- April 19th at 5:06am
„Manžel mi zomrel pred takmer 30 rokmi, aj následkom perzekúcie v období normalizácie. Nezostala som však sama. Mám veľa priateľov, ale najmä všetky moje štyri vnučky – s dvoma z nich žijem v spoločnej domácnosti, mi dodávajú životný elán. Toto viacgeneračné spolunažívanie je pre mňa darom najcennejším, nehádame sa a nemáme pred sebou žiadne tajnosti,“ konštatovala pani Marta Ličková.
Klára Grosmannová
FOTO: Marta Ličková, Bratislava, jún 2017
Kto je Marta Ličková
Významná slovenská prekladateľka z ruštiny, nemčiny, maďarčiny a ukrajinčiny Marta Ličková (za slobodna Sluková) preložila viac než 200 kníh. Narodila sa v obci Baďan 19. 2. 1926. Prekladom sa venovala aj jej staršia sestra Magda Takáčová a manžel Pavel, ktorý zomrel v roku 1988 po perzekúcii vtedajšou štátnou mocou. „Previnil“ sa kontaktom so sovietskym spisovateľom Solženicynom. Následky pocítila aj pani Marta, nesmela prekladať knihy v rokoch 1972 až 1989. Mala dve deti, syna a dcéru, ktorá zomrela v roku 2004 po ťažkej chorobe. Radosť má zo štyroch vnučiek a troch pravnúčat. Žije v Bratislave.
FOTO: Marta Ličková, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Bratislava, jún 2017
ROZHOVOR
Zhovárame sa s významnou slovenskou prekladateľkou Martou Ličkovou
Preložili ste zhruba 200 kníh z ruštiny, nemčiny, ukrajinčiny a maďarčiny. Ktorá bola doteraz posledná?
Volá sa Katastrofa slovenských Židov. Sú to pamäti Arona Grünhuta, významného predstaviteľa slovenského židovského odboja, ktorý zachránil viac ľudí než Oskar Schindler či Nicholas Winton. Grünhutove spomienky som preložila v roku 2016 z nemčiny. Tých preložených kníh je však podstatne viac ako dvesto.
Vlani ste mali deväťdesiat rokov, nechystáte sa spomaliť pracovné tempo?
Urobil to za mňa život sám, v marci som si zlomila nohu, bedrovú kosť, bola som tri dni v nemocnici, lekári mi pomohli, hoci rehabilitácia bola dosť náročná. Po troch mesiacoch si pomáham už len paličkou. Pre istotu pri chôdzi. Preklady ma však stále lákajú, teraz v ére počítačov je to pohodlnejšia práca. Preložím text, napíšem v počítači, opravím… Iné počítačové kumšty nepoznám. V ére písacích strojov to bolo náročnejšie, dnešná mládež si tú prácu aj s kopirákmi sotva vie predstaviť. V počítači si akurát musím dať pozor, aby sa mi preklad „nestratil“. Nuž, aj také sa mi v minulosti, žiaľ, prihodilo.
Po maturite na banskobystrickej obchodnej akadémii, kde ste sa popri maďarčine a nemčine začali oboznamovať aj s ruštinou, ste odišli do Bratislavy, ale nie študovať na vysokú školu ako väčšina spolužiakov. Po konkurze vás prijali za sekretárku hlavného riaditeľa Slovenského rozhlasu. Páčila sa vám tá práca?
Páčila. Bolo tam mnoho skvelých, zaujímavých ľudí. Tam som účinkovala v dvojročnej pravidelnej relácii – jazykovom kurze Nebojme sa ruštiny a pomaly som začínala prekladať. Popri cudzích jazykoch som veľmi dobre ovládala strojopis aj stenografiu, akurát telefonovať som nevedela, veď dovtedy som telefón ani nevidela!
FOTO: Marta Ličková, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Bratislava, jún 2017
Keďže aj váš manžel bol prekladateľ z ruštiny a angličtiny, zrejme ste sa výborne dopĺňali, pomáhali si. Kde ste sa spoznali?
Mimochodom, máme to asi v rodine, prekladateľka je aj moja sestra Magda Takáčová. S manželom Pavlom sme sa zoznámili v Banskej Bystrici ako študenti cez 2. svetovú vojnu. Vzali sme sa v roku1948. Bol nielen prekladateľ, ale aj novinár. Podarila sa mu nebývalá vec: v roku 1967 urobil historicky prvý rozhovor s ruským spisovateľom Alexandrom Solženicynom, ktorý odhalil hrôzu sovietskych gulagov. A slovenský novinár Pavel Ličko zasa objavil Solženicyna. Krátko predtým som do časopisu Slovenka pripravovala novinky z diel ruských spisovateľov. O Solženicynovi som už vďaka knihe Jeden deň Ivana Denisoviča vedela, a preto som ho ako prvého chcela osloviť. Zohnať naňho adresu bolo však nesmierne ťažké, keďže v tom čase žil v exile v Riazani.
