- September 8th at 12:17pm
Stretnutie Alice Grofovej Chladekovej (v strede) so zakladateľom Babieho leta Igorom Kucejom a autorkou textov Klárou Grosmannovou.
Zhovárame sa s Alicou Grofovou Chladekovou, historicky najúspešnejšou slovenskou stolnotenisovou reprezentantkou, poslednou Európankou, ktorá sa prebojovala do finále dvojhry žien na majstrovstvách sveta
Ste najúspešnejšia hráčka stolného tenisu na Slovensku. V detstve ste zrejme vyskúšali rôzne športy. Aké?
Vyrastala som medzi chlapcami, takže som uprednostnila futbal, hokej, rada som jazdila na strýkových motorkách. Bola som také živé, nespútané dieťa.
Od útleho veku Alicku zaujal šport. Keď mala štyri roky pokúšala sa hrať hokej; síce bez korčúľ, ale s hokejkou a pukom.
Ku konkrétnemu športu privedie dieťa zvyčajne rodič alebo učiteľ v škole. Vo vašej rodine to bol váš otec. Prečo vybral pre vás práve stolný tenis? Otec veľmi rád športoval, hral hokej, tenis, volejbal, stolný tenis, ale najlepší bol vo futbale. Naposledy hral za ligový tím ASO Bratislava. Po komplikovanej zlomenine priehlavkov musel ukončiť kariéru, ale futbalu sa venoval ako funkcionár dlhé roky vo Vajnoroch. O tri roky staršiemu bratovi vybral futbal a hokej, ale nič ho nezaujalo. A stolný tenis nás úplne očaril na dovolenke v Orlických horách. Bola to náhoda, bavilo nás to, hrali sme aj doma na rozloženom jedálenskom stole s doskou namiesto sieťky. Občas som si zapinkala aj v škole alebo v miestnej Sokolovni. Po roku nás spolu s bratom otec zobral do Lokomotívy Rača, hrali sme vtedy v krčme zvanej Peklo, ktorá doteraz existuje. Brat vydržal rok, ja som pokračovala.
Trinásťročná Alica venovala stolnému tenisu všetok voľný čas. Tréner Ivan Andreadis jej poradil, aby začala viac útočiť.
Koľko rokov ste vtedy mali? S kým ste si spočiatku „pinkali“ ping-pongovú loptičku? Osem rokov som mala, keď som objavila čaro stolného tenisu. Môj prvý parťák bol brat Karol. Hrali sme s otcovými korkovými raketami.
Bavilo vás hrávať s o tri roky starším bratom?
Áno, bavilo, začínali sme spolu, často sme doma hrávali. Mrzelo ma, že po roku prestal chodiť do Rače na tréningy. Šport ho veľmi bavil, vedel všetky výsledky, bol veľkým futbalovým fanúšikom Slovana Bratislava, my s otcom zasa Spartaka Trnava. Otcov kamarát bol pán Adamec, otec vynikajúceho futbalistu Jozefa Adamca. Brat začal hrať futbal za Vajnory až po tridsiatke, veľmi svedomito, stal sa tiež trénerom mládeže.
Stolné tenistky Lokomotívy Rača sa stali v roku 1967 víťazkami Veľtržného pohára. Alica Grofová prvá zľava spomedzi dievčat.
V tom období, teda koncom 50. a začiatkom 60. rokov, ste bývali s rodičmi a bratom vo Vajnoroch, ktoré boli vtedy a aj teraz sú mestskou časťou Bratislavy. Boli tam podmienky na tréningy stolného tenisu? Vo Vajnoroch bolo možné hrať len príležitostne v škole a v miestnej Sokolovni, a predovšetkýmso staršími chlapcami.
Zvykli ste sa aj ulievať alebo ste si pridávali tréning? Neulievala som sa, a keby som aj chcela, otec by mi to nikdy nedovolil. Vždy vravieval: „Ak niečo robíš, rob to poriadne,“ bol maximalista. Taktiež sme mali vyhradený čas na tréning. Neskôr, keď som bola staršia a potrebovala som viac trénovať, najmä pred MS v Sarajeve 1973, cestovala som po kluboch v Bratislave a trénovala som s mužmi aj v Malackách.
Najväčší úspech Alice Grofovej: na MS v Sarajeve 1973 získala striebornú medailu a v miešanej štvorhre s Josefom Dvořáčkom bronz.
Váš otecko vás nikdy netrénoval, ale starostlivo a prísne dohliadal, aby ste aktívne trénovali a ukázali maximum svojich schopností. Spolu s maminkou vám utvárali optimálne zázemie. Koľko trénerov ste mali počas kariéry, a ktorému najviac a prečo vďačíte za svoj rast a úspechy? Jednoznačne to bol môj otec. Bez neho, jeho starostlivosti a podpory celej rodiny by som úspechy nedosiahla. Dlhoročný račiansky tréner Milan Mach ma naučil správnu techniku úderov, nebol však mojím osobným trénerom, venoval sa všetkým deťom a navyše prvoligovému družstvu žien. Trénovali sme v račianskej krčme Peklo, neskôr v kine, kde boli stolnotenisové stoly. Zápasy sme hrali v kultúrnom dome, neskôr v novopostavenej športovej hale v Krasňanoch. Vďaka otcovi som mala kvalitnejší tréning a dokázala sa presadiť. V reprezentácii to boli dvaja tréneri, ktorí mi verili a umožnili pôsobiť v tomto družstve. Bol to viacnásobný majster sveta Ivan Andreadis, ktorý v čase, keď som mala 13 rokov poradil otcovi, aby som začala viac útočiť. A otec sa postaral o to, aby moje tréningy boli zamerané na obojstranný útok, a tým sa zmenil môj herný štýl na vyslovene útočný. A neskôr Václav Ostravický, ktorý v oddieloch kontroloval prípravu hráčok z reprezentácie, navštevoval ich a trénoval s nimi. Po mojej 4-mesačnej tréningovej absencii zo zdravotných dôvodov a napriek tomu, že som vtedy nebola zaradená do reprezentačného družstva, mi poradil zmenu poťahu na bekhendovej strane rakety. Nebola to novinka, hrali s ním už vtedy dievčatá z reprezentácie a viacerí európski hráči. Nemala som ten poťah rada a veľmi som sa tejto zmene bránila. Poťah bol defenzívny a ja som hrala útočne. Napriek mojej averzii som sa nechala presvedčiť. Už po mesačnom tréningu prišli prvé veľké úspechy.
