- December 21st at 5:25pm
Nedalo nám, aby sme sa nespýtali, načo sú mu ešte tieto zápisky. „Nemôžem prestať pracovať, stále prispievam do médií: slovenských aj českých, nielen do tlače, píšem aj publikácie, mám ich na konte vyše tridsať. A keďže sa s počítačmi v mojom veku nekamarátim, všetko si zapisujem do notesov. A viem to využiť,“ dodáva Jozef Kšiňan.
Keď ho počúvame rozprávať, ako sype fakty, čísla, výsledky futbalových stretnutí spred 60 rokov, zostavy tímov a všetko, najmä čo sa futbalu týka, zdá sa, že ani tie svoje zápisky a notesy nepotrebuje.
Kto je Jozef Kšiňan?
Mgr. Jozef Kšiňan, novinár, bývalý futbalista a tréner mládeže, patrí k najstarším aktívnym športovým publicistom na Slovensku. Narodil sa 3. januára 1927 v Bratislave, kde žije doteraz s výnimkou dvoch krátkych období – v roku 1943 jeho rodina bola evakuovaná do Veľkých Uheriec, kde žila do roku 1945. Druhé dvojročné obdobie prežil J. Kšiňan na vojenčine v Nových Zámkoch. Po maturite začal študovať na Vysokej škole obchodnej, ktorú nedokončil, dal prednosť povolaniu novinára a aktívnemu hraniu futbalu, neskôr trénovaniu žiakov a dorastencov. Ako športový redaktor pôsobil v denníkoch Pravda, Práca, Smena, neskôr v TASR (bývalá ČSTK). Diaľkovo absolvoval štúdium na FTVŠ UK. Je autor alebo spoluautor vyše 30 publikácií so športovou, prevažne futbalovou tematikou. Zlatý odznak MOV prevzal z rúk prezidenta Juana Antonia Samarancha v roku 1995 v Prahe. Stále prispieva do tlače. Je ženatý, má syna, dcéru, štyroch vnukov a troch pravnukov.
Autor: Klára Grosmannová
Na dorastenecké finále vo futbale v Bratislave prišlo takmer 10 000 divákov
Zhovárali sme sa s bývalým futbalistom, trénerom mládeže a aktívnym športovým novinárom 88-ročným Jozefom Kšiňanom
Boli ste športovec, tréner mládeže a žurnalista. Hoci aktívne športovanie a rola trénera sú už dávnou minulosťou, písanie článkov a kníh je stále realita. Napriek veku. Kedy ste začali športovať?
Odmalička, tak ako ostatní chlapci, sme hrali hokej, tenis, basketbal, volejbal, stolný tenis, ale najmä futbal. Lúka po bývalej petržalskej dostihovej dráhe bol náš rajón. Tam sme naháňali futbalovú loptu každý deň po vyučovaní. Neďaleko mali viaceré bratislavské kluby ihriská, okolo nich tenisové dvorce. Hneď pri Moste ČA (Starom moste) bolo prvé futbalové ihrisko za Rakúsko-Uhorska v Bratislave a na Slovensku, jeho posledným majiteľom pred zlikvidovaním bola Artmedia. V tom čase bol už futbal môj najobľúbenejší šport.
Neskôr, keď Petržalku obsadilo nemecké vojsko, sa vaša rodina presťahovala na ľavý breh Dunaja. Vaša láska k futbalu sa však nestratila…
Stal som sa študentom I. štátneho gymnázia na Grösslingovej ulici – táto škola je napodiv stále gymnáziom – a svoje futbalové schopnosti a danosti som rozvíjal u Saleziánov, ktorí všemožne podporovali šport. Vtedajší tréner ŠK Bratislava Karol Bučko ma dostal do svojho klubu. Vo finále stredoškolských hier som sa pričinil dvoma gólmi o víťazstvo. Tréner aj noví spoluhráči očakávali odo mňa, že budem dávať góly, hral som na poste stredného útočníka. To sme už bojovali o titul dorasteneckého majstra Slovenska. Pamätám si aj tímy – malacký, trnavský, zvolenský, ktoré sme postupne vyraďovali a prebojovali sa do finále proti Prešovčanom. V Prešove sme remizovali 1:1 a na Tehelnom poli pred takmer 10 000 divákmi (hrali sme predzápas bezprostredne pred ligovým stretnutím) sme zvíťazili 5:1. Strelil som dva góly. Mimochodom, naším spoluhráčom bol krátko aj fenomenálny Laci Kubala, ktorý práve prišiel z Budapešti do belasého dresu.
