Chce zostať v byte, ktorý dôverne pozná

  • June 20th at 8:06am
čosi viac. Prišiel o zrak. Hádam sa však nevytratil z neho humor, ktorý rozdával vždy všetkým naokolo: manželke a trom deťom, kolegom-hercom, priateľom i neznámym ľuďom. V divadle, cez televízne obrazovky aj rozhlasové prijímače, tiež na ulici.

Stanko (tak ho oslovujú všetci, vrátane dcéry Zuzanky) kraľuje vo svojom pohodlnom obývačkovom kresle. Usmieva sa. Zuzka šteboce a predstavuje postupne návštevu: „Tatino, toto je pán Igor Kucej, bol u nás pred tromi rokmi, ponúkol finančnú pomoc. Jeho občianske združenie Babie leto pomáha významným osobnostiam, ktoré sa ocitnú v rôznych ťažkostiach, najmä zdravotných. Prišiel k nám opäť, aby ti pomohol. A pani redaktorka Klára Grosmannová sa prišla s tebou porozprávať, tiež ju poznáš. Babie leto sa snaží uctiť si slávnych ľudí, aby nepadli do zabudnutia. Pani Zuzka Čelková ťa zasa odfotografuje, aj to bude uverejnené.“

Po jednom prichádzame k Stankovi, podávame mu ruku, pohladkáme ho, potľapkáme ho, povzbudíme. Každému adresuje zvučne: „Dobrý deň!“ Oči, v tej chvíli bez slnečných okuliarov, má však upreté kamsi do neznáma. A hoci občas pootočí hlavu, o chvíľu zamieri nevidomými očami zasa do toho istého kúta izby. Tak si zvykol.

Uvedomujem si, že to budú ťažké chvíle a celú štruktúru vopred pripraveného rozhovoru so Stanom Dančiakom hádžem do neznáma. Nesmiem ho uraziť, nesmiem ho ľutovať. Preboha, ako docieliť, aby som sa na niečo nespýtala trápne, ako vlastne začať? Porozpráva dajakú veselú historku, ktorá už zaznela v rôznych obmenách? Rozpovie novú príhodu? Má dosť síl zabávať, keď žije v temnote a trápi ho silná cukrovka?

fotografia

Zobúdzanie sa a vstávanie nie je totožné

„Stanko, porozprávame sa o tom, ako trávite deň, čo robíte, ako vám plynie čas. Ozaj, kedy sa ráno zobúdzate?“ pýtam sa. Stanko uvažuje, potom sa potmehúdsky usmeje a povie: „O pol štvrtej.“ „No, dosť skoro, zrejme nespávate dobre alebo ste taký ranostaj. A čo potom?“ vyzvedám. „No spím ďalej. Do deviatej, vtedy vstávam.“ Dostávam dančiakovskú lekciu: zobudiť a vstať nie je to isté. Smejeme sa všetci, aj Stanko.

„Denný režim má môj otec v podstate rovnaký. Po raňajkách, ktoré mu pripraví mama a pomôže mu aj s hygienou a obliekaním – niežeby to sám nezvládol, ale šatstvo treba napríklad vybrať zo skrine a priniesť mu ho na dosah – dobehnem každý deň k našim na dve-tri hodinky. Keď som sama chodila na rehabilitácie, odpozerala som rôzne cvičenia a tie teraz dávkujem otcovi. Tak, aby si rozhýbal celé telo: ruky, nohy, trup, hlavu… Potom si sadne na stacionárny bicykel a krúti pedálmi 40-45 minút,“ vysvetľuje hercova dcéra.

fotografia

Nevymýšľam, fabulujem

„Stále sa rozprávame, smejeme sa, spomíname na dávnejšie i čerstvé zážitky. Stane sa, že ich od otca počujem v rôznych, viac či menej pozmenených podobách. Vtedy ho upozorním: veď si mi minule hovoril, že to ste s Labudom boli v Tatrách, teraz tvrdíš, že s Kovárom. Alebo, keď spomíname na spoločné detské vyčíňanie, občas namiesto brata Stana zaznie meno druhého brata Martina, ba dokonca aj moje. Nevymýšľaj tato vždy inak, povedz, ako to naozaj bolo,“ približuje 43-ročná herečka Zuzka Dančiaková spoločné predpoludnia. „Nevymýšľam, nemením dejiny, len fabulujem,“ poopraví ju vzápätí otec Stano. A obaja herci sa tomu dokonale zasmejú. „Neopísateľné zážitky z detstva, najmä počas prázdninových pobytov v Hodruši-Hámroch by sme mohli opakovať aj stokrát. Vždy objavíme nejakú zapadnutú príhodu. Oproti našim zážitkom film S tebou mně baví svet nemá šancu,“ zdôrazňuje Zuzka a otec Stano prikyvuje. Majú rovnakú „krvnú skupinu“, smiech je ich povolanie. Mimochodom, z troch súrodencov Dančiakovcov iba Zuzka vykročila na hereckú dráhu. Otcova dcéra. Prezrádza, že otec veľmi rád spieva, denne si zopár pesničiek zaspievajú spolu a keď mu nie je do spevu, tak kreslí. Ako kreslí, to veru neviem…

