- December 21st at 2:04pm
Zdokumentoval tragédiu v Semeteši na sklonku druhej svetovej vojny, no detstvo vníma ako idylické
Zhovárali sme sa s grafickým dizajnérom, typografom, kaligrafom, maliarom, sochárom a najpopulárnejším slovenským ilustrátorom Miroslavom Cipárom
Detstvo ste prežili na Kysuciach v osade Semeteš.
Môj starý otec v Semeteši založil obchod s miešaným tovarom. Keď sa rodičia v roku 1932 vrátili z Ameriky, zrekonštruovali dom, v ktorom obchod bol a rozšírili ho o turistickú nocľaháreň. To sú fakty, ktoré mi sami porozprávali. Táto osada je v nadmorskej výške takmer 700 metrov. V súčasnosti je v dome, kde som sa narodil, krčma U Cipára, obchod s potravinami aj možnosť ubytovania pre 23 osôb.
Život na samote počas druhej svetovej vojny bol dozaista komplikovaný. Aké spomienky vás k nemu viažu?
Dobré aj zlé. Nemali sme napríklad elektrinu, teda ani výdobytky, ktoré sa s ňou spájajú. Svietili sme sviečkami, petrolejkami, baterkami. Zažil som začiatkom vojny prechod nemeckých vojakov do Poľska. Neublížili nám. Usmievaví fešáci s modernou technikou sa utáborili na lúke. Keď odišli, zbierali sme, čo tam zanechali: čokolády, cukríky, cigarety. Koncom vojny, v apríli 1945 prišli Rusi. Osloboditelia sa valili cesta-necesta, aj cez našu záhradu prešli, pováľali a zničili všetko. Videli sme strety Nemcov a Rusov na neďalekom kopci, či odvoz ranených a mŕtvych na vozoch cez dedinu. Zažili sme rabovačky v dome, násilnícki miestni parobkovia brali, čo sa dalo. Mína, ktorú títo pseudopartizáni uložili na ceste uprostred dediny vybuchla, keď tade tiahol konvoj vozov s Nemcami. Odveta prišla ihneď. Nemci osadu podpálili, vytiahli z nej 22 chlapov a rozhodli, že ich zastrelia. Bol medzi nimi aj môj otec. Podarilo sa mu predstierať, že je mŕtvy. Napriek zraneniu hlavy ako jediný prežil, no uzdravoval sa veľmi dlho. Dožil sa však 92 rokov.
Keď sa v máji 1945 skončila druhá svetová vojna, mali ste 10 rokov. Kam ste chodili dovtedy do školy?
Päť tried ľudovej školy som vychodil počas vojny v našej osade, pričom maďarčina bola povinná.
Vaše svedectvo o masakri v Semeteši sa stalo základom pre neskoršie historické zdokumentovanie tejto tragickej udalosti?
Áno, ale aj s odstupom desaťročí vnímam svoje detstvo v Semeteši ako idylické. Videli sme zoskoky partizánov na padákoch a najväčší poklad bol, keď sme sa k tým padákom dostali a odstrihli sme z nich nylonové nite. Do obce Vysoká nad Kysucou viedla cesta, ale nebolo žiadne autobusové či vlakové spojenie, pešo to znamenalo päť kilometrov. Po skončení základnej školy som urobil skúšky do žilinského gymnázia, kde som aj zmaturoval. Keďže som sa stále viac vzďaľoval od rodného domu, nemohol som denne do školy dochádzať, dostal som ubytovanie v saleziánskom ústave. Tam som sa priučil dvom veciam: športu, konkrétne najmä futbalu a stolnému tenisu, neskôr som sa aktívne venoval aj iným športom. Boli to pre mňa rozhodujúce roky, ktoré ovplyvnili moje sebauvedomovanie. Dovtedy som sa nezamýšľal nad sebou. Tri roky som býval v dievčenskom internáte, ale v kancelárii riaditeľa sirotára, aj na privátoch.
Hoci vás to už vtedy ťahalo k výtvarnému umeniu a jeho štúdiu, na Vysokú školu výtvarných umení ste sa nedostali...