Dobrá pamäť, postreh a chuť písať vás teda aj predurčili na dráhu športového novinára.
No, štúdiom som sa naň vôbec nechystal, po maturite som sa dostal na Vysokú školu obchodnú. K novinárstvu ma priviedla náhoda. Toľko dobiedzali do mňa moji spoluhráči po finálovom víťazstve nad Prešovčanmi, aby som o tom „niekde napísal“, až som teda dal fakty na papier, pripojil fotografiu majstra a odniesol do Športového týždenníka. A oni mi to uverejnili bez nejakých zásadných úprav! Hneď som sa stal ich dopisovateľom, ale len nakrátko, lebo časopis zanikol. „Ponúkli“ ma však ako dopisovateľa do Pravdy Karolovi Weissovi, vtedajšiemu šéfovi športovej rubriky.
Zvládali ste vysokoškolské štúdium, tréningy a dopisovanie do denníka?
No veď práve, bolo toho priveľa, navyše mi v Pravde ponúkli miesto redaktora ako zamestnanie. Bola to pre mňa vynikajúca príležitosť i škola, lebo som od začiatku absolvoval tú každodennú drinu, párriadkové spravodajstvo z rôznych druhov športových zápolení. A keďže som získal prestížne redaktorské miesto a platili mi aj za futbal ako hráčovi – tisíc korún mesačne bol vtedy slušný peniaz – vysokoškolské štúdium som prerušil.
Pracovať celý život v športových rubrikách denníkov a neskôr v tlačovej agentúre je poriadna „makačka“. Netúžili ste občas po nejakej zmene?
Nie. Menil som len redakcie, všetko malo svoj logický dôvod. V roku 1947 som sa stal riadnym redaktorom športovej rubriky v Pravde. O tri roky som odišiel do denníka Práca, absolvoval som dva roky na vojenčine v Nových Zámkoch a opäť som sa vrátil do Práce. Nasledoval denník Smena do roku 1978. A potom 21 rokov až do odchodu do dôchodku som pracoval v športovej redakcii terajšej TASR, ktorej názov sa predtým niekoľkokrát menil. Počas základnej vojenskej služby som napriek ponuke pokračovať ako športový novinár v armádnom denníku Obrana ľudu absolvoval poddôstojnícku aj dôstojnícku školu. Na rozdiel od mnohých ja mám na vojenčinu prekrásne spomienky. Slúžil som totiž v jazdeckom útvare, a tak mi aj prakticky pribudol ďalší šport: jazda na koni. Keď som sa z vojenčiny vrátil, v športovej rubrike Práce pôsobil môj brat Milan. Dvaja súrodenci nemohli pracovať v jednom oddelení. Po upozornení šéfredaktora, že som predsa študoval na Vysokej škole obchodnej, prijal som miesto v ekonomickom oddelení. Skúšal som to aj v oddelení odborárskeho života. Stále ma to však ťahalo k športu. A preto som v roku 1954 prijal ponuku Smeny vybudovať a viesť novú športovú redakciu. Smena si mala získať mládež a začala sa vymykať z jednotvárnej šedivosti vtedajšej tlače. Postupne bola príťažlivejšia jej grafika, používali sa nápadné titulky, mnoho fotografií. To sa odrazilo na jej náklade, začal rapídne stúpať. Vďaka tomu sa noviny čítali od poslednej, športovej strany…
Zrejme ste navštívili veľa významných športových podujatí, najmä futbalových, čo vám z nich najviac utkvelo v pamäti?