Veľký úspech A. Grofovej (piata zľava) v roku 1973 sa odzrkadlil aj v dvoch anketách. Na Slovensku sa stala najúspešnejšou športovkyňou a v rámci ČSSR sa umiestnila na piatej priečke.
Ktorá bratislavská mestská štvrť vám prirástla najviac k srdcu: Vajnory, kde ste sa narodili, Rača, kde ste trénovali alebo Petržalka, kde bývate už 45 rokov? V mojom srdci má miesto každá z nich. Vajnory – ako rodisko doslova, narodila som sa doma, kde som prežila prekrásne detstvo. Otcov otec, môj dedko bol vojenský pilot, bol vojenský pilot, ako jediný podletel malým lietadlom bratislavský starý most - dostal za to 3 dni väzenia. Postavil si dom v blízkosti letiska, kde bývali letecké dni, vedľa nás boli kasárne a samá príroda, čo pre mňa znamenalo veľkú slobodu a mnoho zážitkov. Rača – obec, kde som sa naučila hrať stolný tenis, kde bol tento šport veľmi populárny a obľúbený, kde som prežila tie najväčšie športové úspechy. Bola som Račanka Grofová... O búrlivú atmosféru a podporu sa vždy postaral správca račianskeho športového areálu v Krasňanoch Miloš Sedramač, ktorý mi pripravil nádherné privítanie po MS v Sarajeve. Najväčšie prekvapenie som zažila v roku 2022, keď ma Pavol Maťúš, futbalový tréner mládeže v Rači, navrhol, hoci sme sa nikdy predtým nestretli, a račianski futbalisti ma vyhlásili za najúspešnejšiu športovkyňu Rače. Petržalka – na toto obrovské sídlisko som sa presťahovala priamo z pôrodnice, po narodení syna v roku 1981. Žijem tu dodnes, narodila sa mi tu aj dcéra v roku 1985. Bývam v Petržalke 45 rokov a po odchode do dôchodku robím akúsi ping-pongovú osvetu pre deti v základných školách, učím ich alfu a omegu tohto športu. A najmä to, aby mali kladný vzťah k akýmkoľvek športovým aktivitám. Aby vyrastali s potrebou venovať sa rôznym pohybovým činnostiam hravou a zábavnou formou. Na návrh mojej bývalej vedúcej v DK Lúky Slávky Semancovej ma Petržalčania odmenili a stala som sa „Osobnosťou Petržalky“ za rok 2024.
Dala sa zladiť základná, stredná a vysoká škola so športom, tréningami, súťažami, neskôr aj vrcholovými? Muselo sa dať, ale bolo to veľmi ťažké. Dosiahnuť vysokoškolské vzdelanie bolo pre mňa prioritou. Absolvovala som denné štúdium, od 2. ročníka na strednej škole a neskôr na VŠ som mala individuálny plán. Veľa sme cestovali, ani takáto úľava často nestačila. Najmä na FTVŠ, kde mi chýbala účasť na praktických cvičeniach v rôznych športoch, nácvik techniky som musela doháňať individuálne na doučovaní alebo v kluboch. Napríklad limit v behu na 100 metrov som splnila až v 3. ročníku... A nevedela som sa lyžovať! Hlavná sezóna bola v zime, na lyžovanie nebol čas.
Ako ste sa učili? Brali pedagógovia ohľad na to, že máte na učenie menej času ako ostatní spolužiaci? V základnej škole som bola „jedničkárka“, ale postupne s častým cestovaním prišli aj horšie známky. Nestíhala som dobiehať zameškané učivo. Som veľmi vďačná, že som mala dobrých a ústretových učiteľov. V ZŠ vo Vajnoroch to bol triedny učiteľ, Henrich Januschke, na SVŠ na Metodovej ulici som mala od 2. ročníka síce prísnu, ale veľmi ústretovú učiteľku Darinu Števčekovú. Mali sme dohodu, že nesmiem dostať horšiu známku ako trojku, ak si ju čo najskôr neopravím, nebudem cestovať. Dôležité pre mňa bolo, že som si mohla dohodnúť termíny skúšok, a tak som získala čas na prípravu. Bola to veľmi férová dohoda. Veď v maturitnom ročníku som mala za polrok zameškaných takmer 300 hodín. Pani učiteľka mi radila maturovať až v septembri. Ja som však chcela robiť skúšky s ostatnými spolužiakmi, odriekla som vtedy zaujímavý zájazd do KĽDR, pomohli mi aj spolužiaci Anka Kostolná či Juraj Jurenka, učili sme sa u nás doma. A zmaturovala som.
„Sedel“ na vás niektorý učiteľ? Ako sa to prejavovalo? Aká bola vaša protizbraň? Nemôžem povedať, že by doslova sedel, ale triednemu učiteľovi Milanovi Zemanovi v 1. ročníku na strednej škole sa moje cestovanie veľmi nepáčilo. Tiež som zažila veľkú traumu, keď ma učiteľ Švidroň, učil nás filozofiu, po dlhej absencii vyvolal, napriek môjmu ospravedlneniu. Stihla som dostať rekordné tri päťky za jednu hodinu – za chýbajúce poznámky, za aktuálne učivo, ale aj za to, že chcel odo mňa ako posledný pokus hovoriť o sebe ako o športovej osobnosti. Nedokázala som to... Hneď cez ďalšiu prestávku prišla zhrozená pani triedna učiteľka Števčeková a riešili sme termín opravnej skúšky.
