena Thálie za celoživotné majstrovstvo v rámci činohry