Nevzali ma, takže som vyštudoval aprobáciu výtvarná výchova – slovenský jazyk na „náhradnej“ pedagogickej fakulte. Umiestenku som dostal do Spišskej Starej Vsi, kde začali ohŕňať nos, že budú mať starosti so začínajúcim učiteľom, ktorého vraj ani veľmi nepotrebujú. Chytil som sa toho: dajte mi to písomne, že ma nepotrebujete. Dali. Predtým som si opätovne podal prihlášku na Vysokú školu výtvarných umení. Vzali ma. S dvojmesačným oneskorením som začal študovať v Bratislave. Najprv ma prichýlila do podnájmu teta Puškárová, neskôr som býval v internáte s bohoslovcami, školu som mal odtiaľ – sídli tam, kde aj teraz, teda na Hviezdoslavovom námestí – na päť minút chôdze.
Rozchýrilo sa o vás, že ste krasopisec. Čo to znamenalo?
To ešte v septime žilinského gymnázia. Asi som naozaj vedel pekne písať, čo sa dozvedel profesor Belo Letz a vyvolal ma: poď Cipár, napíš niečo na tabuľu. Napísal som, páčilo sa mu to. Nazval moje písmo elbasanským. No a krasopisec Cipár dostal neskôr „dôležitú“ úlohu. Zo žilinského KNV došiel príkaz, že mám napísať súdruhovi Stalinovi k jeho sedemdesiatinám pozdravný list, diplom. Dostal som aj s kamarátom Jarom Vyškovským dva týždne voľna zo školy a za pomoci slávneho knihára Jana Vrtílka, ktorý nám pomohol s technikou písania na pergamen, čo znamenalo predkresliť ceruzkou, naglejiť, nakresliť – napísať, posypať zlatým práškom, sme to zvládli. Naše dielo vystavili na hlavnej ulici, potom to poslali Stalinovi. Neozval sa mi, či sa mu to páčilo. Asi sa väčšmi potešil darom, ktoré mu pracujúci z Československa poslali.
Ľudia vás vnímajú ako súčasného slovenského najvšestrannejšieho výtvarníka: ste grafický dizajnér, typograf, kaligraf, maliar, sochár a najpopulárnejší ilustrátor. Špecializovali ste sa na niečo počas vysokoškolského štúdia?
Teraz na vysokej škole existujú desiatky špecializácií, vtedy sme mali tri odbory: maliarstvo, sochárstvo a grafiku. Vyžadovala sa univerzálnosť. Začal som maľbou, ale zdrhol som z nej. Na grafiku k Vincentovi Hložníkovi, tým sa formoval aj môj záujem. Štúdium som ukončil v roku 1961 a odvtedy som na voľnej nohe. Už počas štúdia som mal skúsenosti zo spolupráce s redakciami. Šéfredaktori novín a časopisov chceli svoje vtedy šedivé periodiká zatraktívniť, oslovili ma a začal som navrhovať ilustrácie, názvy rubrík, titulky. Darilo sa mi, im sa to páčilo, a tak sa okruh novín a časopisov čoraz viac rozširoval To, čo dnes nazývame grafickým dizajnom, sa vtedy volalo užitá grafika.
Kde ste začali, v ktorom periodiku?
Tuším v Roháči v roku 1954. Stíhal som školu i túto záľubu, ktorej som sa v škole priúčal. A zarobil som si. Moji vrstovníci sa nevedeli vynačudovať tomu, že som si napríklad dal ušiť oblek a občas zašiel aj do lepšej reštaurácie. V treťom ročníku vysokej školy som nadviazal spoluprácu s vydavateľstvom Mladé letá a začal som ilustrovať detské knihy, spočiatku leporelá. Chcel som byť maliar a zrazu som bol ilustrátor. Taký bol dopyt.
Nebuďte skromný, veľa významných malieb nesie podpis Miroslava Cipára.
V roku 2014 pred mojou jubilejnou osemdesiatkou dvaja moji priatelia Štefan Šimák a Jan Kukal pripravili výstavu 108 mojich malieb. Kurátor výstavy a autor knihy o mne Ivan Jančár konštatoval: „V ateliéri nachádzam pri svojich návštevách ďalšie a ďalšie nové obrazy Miroslava Cipára, ktorý má rád výzvy a nám udivujúcim spôsobom už neponúka len svoje ilustrácie, grafiky, značky, logá, kaligrafické diela, ale svoje obrazy, ktoré nám za neho hovoria: Som maliar.“
Dá sa vôbec označiť číslicou aspoň približný počet vašich umeleckých diel?