Svoju športovú kariéru ste začali v Rači, a už v trinástich rokoch ste pôsobili v celoštátnej stolnotenisovej lige. Zrejme ste boli najmladšia. Mali ste tam rovesníčku? Ako sa voči vám správali starší športovci? Bola som vtedy najlepšia slovenská staršia žiačka, finalistka M-ČSSR, zúčastnila som sa prvýkrát na MEJ v Prahe, preto som dostala príležitosť ako tretia hráčka v družstve hrať 1. celoštátnu ligu žien. V celej súťaži som vyhrala len jeden zápas, ale možnosť hrať proti najlepším ženám v ČSSR mi veľmi pomohla. Moje spoluhráčky Irena Bosá Mikócziová a Mária Mišenková Škvareninová boli mojimi vzormi. Starali sa o mňa a pomáhali mi.
Výsledky ankety Najúspešnejší športovec roka 1973 vyhlásili v Púchove. Moderátor Karol Polák práve „spovedá“ Alicu Grofovú, ktorá skončila na piatej priečke.
Počas vašej športovej kariéry ste zažili úspechy ako podstatne mladšia reprezentantka od ostatných, ale neskôr ste mali v reprezentácii aj od vás mladšie dievčatá. V čom to bolo dobré, čo sa kto od koho mohol naučiť, či odpozerať? Takúto situáciu zažije väčšina športovcov, od starších sa učíme, snažíme sa im priblížiť, mladší nám „dýchajú na krk“. Zažila som obe situácie, nie vždy to bolo optimálne. Keď som prvý raz vyhrala nad mojím „vzorom“, Irenou Bosou, mala som 16 rokov, naštrbilo to naše priateľstvo. Trvalo dlho, kým sme si opäť našli cestu k sebe, ale podarilo sa. Moja spoluhráčka z rodinných dôvodov ukončila pôsobenie v reprezentácii a ja som ju nahradila. Bola som s ňou v kontakte až do konca jej života. Podarilo sa mi zabezpečiť pre ňu po mozgovej príhode finančnú podporu od Nadácie SOV, aj od Post Bellum. Zažila som podobnú situáciu na sklonku mojej športovej kariéry, prehra prispela k tomu, že som nebola nominovaná na ME. Ja som sa vtedy hnevala predovšetkým sama na seba, nie na moju premožiteľku Jarku Navarovú. Rozdiel bol v tom, že ja som sa ako 16-ročná dostala do reprezentácie žien a vtedy sa začala moja úspešná kariéra. V jej prípade sa tak nestalo.
V roku 1965 ste sa prvý raz zúčastnili na európskom šampionáte juniorov v Prahe. O rok nasledoval mládežnícky šampionát v Szombathelyi, kde tréner reprezentácie Ivan Andreadis začal meniť vašu dovtedy prevažne obrannú hru na útočnú. Bolo to ťažké? Pôvodne som ani nebola nominovaná, napriek tomu, že som bola vo finále M-ČSSR vo dvojhre. Na námietky môjho otca som nakoniec hrala na kontrolnom turnaji s dievčatami, ktoré už boli nominované aj vyžrebované. Ja som ten turnaj vyhrala, paradoxne necestovala na MEJ zverenka trénera Andreadisa. Napriek tomu tréner poradil otcovi, že ak chcem napredovať, musím viac útočiť. Nebolo to pre mňa ťažké, ja som útočiť vedela, ale nie natoľko, aby som si na útoku založila hru. Vedená som bola inak, skôr pasívne. Trénera Andreadisa som si veľmi vážila, bol vynikajúcou osobnosťou a viacnásobný majster sveta. Bol prísny, aj si často zanadával, keď sme robili za stolom hlúposti. Ale bol férový!
Ako juniorka ste získali osem medailí, a tým aj miesto v seniorskej reprezentácii Československa. Ktoré hráčky a hráči boli v tom čase tiež reprezentanti Československa? Aké spomienky vás viažu k nim? Ste s nimi stále v kontakte? Prežili sme krásne a aj veľmi úspešné obdobie. Spolu s Ilonou Voštovou, ale aj ostatnými dievčatami sme tvorili dobrý tím. Prvýkrát som tiež v roku 1967 vycestovala na Západ, MEJ boli v dánskom Vejle. Vidieť „iný“ svet bolo pre mňa ako tínedžerku veľmi prekvapivé. Žiaľ, viaceré moje rovesníčky už nie sú medzi nami, jedna tiež emigrovala do Nemecka. S Voštovou-Uhlíkovou som sa stretla po 47 rokoch v Prahe na spoločných oslavách 100. výročia založenia Československej table tenisovej asociácie. Bolo to veľmi zaujímavé stretnutie, zaspomínali sme si...
O niektorých športovcoch sa hovorí, že sú talentovaní, o iných, že sa k úspechom dopracovali nezlomnou usilovnosťou a vôľou. Kam by ste zaradili seba? Výnimočne talentovaná bola Ilona Voštová. Začala hrať už ako 4-ročná, hrala s veľkou istotou a spontánne. A 14-ročná sa stala majsterkou Európy vo dvojhre žien. Ja som mala talentu menej, možno viac vôle a sebadisciplíny. Bola o 2 roky mladšia, ale ja som jej dominanciu rešpektovala, obdivovala som ju. Pre mňa bolo dôležité, aby som si udržala pozíciu 2. hráčky v ČSSR, čo pre jedinú Slovenku v reprezentácii nebolo vôbec jednoduché. V zahraničí som bola úspešnejšia ako moje české rivalky, čo mi veľmi pomohlo udržať si reprezentačný dres.