Získali ste ju napokon?
Nakoniec som ju horko-ťažko získala a navyše mi poslal aj úryvok z pripravovanej knihy Rakovina. Túto adresu využil neskôr môj manžel, ktorý v tom čase pracoval v Kultúrnom živote. Keď ho vyslali na reportážnu cestu do Ruska, navštívil Solženicyna v Riazani. Strávili spolu celý deň, a tak sa zrodil rozhovor s vtedy svetu neznámym sovietskym spisovateľom. Tento rozhovor vyšiel nielen v slovenskom Kultúrnom živote, ale následne ho prebrala aj celá svetová tlač. Zásluhou manžela sa o Solženicynovi dozvedel celý svet. Solženicyn zároveň zveril manželovi rukopis románu Rakovina, ktorý v tom čase za nijakých okolností nemohol v Sovietskom zväze vyjsť, so slovami: „Naložte s knihou Rakovina ako uznáte za vhodné“. Vďaka manželovým kontaktom s novinárom a prekladateľom Nicholasom Bethellom sa knihu podarilo vydať vo Veľkej Británii aj v USA.
Alexander Solženicyn získal v roku 1970 Nobelovu cenu za literatúru, v roku 1974 ho však sovietsky režim vyhnal z krajiny… Kniha Rakovina v Československu už nevyšla. Vojská Varšavskej zmluvy sa nadlho usídlili na našom území a v období tzv. normalizácie sa Pavel Ličko stal jedným z prvých politických väzňov.
Kvôli korešpondencii so Solženicynom, článkom, ktoré písal a stykom so zahraničnými novinármi manžela ŠTB sledovala. Do zahraničia už články písal len pod pseudonymom a doma mu už žiadne neuverejňovali. Prvého septembra 1970 ho zatkli, do júla 1971 bol vo vyšetrovacej väzbe, nevyhli sme sa ani domovej prehliadke. Počas siedmich súdnych pojednávaní ho obvinili z vlastizrady, špionáže, stykov so štátu nebezpečnými cudzincami… „Chvalabohu“, napokon ho odsúdili „len“ za poškodzovanie záujmov republiky v cudzine, za ohováranie straníckych a štátnych činiteľov a dokonca aj za šírenie vtedy ešte legálnych Krylových piesní. Z väzenia ho prepustili v roku 1972 vo veľmi zlom fyzickom a psychickom stave a do roku 1989 sme obaja boli profesijne odpísaní. Aj mne zrušili vydavateľstvá prekladateľské zmluvy, zošrotovali, čo som preložila. Do nežnej revolúcie som mala zákaz prekladať, ale prekladala som, pod menami priateľov. Mala som šťastie, za celý život sa mi podarilo preložiť veľmi veľa rôznych a zaujímavých autorov – od klasikov až po súčasníkov. Preložila som napríklad diela Dostojevského, Čechova, Turgeneva, Šolochova ale aj Simmela, veľa mládežníckej literatúry, napríklad od Karla Maya a nedávno aj Pétera Hunčíka.
Boli ste v 70 a 80. rokoch niekde zamestnaní?
Manžel sa úplne izoloval, prácu nikde nenašiel. Chodil len do záhrady v Lamači, tam sa stretával s hŕstkou najvernejších kamarátov. Ja som v roku 1972 nastúpila do Datasystému, na oddelenie dokumentácie.
FOTO: Marta Ličková, Bratislava, jún 2017
Čoskoro po prepustení vášho manžela z väzenia v januári 1972 vysielala Československá televízia vykonštruovaný dokument o britskom novinárovi, lordovi Nicholasovi Bethellovi a vašom manželovi.
Dokument mal za cieľ zdiskreditovať môjho manžela ako špióna a britského agenta. V roku 1990 tá istá televízia odvysielala rehabilitačný dokument o stretnutí lorda Bethella s našou rodinou. Bohužiaľ, môj manžel sa tohto stretnutia a ani svojej rehabilitácie nedožil. Zomrel ešte pre nežnou revolúciou, v roku 1988.
Zhovárala sa Klára Grosmannová
FOTO: Marta Ličková, Igor Kucej a Klára Grosmannová z OZ Babie leto, Bratislava, jún 2017
TEXT: Klára Grosmannová, FOTO: Nikol Vanyová