Netrúfol by som si, odhad nechávam na iných. Vytvoril som však pre rôzne inštitúcie zhruba 350 logotypov, je medzi nimi aj Slovenský syndikát novinárov, (ako jeho bývalý člen logo vytvoril zadarmo, syndikát ho používa doteraz, pozn. autorky). Ilustroval som asi rovnaký počet kníh, z toho veľa detských. Je samozrejmé, že pred ilustráciou knihu najprv prečítam. Aj takú, ktorá nesie môj rukopis len na obálke.
V šesťdesiatych rokoch ste boli jedným zo zakladateľov Clubu grafikov a spoluzakladateľom Bienále ilustrácií Bratislava. Zrejme BIB vyslalo do sveta správu o vašej zaujímavej tvorbe.
Mladé letá, kde som veľa publikoval, posielali moje diela na výstavy do zahraničia. My sme na ne cestovať nemohli, ale BIB hodnotilo originály ilustrácií, prichádzali k nám do porôt ilustrátori z celého sveta, súťaž bola medzinárodná. A tak prišlo v roku 1971 na ministerstvo kultúry pozvanie z Indie, že hľadajú experta, ktorý by im pomohol ako pedagóg na Children's Book Institute v New Delhi. Mali tam kultúrne centrum aj vydavateľstvo v ňom. Potrebovali experta, ktorý by mohol riadiť postgraduálne štúdium pre výtvarníkov, ktorí sa venujú ilustráciám pre deti a mládež. Stál som pred veľkou dilemou, keď naše najvyššie orgány odobrili moju cestu, či tam ísť alebo nejsť. Manželka rozhodla. Pôjdeme, s oboma deťmi. Malo to trvať päť rokov, vrátili sme sa však po roku, pretože sa začali nepokoje v Pakistane, ktoré vyústili do vzniku Bangladéša. Do Indie som sa dostal ešte raz ako komisár výstavy československej grafiky. Vrcholným zážitkom bola návšteva Kašmíru. Neskôr som navštívil aj Srí Lanku, kde som viedol workshop pre ilustrátorov a o dva roky neskôr som získal štipendium v Spojených štátoch amerických.
Vietor vás odvial v roku 1989 aj do politiky, nezostali ste bokom od diania, ktoré zavŕšila Nežná revolúcia.
Podstatne skôr som sa s priateľmi aktivizoval. V roku 1986 dostal vtedajší minister kultúry Miroslav Válek „bojovú“ úlohu, navrhnúť niekoho, kto by sa stal predsedom mestskej organizácie výtvarných umelcov v Bratislave. Voľba padla na mňa. Dlho som váhal, ale priatelia, napríklad Vlado Kompánek, Zoli Salamon a ďalší ma presvedčili, že vo vtedajšej politickej situácii to bolo nevyhnutné. „Tak teda, opozícia!“ konštatovali komunistickí pohlavári po mojom zvolení. A my sme v tej opozícii tak aktívne pôsobili, že 17. november 1989 nás nestihol nepripravených. Už o dva dni 19. novembra sme sa tu, v našom dome, stretli trinásti a dejiny sa pohli. Boli to hektické časy, moc po komunistoch sme prebrali my z VPN.
Vám v žiadnej životnej situácii nechýbal humor. Ani v Novembri ´89 či po ňom...
No bolo mi smiešne, že máme vypočúvať nominantov, či sa môžu stať ministrami. Kládli sme otázky napríklad Lacovi Chudíkovi, či je hoden postu ministra kultúry. Nečudo, že mi to bolo smiešne i trápne. S Vladimírom Mečiarom som sa však na žiadnom výsluchu nestretol. Na každom stretnutí, zasadnutí, brífingu sa len pošuškávalo, že možno príde aj Mečiar. Väčšinou hodiny meškal, alebo vôbec neprišiel. No, Mečiar je už dávno na nechcenom politickom dôchodku. A ja? Stále krasopisec, typograf, tvorca značiek a piktogramov, ilustrátor, kresliar, maliar.