V rokoch 1969, 1971, 1973 a 1975 ste sa zúčastnili na majstrovstvách sveta v stolnom tenise. Trikrát ste v súťaži družstiev a miešanej štvorhre s Josefom Dvořáčkom získali bronz. Krášli vás však strieborná medaila zo Sarajeva v dvojhre z roku 1973. Stali ste sa najúspešnejšou Európankou v tejto súťaži, pričom tento rekord trvá neuveriteľných 53 rokov. Nik vás totiž odvtedy neprekonal. Ako si spomínate na vtedajšie zápasy, na svoj postup? V roku 1968 emigrovala do Nemecka naša prvá hráčka – Marta Lužová Hejmová a Irena Bosá Mikócziová prestala hrať z rodinných dôvodov. To bola veľká príležitosť pre nás a my sme ju využili. Prvýkrát som sa zúčastnila na MS v Mníchove pod vedením trénera Andreadisa, v roku 1969, mala som 17 a Voštová 15 rokov. Boli sme veľmi mladé a neskúsené. Získali sme v súťaži družstiev prekvapivo bronz. Ja som hrala dvojhry, do štvorhier staval tréner vekovo staršiu a skúsenejšiu Jitku Karlíkovú, ktorá už vlastnila niekoľko medailí z ME vo štvorhrách a bola v nich dobrá. O dva roky neskôr sme na MS v japonskej Nagoji boli len my dve s Ilonou a bronzové medaily sme obhájili. Navyše v dvojhre žien som sa prebojovala do štvrťfinále, zdolala ma finalistka, čínska obranárka Chen Min-chih. Voštová sa prebojovala dokonca do semifinále a prehrala tiež s čínskou obranárkou a víťazkou šampionátu Lin Hui-ching. Takýto úspech nikto nečakal.
Pred MS 1973 v Sarajeve bolo ťažké zladiť tréningy so školou, trápili vás aj choroby... Mohli ste získať aj najjagavejšiu medailu? A nik z Európy to doteraz neprekonal! Iste si neraz spomínate na minúty pred finálovým zápasom či priamo na niektoré momenty z neho... Domnievate sa, že ste mohli aj vyhrať? Pred finále som odohrala dva ťažké zápasy v miešanej štvorhre s Dvořáčkom. V osemfinále sme porazili vicemajstrov sveta Stipančič – Alexandruová. Toto bol môj životný zápas, nikdy som už taký výkon nepodala. A v semifinále sme prehrali s čínskou dvojicou Liang Ko Liang – Li Li, ktorí sa stali majstrami sveta.
Bola som unavená, o hodinu ma čakalo finále. Moja súperka sa doobeda pripravovala na finále. Keby sa mi podarilo zopakovať ten fantastický výkon z miešanej štvorhry, možno by som mala šancu na lepší výsledok, Súperka však bola veľmi dôsledná, nedovolila mi hrať moju hru.
Pred rokom 1989 aj športovci cestovali na šampionáty zdĺhavo vlakom, niekoľko dní; československá olympijská výprava, v ktorej bol aj Janko Zachara, absolvovala návrat z OH v Melbourne loďou a potom vlakom cez celý ZSSR. Trvalo to dva mesiace. Aké ste vy mali skúsenosti s cestovaním? Na MS do Japonska sme z finančných dôvodov cestovali 4 dni – letecky Praha – Moskva - Chabarovsk, odtiaľ vlakom do prístavu Nachodka, ďalej loďou do prístavu Jokohama a zasa vlakom do Nagoje. Na spiatočnú cestu sme mali zakúpené lodné lístky ešte pred koncom šampionátu, pretože nikto ani nepomyslel, že by sme mohli byť také úspešné. A loď premávala len raz týždenne. Museli sme ostať v Japonsku ešte ďalší týždeň.
MS v Sarajeve boli pre vás výnimočné, i keď vaša nominácia sa potvrdila až tesne pred uzávierkou prihlášok. V lete 1972 som mala zdravotné problémy, dvakrát ma liečili v nemocnici. Trénovať som začala až v decembri. Vtedy mi reprezentačný tréner Václav Ostravický navrhol výmenu poťahu na bekhendovej strane rakety. Veľmi som sa bránila, nevedela som proti tomu poťahu hrať. Dve spoluhráčky v reprezentácii už tento poťah mali, tiež viacerí európski hráči. U nás na Slovensku ho nemal nikto. A hlavne, bol to najmä obranný poťah a ja som bola útočná hráčka. Nakoniec ma „zlomili“, aj som si poplakala... Začala som intenzívne trénovať, veľa som zameškala. Školu som dočasne odložila bokom. Už v januári 1973 prišiel prvý úspech – vyhrala som M-ČSSR vo Vlašime, v semifinále som porazila, myslím si, že prvýkrát, domácu Voštovú a vo finále prvý raz Rusku Zoju Rudnovovú, majsterku Európy. Boli to veľmi prekvapivé víťazstvá. Predseda oddielu Spartak Vlašim mi odovzdal krásny krištáľový pohár s poznámkou, že ho kupovali pre Ilonu Voštovú... Asi o mesiac neskôr som vyhrala moje prvé a zároveň posledné akademické MS v nemeckom Hannoveri. Opäť som vo finále porazila Zoju Rudnovovú. Tak som vlastne získala na poslednú chvíľu miestenku na MS v Sarajeve.
V roku 1973 ste sa dostali aj do rebríčka 10 najúspešnejších športovcov Československa (na Slovensku ste sa umiestnili na prvom mieste), na piatu priečku. Ktorí športovci boli v tom čase spolu s vami na výslní? Bola som prvá slovenská stolná tenistka, ktorá sa do desiatky najúspešnejších v ankete „prebojovala“. Konkurencia bola veľmi silná, víťazom sa stal tenista Jan Kodeš, ďalej tam bola guliarka Helena Fibingerová, hokejový brankár Jiří Holeček, futbalový brankár Ivo Viktor, bicyklebalisti - súrodenci Jan a Jindřich Pospíšilovci a tiež cyklisti Vladimír Vačkář s Miroslavom Vymazalom, atlét Vladimír Brabec, motocyklový pretekár Květoslav Mašita a skokanka do vody Milena Duchková.
Niekoľko rokov ste kraľovali aj v rebríčkoch najúspešnejších stolných tenistov Európy... Neviem, pretože sme nemali možnosť sledovať rebríčky. Donedávna som si myslela, že som vo svetovom rebríčku bola na 4. mieste. Ale najlepších 10 Európaniek sa pravidelne asi od roku 1973 zúčastňovalo na turnaji EUROPA TOP 10.