fotografia

Na obed zeleninové flaksne

Pani Darina Dančiaková (Stankova manželka a Zuzkina mama) spravidla predpoludnia trávi v kuchyni. Pripravuje obed a stravu na celý deň, aby sa po odchode dcéry mohla venovať výlučne nevidomému manželovi. Zuzka predpoludním a ona mu potom až do večera nahrádza oči. „Uprednostňuje ľahšie, najmä zeleninové jedlá.“ Stano to dopĺňa: „Zeleninové a banánové flaksne, tie mám najradšej. Aj dnes budú?“

Stano Dančiak má neprestajne aj inú zvukovú kulisu: zapnutý rozhlas, aby bol stále v centre diania. „Valí sa na mňa príliš veľa negatívnych správ: nešťastí, biedy, osudy utečencov, hádky politikov, vraždy, bitky. Keď toho mám plné zuby, poprosím o umlčanie rádia a radšej si vypočujem nejaké cédečko: Lasicu so Satinským alebo lorda Nortona so sluhom Jamesom, kde sme sa spolu vybláznili s Mariánom Zednikovičom,“ dopĺňa pomaly-pomaličky slávny herec.

Nežije však len medzi stenami staromestského bytu. Snahou manželky Darinky je, aby čo najviac bol aj na čerstvom vzduchu. Keďže sama šoféruje, rovnako aj dcéra Zuzka, pomôžu mu nastúpiť do auta a odvezú niekam, kde nie je natoľko na očiach zvedavých či ľútostivých ľudí. Na nábreží Dunaja, ktoré majú blízko, to nie je ono, každý sa otočí… Najrýchlejšie je to tak, ak ho k autu odvezú na vozíčku, aby sa zbytočne nepotkýnal o prekážky.

Ľudia vedia byť však aj krutí. Na vyhradenom mieste pre auto vlastnej mamy v blízkosti vchodu do domu na Medenej ulici, kde Dančiakovci bývajú, zaparkovala dcéra Zuzka. Kým zašla po otca, ktorého viezla na kontrolu k lekárovi, už niekto avizoval kompetentným, že neoprávnene stojí na vyhradenom mieste. „Zaparkovala som tam na päť-sedem minút, aby to mal otec čo najbližšie,“ vysvetľovala nám. My sme to pochopili, kompetentní nie.

fotografia

Na javisku posediačky

Stano Dančiak nemal ešte ani šesťdesiat, keď sa mu rapídne začal zhoršovať zrak. Stále dúfal, že mu nejaká operácia pomôže. Nepomohlo nič. Prišiel o zrak úplne, je to stav trvalý. On sám, ale aj jeho rodina veľmi ocenili, že Slovenské národné divadlo, ktorého členom stále je, nezanevrelo naňho. „Maťo Huba mi ponúkol rolu v hre Aj kone sa strieľajú. Pekne posediačky na javisku. Do divadla ma doviezla zvyčajne Zuzka, pomohla mi v šatni a ja som hral. Vlani naposledy. Nezabudnem na to, autom Zuzka zablokovala hasičov, museli čakať, kým dohrám! Ešteže nehorelo!“ vysvetľuje Stano Dančiak. Hru už SND z repertoáru stiahlo.

„Nemáme veľké očakávania, že by ho bývalí Stankovi kolegovia pravidelne navštevovali,“ vysvetľuje pani Darinka. „Každý má svoje problémy, starosti a málo času. O to viac si ceníme, že k nám občas zájde Ferko Kovár.“ Ten raz spomenul, že v knižke Milana Čorbu je jeho spolupútnikom aj Stano Dančiak a veci, ktoré tam Milan spomína, sa týkajú aj Stana. A tak si povedal, že mu to musí prečítať.