Zhovárala sa Klára Grosmannová
Riport
Zvykol som si, že ma manželka postaví pred hotovú vec
Keď sme so zakladateľom Občianskeho združenia Babie leto Igorom Kucejom navštívili výtvarníka Miroslava Cipára, pred dverami domu nás privítala jeho sympatická manželka Vilma. A musela ho štyrikrát osloviť, kým vyšiel zo svojho ateliéru. „Vy stále pracujete?“ vyhŕklo zo mňa, mysliac, že je to obdivné konštatovanie. Osemdesiatpäťročný majster Cipár sa začudoval a trefne odvetil: „To mi vyčítate? Maľujem skoro denne. Znervózňuje ma, ak z ateliéra musím odbehnúť, ale mám dobrú náladu, ak mi práca ide podľa predstáv,“ zdôraznil Miroslav Cipár. „On je skutočne stále v ateliéri, vytvára diela, ktoré si niekto objednal alebo tvorí pre vlastné potešenie,“ duplikuje pani Vilma. Výnimkou sú jeho každodenné ranné vychádzky s jazvečíčkou Lindou „Aj vtedy pracujem, v myšlienkach vytváram dielo, ku ktorému si sadnem o niekoľko minút,“ dodáva M. Cipár. „Naše OZ Babie leto vyhľadáva osobnosti rôznych odvetví spoločenského diania, ktoré vo svojom živote niečo dokázali. Snažíme sa ich život a tvorbu medializovať, radi im pomôžeme, ak nejakú pomoc potrebujú, ak si v nejakej životnej situácii nevedia sami poradiť alebo cítia krivdu či nezáujem. Chceme, aby mladá a stredná generácia videla v týchto osobnostiach vzor a aby na ne nezabudla. Vy k nim, pán Miroslav Cipár, patríte,“ konštatoval I. Kucej. Majster Cipár medzitým listoval v publikácii Babie leto, ktorá obsahuje viac než dve desiatky rozhovorov s osobnosťami. Veľmi ho zaujala. Takmer všetkých osobne pozná. „Rozhovor so zosnulým ambasádorom Babieho leta Antonom Srholcom naznačuje, že tu bude niečo dobré,“ oceňuje M. Cipár knihu aj aktivity OZ Babie leto. Medzitým jeho manželka pani Vilma oznamuje: „Prišla zaujímavá pošta zo Španielska. Už som im dala kladnú odpoveď.“ „Čo, už,“ vzdychne si naoko M. Cipár, ale je nesmierne rád, že nemusí vybavovať listy, e-maily, telefonáty. „Zvykol som si, že ma manželka vždy postaví pred hotovú vec, ale jej rozhodnutia boli vždy správne. Šesťdesiatjeden rokov, odkedy sme manželia.
Klára Grosmannová
Kto je Miroslav Cipár
Najvšestrannejší súčasný slovenský výtvarník, univerzálny tvorca, krasopisec, typograf, tvorca značiek a piktogramov, ilustrátor, kresliar, maliar Miroslav Ci-pár sa narodil 8. januára 1935 vo Vysokej nad Kysucou. Gymnázium navštevo-val v Žiline, v Bratislave študoval na Pedagogickej fakulte Univerzity Komen-ského a potom na Vysokej škole výtvarných umení. V roku 1971 a1972 ilustroval a viedol workshoop pre mladých výtvarníkov v Children's Book Institute v New Delhi. Workshop pre ilustrátorov na Srí Lanke viedol v roku 1985 a o dva roky neskôr získal štipendium v Spojených štátoch amerických. Uznávaný slovenský výtvarník stál pri zrode a realizácii viacerých kultúrnych projektov ako je napríklad Bienále ilustrácií Bratislava (1967). Významnú úlohu zohral aj v prelomovom roku 1989, keď bol jedným zo zakladateľov hnutia Verejnosť proti násiliu.
Za ilustrátorskú tvorbu získal Miroslav Cipár viacnásobnú Cenu vydavateľstva Mladé letá a čestné uznania a ceny zo súťaže Najkrajšia kniha. Za ilustrácie ku knihe Márie Ďuríčkovej Zlatá brána dostal v roku 1977 Európsku cenu na Univerzite v Padove, Zlatú medailu BIB a bronzovú medailu IBA v Lipsku. Za ilustrácie ku knižkám tejto autorky Biela kňažná a Dunajská kráľovná ho ocenili Plaketou BIB '73 a BIB '77. Zlatou medailou na IBA Lipsko v roku 1982 bola s jeho ilustráciami ocenená kniha Miroslava Válka Veľká cestovná horúčka.
Od roku 1979 je výtvarník nositeľom Ceny Ľudovíta Fullu. V roku 2001 sa stal nositeľom Radu Ľudovíta Štúra I. triedy. Má syna, dcéru, 4 vnúčence a jedno pravnúča. S manželkou žije v Bratislave.