Na štyroch ME v stolnom tenise (1970, 1972, 1974, 1976) ste získali štyri strieborné a dve bronzové medaily. Niektoré aj v štvorhrách a mixe. Podľa čoho ste si vyberali spoluhráčov? Prípadne ste museli hrať s tými, koho vám určil stolnotenisový zväz? Paradoxne, vždy s iným spoluhráčom. Ja som si partnerov do štvorhier nemohla vyberať, koho mi určili, s tým som hrala. S výnimkou štvorhry s viacnásobnou medailistkou z ME a MS, vynikajúcou rumunskou obranárkou Máriou Alexandruovou. Vyžiadala si ma, zohrávali sme sa na sústredení v Rumunsku pred ME v Novom Sade v roku 1974. Získali sme striebornú medailu, vo finále nás porazili Maďarky Magosová – Lotallerová. Štvorhru aj miešanú štvorhru som veľmi rada hrala. Mala som menšiu trému či obavy, jednoducho som hrala lepšie ako vo dvojhre. A podstatne viac som sa pohybovala.
To bolo obdobie vášho vysokoškolského štúdia na FTVŠ UK. Študovať a byť súčasne vrcholová športovkyňa sa dá veľmi ťažko skĺbiť. Aké problémy ste mali? Veľmi náročné bolo skĺbiť denné štúdium a reprezentáciu. Hneď na začiatku štúdia mi Juraj Šamudovský položil otázku, prečo som na FTVŠ, či mienim ukončiť kariéru. Bránila som sa, že nie, že to zvládnem, on tvrdil, že to nie je možné. Netušila som, čo ma čaká... Skriptá cestovali so mnou, ale praktické cvičenia, technické zvládnutie mnohých športových disciplín a prísne limity som nestíhala, často ani doučovanie. Chodievala som na tréningy mojich spolužiakov a individuálne doháňala zameškané praktické cvičenia v škole. Gymnastika ma poriadne vytrápila, najmä kladina, kotúľ či zoskok z nej premetom bokom boli pre mňa nepredstaviteľné. Aby som zvládla štátnice z gymnastiky, mesiac som musela s trénerom len posilňovať, až potom došlo k nácviku na náradiach. Rýchlo som pochopila, prečo ma Juraj Šamudovský tak veľmi od štúdia odhováral. V škole nemali radi vrcholových športovcov, pretože boli jednostranne zameraní, škola potrebovala všestranne nadaných študentov, ktorí nemali také absencie, ako my. Pre mňa však škola bola prioritou, veľmi som sa snažila, často na úkor tréningov. Za svoj prístup k štúdiu som od dekana FTVŠ Ivana Macáka, dostala pochvalu za vzorný prístup k štúdiu. Predo mnou ju dostala len atlétka, diaľkarka Eva Šuranová.
Napriek úspešným výsledkom na rôznych šampionátoch doma i v zahraničí prišla pohroma, „vyčiarkli“ vás z reprezentácie. Čo sa stalo, prečo? Ako ste sa následne vyzúrili doma? Najprv ma 2 dni pred začiatkom ME v Prahe v roku 1976 vyradili z družstva, pretože som vynechala jeden tréning pre prechladnutie a zvýšenú teplotu. Nebolo to fér, vedel to aj vtedajší reprezentačný tréner Zdeněk Šváb z Vlašimu. Napriek tomu to urobil, vyhovovalo mu to, mal v družstve svoje hráčky. Vo štvorhre s D. Dubinovou z Vlašimu sme získali absolútne nečakané strieborné medaily, hrali sme spolu prvý raz. Napriek tomu ma počas vyhodnotenia sezóny vyhodili z reprezentácie, vraj na moju žiadosť zo študijných a zdravotných dôvodov. Všetci boli šokovaní, o nič som nežiadala. Urazilo ma to, doma som odhodila raketu a ďalej som sa venovala diplomovej práci a ukončeniu štúdia, čo sa mi aj podarilo.
Keď ste mali už konečne v rukách vysokoškolský diplom, zavolali vám... Že sa vraj stala chyba, ale že aj ja som spravila chybu, dodnes neviem, akú, že ma potrebujú. Nechala som si dva týždne na rozmyslenie, napokon som súhlasila. Myslela som si, že keď som štúdium a reprezentáciu zvládla, bude to jednoduchšie. Stratila som však rebríčkové pozície, pracovala som ako učiteľka v Telovýchovnej škole SÚV ČSZTV, kde boli často kurzy, školenia a semináre až do večera, nemohla som trénovať toľko, ako som potrebovala. Očakávala som tiež, že ako absolventka FTVŠ UK, trénersko-metodický smer, odbor stolný tenis, so skúsenosťami a praxou budem pracovať v stolnotenisovom zväze. Žiaľ, žiadna ponuka neprišla. Záujem o moju prácu mali v Rakúsku, Nemecku, znamenalo by to pre mňa v tom čase emigráciu. Nedokázala by som odísť, najmä nie kvôli rodičom, bez ktorých by som úspechy nedosiahla. Viem, že by som im veľmi ublížila.
Nikdy ste sa nedostali na olympijské hry. Z veľmi jednoduchého dôvodu. Počas vašej aktívnej kariéry stolný tenis nebol olympijský šport. Boli by ste si trúfli vtedy poraziť aj najväčšie súperky z Ázie, ktoré v tomto športe dominovali? Veľmi ma mrzí, že som nemohla hrať na OH, stolný tenis bol zaradený do programu OH až v roku 1988, desať rokov po ukončení mojej kariéry. Napriek tomu, že patrí medzi najmasovejšie a najpopulárnejšie športy na svete, že MS majú oveľa vyššiu úroveň ako turnaje na OH, mojich 20 medailí z MEJ, ME, MS a AMS neznamená na Slovensku takmer nič. Aj účasť na OH je hodnotená viac. Je to smutné. A ázijských súperiek bolo na MS podstatne viac, ako na OH, kde sú stanovené kvóty. Konkurencia na MS je vo väčšine športov podstatne väčšia.