„Obaja sa spolu dobre zabávali. Nedávno sa ozval Marián Labuda mladší. Vezme otca Mariána, môj brat Martin zasa otca Stana a zoberú ich niekam, aby si posedeli pri pivku. Môj otec asi to pivko odmietne, tvrdí, že najlepšia je voda alebo čaj. Len to pije,“ vysvetľuje nové plány Zuzka. A Stano už aj hľadá pohár s naliatou vodou a dopraje si zopár dúškov. Pred rokmi sa vzdal aj ďalšej neresti, fajčenia. Zo dňa na deň. To sa mu podarilo aj párkrát predtým, akurát sa k fajčeniu opäť vrátil. Teraz už nie.

Stano Dančiak sedí vo svojom kresle v pásikovom tričku s krátkymi rukávmi. Na rukách má jasné stopy po denne trojnásobných vpichoch inzulínu. Nie vždy má však náladu rozprávať, fabulovať, spomínať, spievať. Občas zmĺkne. „Vtedy moji synovia hovoria, že je partizán, hrdina – mlčí,“ dodáva pani Darinka. „No, som aj mlčko,“ doplní ju manžel. Hádky do úvahy neprichádzajú, zlú náladu, napokon tak ako každý z nás, dáva najavo mlčaním. „A vie aj poriadne skríknuť, ak sa mu niečo nepáči,“ prezrádza pani Darinka. „Aj ty vieš kričať,“ nedá sa jej manžel.

fotografia

Musia odísť z bytu

Dančiakovci majú okrem Stankových zdravotných problémov aj iné starosti. Ich prízemný byt na Medenej ulici v Bratislave, v ktorom bývajú 45 rokov, by po reštitúcii mali zrejme opustiť. V roku 2012 dostali spolu s ostatnými nájomníkmi výpoveď s tým, že náhradný byt im pridelia najneskôr v roku 2016. Zatiaľ sa nič nedeje, Dančiakovci by však najradšej zostali v tom byte, ktorý Stanko dôverne pozná. Vie sa v ňom dokonale pohybovať aj napriek tomu, že nevidí. To je jediný, ale veľmi dôležitý dôvod, prečo na byte lipne. Vie to vôbec pochopiť úradník, ktorý vydáva nezmyselné rozhodnutia? Človek, ktorý nemá problém s vlastným zrakom?

Dvíhame sa na odchod. „No a nedokončili sme referovanie o mojom dennom režime,“ upozorňuje nás Stano Dančiak a dodáva: „Spať idem o deviatej večer, aby som sa stihol zobudiť ráno o pol štvrtej. A aby som si ešte pospal do deviatej.“

fotografia

Autor: Klára Grosmannová, Foto: Zuzana Čelková

Kto je Stano Dančiak?

Divadelný, filmový a televízny herec Stano Dančiak sa narodil 26. októbra 1942 v Bratislave, po maturite na strednej zdravotníckej škole v odbore zubný laborant sa rozhodol pre hereckú dráhu. Po absolvovaní VŠMU získal angažmán v SND, v roku 1969 s priateľmi založil Divadlo na korze, po jeho zatvorení (1971) odišiel na Novú scénu (do 1990). Následne pôsobil v Činohre SND. Napriek zákernej chorobe, ktorá ho pripravila o zrak, je stále člen Činohry Slovenského národného divadla a patrí medzi najväčších slovenských hereckých velikánov, vďaka svojmu komediálnemu talentu, pohotovej improvizácii a dynamickému prejavu.

Natočil 27 filmov. Rovnako úspešný bol v dabingu, dal svoj hlas seriálovému Jurošíkovi, mimozemšťanovi Alfovi či inšpektorovi Derrickovi. V dabingu pôsobil aj ako nevidiaci: v roku 2008 vo filme Narnia: Princ Kaspian (Trufflehunter), o rok neskôr v americkej rozprávke Planéta 51 (Kipple) a v tom istom roku v dokumente Svedectvo o živote Jána Pavla II. (kardinál Stanisław Dziwisz).

V mladosti aktívne športoval: hrával futbal, bol hokejový brankár, plával a bol dokonca vicemajster Slovenska v behu na 1000 metrov.

Je držiteľ mnohých ocenení: od Zväzu slovenských spisovateľov a dramatických umelcov dostal Rad Pribinovho kríža za celoživotné dielo, v roku 2011 ho uviedli do siene slávy televíznej diváckej ankety OTO 2010. Je ženatý, má tri deti, jedného vnuka, s manželkou Darinou žije v Bratislave.

kg