Keďže ste neboli olympionička z veľmi objektívneho, no pre športovca smutného dôvodu, v seniorskom veku sa to odrazilo negatívne aj na vašom dôchodku. Pustili ste sa do boja žiadosťami, argumentami adresovanými zákonodarcom v NR SR, SOŠV a iným kompetentným, aby zrovnoprávnili dôchodky tých športovcov, medailistov a účastníkov z MS a ME, s tými, ktorí získali medaily, umiestnenia a účasť na OH. Je to nekonečný príbeh a obrovská diskriminácia. Po piatich rokoch vypisovania autorom novely Zákona č. 112, z.z. sa podarilo odstrániť jednu nezmyselnú vetu, že šport, v ktorom sme získali medailu musel byť zaradený do programu OH do 1 roka. Inak na príspevok nemáme nárok! Príspevky boli parlamentom v roku 2015 schválené podľa hodnoty medaily z MS a pre majstrov Európy vo výške 750, 600 a 500 eur, ale vrátane dôchodku!
Paraglajding so synom a dcérou. Kto z nich troch bol najodvážnejší Alica Grofová Chladeková neprezradila.
V tejto nezávideniahodnej situácii aj OZ Babie leto pred niekoľkými rokmi pomohlo dvom a stále jediným Slovenkám, majsterkám sveta v hádzanej. Keď získali titul v roku 1957, hádzaná nebola olympijský šport a oni žili z biedneho dôchodku dlhé roky. Na sklonku života sa však potešili nielen morálnemu, ale aj finančnému oceneniu, teda vyššej penzii. Aj vy svojou neúnavnosťou pomáhate športovcom s podobným vážnym problémom... Naplnili sa slová môjho otca, že štúdium je prvoradé. Skončí sa športová kariéra a „zabuchnú sa dvere“. Nikto si na vás ani nespomenie. Napriek vzdelaniu a skúsenostiam, ale bez straníckeho zázemia a poslušnosti som bola veľmi nepohodlná. Viacerí moji rovesníci nemali možnosť študovať. A prišlo rozdelenie ČSSR, dnes sa spomínajú len úspechy Slovenska, akoby predtým bola potopa. Väčšina slovenských športovcov mala podobné problémy ako ja, bolo ťažké sa presadiť v konkurencii s českými športovcami. Pomohla som po mozgovej príhode môjmu vzoru, spoluhráčke a úspešnej československej reprezentantke Irene Bosej Mikócziovej. Spolu s jej dcérou sme napísali žiadosť o podporu na nadáciu SOV, SOŠV a podarilo sa. Snažila som sa aj o podporu pre slovenského stolnotenisového reprezentanta Rolanda Vímiho, držiteľa bronzovej medaily z MS, bol na invalidnom dôchodku. Odmietli mu pomoc z dôvodu, že nemal dôchodkový vek. A žiaľ, dôchodku sa ani nedožil.
Používate pre svoj šport aj ľudovejší názov ping-pong alebo len ten oficiálny, čiže stolný tenis? Niektorí tvrdia, že nazvať stolný tenis ping-pongom je dehonestujúce. Vôbec nie, je to slangový výraz, má svoju históriu a deťom sa páči.
Vy poznáte stolný tenis veľmi dôverne, je to pravda, že loptička lieta vo vysokých halách pomalšie ako v nižších? Áno, je to pravda. My sme trénovali v nízkych herniach, zmena bola citeľná najmä proti obranárkam. Údery nemali takú rýchlosť.
Prečo treba byť ticho počas tenisu aj stolného tenisu, nepomohlo by hráčom povzbudzovanie ako v iných športoch? Pri stolnom tenise treba počuť loptičku, patrí to k hre.
Mnohí bývalí športovci nám potvrdili, že po šampionátoch, na ktoré im funkcionári zväzov pridelili dresy a inú športovú výbavu museli následne do roku 1989 výstroj vrátiť. Aj vy? Áno, na každý zájazd sme dostali tepláky a dresy, sukničku som mala svoju. Väčšinou oblečenie prevzal vedúci výpravy z centrálneho skladu v Prahe. Stávalo sa, že oblečenie nebolo voňavé, často poškodené, pokazený zips či fľaky, nevhodná veľkosť, nikto to nekontroloval. Stretávali sme sa v kancelárii zväzu, kde sme si oblečenie prevzali. Keď som prišla posledná, musela som si obliecť, čo ostalo. Po takýchto skúsenostiach som cestovala do Prahy skôr a oblečenie som si vybrala priamo zo skladu. Aj na MS v Sarajeve som mala pokazený zips na teplákoch, moja súperka – Číňanka sa snažila pred vstupom na pódium zips zavrieť. Po návrate sa všetko vracalo späť do skladu.
Čím ste sa zaoberali po skončení športovej kariéry? Bolo ťažké zaradiť sa, asi ste sa chceli stať trénerkou, odovzdávať skúsenosti, veď ste mali nielen veľa praktických skúsenosti, ale aj náležité vysokoškolské vzdelanie? Očakávala som, že o moju prácu bude u nás záujem, žiaľ, ponuky som mala len zo zahraničia. Znamenalo by to emigrovať, to som nikdy nechcela. Nedokázala by som odísť a nemôcť sa stretávať s rodičmi, veď bez nich by som úspechy nedosiahla. Určite by ich to veľmi ranilo. Po ukončení školy som nemala žiadnu pracovnú ponuku, pracovať sme museli všetci, bolo ťažké zamestnať sa mimo športu s mojím vzdelaním. V Slovšporte pracovala spoluhráčka a kamarátka M. Mišenková-Škvareninová, vybavila mi aspoň brigádu v sklade. Viliam Luknár, tréner futbalistov Rače, zástupca riaditeľa na Telovýchovnej škole SÚV ČSZTV, mi ponúkal prácu učiteľky pre vzdelávanie telovýchovných pracovníkov, organizovala som školenia a semináre pre stolných tenistov, basketbalistov a šachistov. Po roku som odišla, ťahalo ma to viac k trénovaniu, tak som pôsobila krátko v Nitre, na Riaditeľstve pôšt ako kontrolórka a v Spojoch Bratislava. V roku 1981 som odišla na materskú dovolenku, po nej som pracovala opäť ako kontrolórka v Benzinole. Po roku som odišla opäť na materskú dovolenku. Až vtedy, v roku 1987, prišla ponuka pracovať v stolnotenisovom zväze na pozícii metodika, konečne adekvátna práca môjmu vzdelaniu.
S vnučkou Biancou v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu na výstave pri príležitosti 100. výročia stolného tenisu v Československu (2025). Nechýbali tam ani vzácne trofeje Alice Grofovej Chladekovej.
Predsa však to nebol váš vysnívaný post... Keď som postupne zisťovala, ako sa pracuje na zväze, bola som veľmi sklamaná. Bolo to pre mňa ako déja vu, niečo, čo som prežila prečo aj veľmi trpela. Nie je predsa možné, aby ste robili to, čo sa nepáčilo vám. Chcela som, aby ľudia okolo stolného tenisu vedeli pravdu o tom, ako sa na zväze pracuje. Za túto opovážlivosť som prišla o pozíciu metodika, hrozila aj výpoveď, na ktorú však nebol adekvátny dôvod. Ďalej som pracovala na SSTZ ako pracovníčka s agendou o rozhodcoch a registrácii. Nakoniec som sama dala výpoveď. Následne až do predčasného odchodu do dôchodku som pôsobila v marketingu a reklame v novovzniknutých zdravotných poisťovniach, dôchodkovej poisťovni, v denníku Práca, týždenníku TV Komplet aj v reklamnej agentúre. Po odchode do dôchodku až doteraz sa venujem práci, ktorá ma baví, učím deti základom stolného tenisu a najmä tomu, aby mali pozitívny vzťah k pohybovým aktivitám.
Ako vznikol nápad pripojiť sa projektom k Svetovému dňu stolného tenisu? Bola to úplná náhoda, na českom webe som sa v roku 2017 dozvedela, že na podnet ITTF už dva roky existuje Svetový deň stolného tenisu pre všetkých, WTTD for all. Na Slovensku o tom nebola žiadna informácia. Okamžite som sa rozhodla, že aj u nás budeme oslavovať. Keďže som pôsobila v školách, vytvorila som celoslovenský Projekt „...ideme hrať ping – poooooong...“. Hneď v prvom roku – 2018 – sa mi prihlásilo 141 škôl, CVČ, DSS, kluby, v treťom ročníku bol prihlásený rekordný počet 234 podujatí a 23 313 účastníkov. Pandémia nám plány prekazila. Napriek tomu v rokoch 2020 – 2022 počas pandémie sme v školách hrali, ale menej a s rúškami, na chodbách a vonku. Telocvične boli zatvorené. Uskutočnilo sa 199 podujatí a zúčastnilo sa na nich 16 092 detí a dospelých. Je to na Slovensku najmasovejšie jednodruhové športové podujatie.
V roku 2025 sa v Prahe pri príležitosti storočnice stolného tenisu stretla aj s bývalou spoluhráčkou Ilonou Voštovou Uhlíkou, teraz Motlíkovou.
Niekoľkokrát sa počas vašej športovej kariéry stalo, že vás nezaradili do reprezentácie na konkrétne podujatie, prípadne vás z reprezentácie vyradili. Takýto list ste raz dostali aj v deň vašich narodenín, 2. apríla. Dobre, že nie o deň skôr, dalo by sa to chápať ako prvoaprílový žartík, veď ste boli v dobrej športovej forme. Áno, stalo sa to. Viete však, že ja pravdepodobne nemám narodeniny 2. apríla? Oficiálne áno, ale naozaj som sa vraj narodila 1. apríla doma. Rodičia aj babica, ktorá bola pri pôrode sa dohodli, že predsa nemôžem celý život tento bláznivý prvý apríl oslavovať ako svoje narodeniny. Tak ten môj príchod na svet posunuli (o hodinu či dve, neviem) – na 2. apríla. Rodičia mi to nikdy neprezradili, dozvedela som sa to až pri oslave mojej 50-tky od maminkinej sestry. Zhovárala sa Klára Grosmannová
Kto je Alica Grofová Chladeková Mgr. Alica Grofová Chladeková sa narodila 2. apríla 1952 v Bratislave. Je absolventka trénersko-metodického odboru, špecializácie stolný tenis na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave. Stolný tenis hrala za Lokomotívu Rača Bratislava (1962 – 1977); Lokomotívu Bratislava (1977 – 1978); TSMB Trnávka Bratislava (1985 – 1987); Globus Viedeň (1988 – 1990). Na MS v Mníchove v roku 1969 získala s družstvom ČSSR 3. miesto; o dva roky neskôr v Nagoji tak isto bronz v družstvách, v dvojhre obsadila 5. až 8. miesto. Na MS v Sarajeve v roku 1973 dosiahla najväčší úspech – striebornú medailu v dvojhre a je posledná Európanka, ktorá sa prebojovala do finále dvojhry žien na MS. Súčasne obsadila v miešanej štvorhre 3. miesto s Josefom Dvořáčkom. Na majstrovstvách Európy v Moskve 1970 obsadila v družstvách 2. miesto, v Rotterdame 1972 3. miesto v družstvách a 5. až 8. miesto v dvojhrách, v Novom Sade 1974 2. miesto v štvorhre aj miešanej štvorhre a 3. miesto v družstvách; v Prahe (1976) 2. miesto v štvorhre. V európskom TOP 12 rebríčku získala od roku 1971 do roku 1976 postupne 3., 9., 7., 5. a 6. miesto. Aj v svetovom rebríčku dosiahla tretiu priečku. Ziskom prvenstva v dvojhre a striebra v družstvách sa môže pochváliť z akademických MS v Hannoveri 1973. Na medzinárodných turnajoch získala 30 pódiových umiestnení (5x 1. miesto, 10x 2. miesto a 15x 3. miesto). Z medzinárodných majstrovstiev ČSSR ju zdobí jedna zlatá a jedna strieborná medaila. Na majstrovstvách ČSSR získala 2-krát zlato, 5-krát striebro a 2-krát bronz. Z majstrovstiev Slovenska si odniesla 17 zlatých medailí. Na MS juniorov získala dve prvenstvá, a po tri strieborné a bronzové medaily.
Členka reprezentačného družstva ČSSR bola v rokoch 1965 – 1978. Je Majsterka športu (1970), Zaslúžilá majsterka športu (1973). V ankete o najúspešnejšieho športovca ČSSR za rok 1973 obsadila 5. miesto a najúspešnejšou športovkyňou Slovenska sa stala v tom istom roku. Po skončení hráčskej kariéry bola Alica Grofová Chladeková trénerka v STO Plastika Nitra, Spojoch Bratislava, ŠS pri TSMB Trnávka Bratislava, vo Viedni. Od roku 1992 vedie krúžky stolného tenisu v bratislavských základných školách. Bola členka predsedníctva zväzu stolného tenisu SÚV ČSZTV a predsedníčka trénersko-metodickej komisie v rokoch 1988 až 1990 a členka Asociácie stolného tenisu ČSFR (1988 – 1992). Žije v Bratislave-Petržalke, má syna a dcéru a vnučku.
riport
Rebelantka balí sama loptičky, rakety a tričká
Stretnutie s najúspešnejšou slovenskou stolnou tenistkou Alicou Grofovou Chladekovou sme v tých najhorúcejších dňoch leta 2026 posúvali zo dňa na deň. Hádam sa trochu ochladí, zamračí, poprší. Nestalo sa tak, a tak sme si v trojici sadli do tieňa obrovského stromu príjemnej petržalskej kaviarne na brehu Dunaja. „Naším cieľom je, aby sa významné osobnosti v rôznych oblastiach, ktoré v minulosti dosiahli skvelé úspechy a zviditeľnili Slovensko, dostali do povedomia strednej a najmä najmladšej generácie, aby sme na ne neprávom či nechtiac nezabúdali,“ konštatoval zakladateľ OZ Babie leto Igor Kucej. Mnohí sú už na zaslúženom odpočinku, ale niektoré z týchto osobností aj po ukončení aktívnej činnosti, v ktorej dominovali, sa snažia rôznymi aktivitami stimulovať deti, mladých, pomáhať starším. A taká je aj Alica Grofová Chladeková. Snaží sa pomáhať tým starším významným športovcom, ktorí majú nízky dôchodok a doslova živoria. Nikoho nezaujíma, že boli špičkoví športovci a dosiahli vynikajúce výsledky. Ak „ich“ šport nebol pred desaťročiami olympijský šport, na športový výsluhový dôchodok nemajú nárok. „V minulosti aj OZ Babie leto dosiahlo v spolupráci so štátnymi orgánmi, aby jediné dve bývalé slovenské hádzanárky, ktoré da stali majsterkami sveta, Veronika Ilavská Schmidtová a Anna Čápová Ríšová dostali k dôchodku vyrovnávací príspevok. Veď nemohli za to, že hádzaná v roku 1957, keď sa stali majsterkami sveta, nebola olympijský šport,“ zdôraznil I. Kucej.
Aj Alica Grofová Chladeková má rovnaké skúsenosti, ako veľa významných slovenských športovcov v ére socializmu: reprezentáciu Československa si musela tvrdo vydobyť a stále potvrdzovať, že patrí medzi špičku, cestovanie do zahraničia znamenalo dlhé dni sedenia v nepohodlných vlakoch (úspora výdavkov), športovú výbavu musela po návrate vrátiť. „Nie vždy sa mi ušiel čistý dres a mojej veľkosti, musela som brať ten, ktorý mi pridelili, hoci bol aj fľakatý a mal pokazený zips. Napríklad na MS v Japonsku sme si tri dresy, ktoré sme dostali, dookola stále prali. Keďže nám zväz zaobstaral spiatočné lodné lístky na prvú etapu cesty na termín, keď sme ešte hrali, museli sme zostať v Japonsku o týždeň dlhšie. Loď premávala raz do týždňa. Nerátalo sa s tým, že postúpime tak ďaleko... Neľutujem, že vždy, keď som cítila nespravodlivosť, keď som chýbala v reprezentačnom družstve napriek dosiahnutým výsledkom alebo som pocítila funkcionársku nevšímavosť, prípadne som zbadala nedbanlivosť na zväzových pracoviskách, nezaváhala som. Ozvala som sa. Neľutujem, že som bola a zostala vždy rebelantka, ak som pocítila krivdu,“ konštatuje. Hoci Alica Grofová Chladeková čoraz viac pociťuje následky nerozvážnosti z mladosti – mala sedemnásť rokov, keď sa skokom do vody poranila a doteraz trpí jej chrbtica – stále odovzdáva svoje stolnotenisové posolstvo. Stovky škôl sa zapojili do jej projektu „...ideme hrať ping – poooooong...“. Nadviazala na mimoriadne úspešný projekt a teraz druhý rok pokračuje pod názvom Hráme ping-pong s Alicou. Prvý raz bude mať aj charitatívny rozmer, orgnizujú - zbierku v školách pre OZ ČERVENÝ NOS Clowndoctors.
Oba projekty sa organizujú najmä v školách. Vhodné sú pre všetky typy škôl, CVČ, špeciálne školy, ale aj DSS a iné subjekty.
Pani Alica spočiatku sama pomáhala s balením rakiet, loptičiek a tričiek pre tie školy, ktoré sa do projektu zapojili. Aj ich spolu so synom odniesla na poštu...
Výnimkou bol v prvom ročníku v roku 2018 Marián Bystričan z Ružomberka. „Balili sme spolu uňho v klube, on posielal balíky ďalej do škôl prostredníctvom svojich kamarátov a známych. Mali sme vtedy 1500 eur na celý projekt, podporil nás len dobrovoľný darca z oblasti športu. Neželal si byť menovaný,“ dodáva Alica Grofová Chladeková. *kgm