Nikdy nezabudnem na prvú služobnú cestu z Pravdy do Prahy na šampionát v krasokorčuľovaní, kde ma očarila Kanaďanka Barbara Ann Scottová, podarilo sa mi s ňou urobiť rozhovor. Zúčastnil som sa na troch letných olympiádach v Mexico City, Montréale a Moskve, na dvoch zimných v Lake Placide a Lillehammeri. Do Mexika som vycestoval aj na futbalové majstrovstvá sveta 1970. Videl som hrať Pelého a rad ďalších futbalistov najvyššieho rangu. Podarilo sa mi navštíviť všetky tábory našich súperov v skupine, vrátane Brazílie, kde som urobil rozhovor s Clodoaldom. A hral som presne na poludnie v takmer 50-stupňovej horúčave na olympijskom štadióne v novinárskom tíme Európy proti Južnej Amerike. Vyhrali sme 7:6.
Vtedy ste už aktívne nehrávali futbal, stali ste sa však trénerom mládeže.
S aktívnym futbalom som skončil v tridsiatke, začal som trénovať žiakov v Dyname Energia. Zložil som trénerské skúšky a získal najvyššiu kvalifikáciu I. triedy. Jedenásť rokov som trénoval žiakov v bratislavskom maloklube. Po Slovane a Červenej hviezde sme boli tretí najlepší tím v Bratislave. Medzi mojich odchovancov patrí aj herec Juraj Kukura. Bol spoľahlivý brankár, vedel šikovne likvidovať i pokutové kopy súpera.
Vy ste však mali blízko aj k hokeju…
Moji žiaci v rámci tréningov museli v zime hrať hokej. Aj sa mu venovali s obrovským nadšením a dosahovali vysokú výkonnosť. Dvakrát zmarili postup žiakov Slovana, vedeného trénerskou legendou Michalom Polónim, na majstrovstvá Slovenska. Predstavovali takú kvalitu, že v roku 1964 v Žiline moji futbalisti získali titul žiackeho hokejového majstra Slovenska. Po tomto úspechu ma na dva roky angažoval Slovan za trénera mladších žiakov, medzi ktorými som dal na zájazdoch príležitosť aj Petrovi Šťastnému, stále ešte členovi prípravky. K hokeju som mal stále blízky vzťah. V Pravde som písal o veľkolepých zápasoch výberu Bratislavy proti anglo-americkým klubom, proti armádnym výberom Kanady a USA, atď. Dokonca po MS 1959 som sa stal na takmer dvadsať rokov hlásateľom na ligových zápasoch a na vystúpeniach Viedenskej ľadovej revue na zimnom štadióne. Medzitým som absolvoval štúdium na FTVŠ UK. Ako novinár som sa zúčastnil na MS v klasických lyžiarskych disciplínach v Zakopanom (1962), na Holmenkollene (1966) a v roku 1970 na Šrbskom Plese, kde sme s kolegami Štefanom Mašlonkom a Igorom Mrázom zabezpečovali tlačové služby. Okrem toho som bol vyslaný redaktor na ME v boxe, basketbale, MS v stolnom tenise, v kolkoch.
Nie náhodou sme spomenuli, že písanie článkov a publikácií pre vás je stále realita. Nemáme veľa takýchto 88-ročných vzorov.
To ma drží v pomerne dobrej fyzickej a psychickej kondícii. Napríklad od roku 1993 píšem do mesačníka Futbal magazín profily bývalých významných slovenských futbalistov. Počet profilov prekonal už číslicu dvesto a problém je v tom, že už pomaly nenachádzam vhodné typy hráčov. Ak dobre počítam, napísal som sám alebo ako spoluautor vyše 30 publikácií – nielen o futbale. Stal som sa napríklad autorom Kroniky Tenisového klubu Slovana Bratislava. Nielen na Slovensku, ale aj v Česku vyšli publikácie, hlavne encyklopédie, do ktorých som spracoval heslá o slovenskom športe a športovcoch. Som pyšný na to, že som autorom takmer všetkých publikácií o futbalovom Slovane, v drese ktorého som hral, chvíľu aj trénoval, zaznamenal som ako novinár jeho veľké úspechy, i ten najväčší – zisk Pohára víťazov pohárov v roku 1969.
Hreje vás aj veľa rôznych ocenení.
Z ocenení si vysoko vážim Zlatý odznak MOV, ktorý mi odovzdal jeho bývalý prezident Juan Antonio Samaranch v roku 1995 v Prahe. Rovnako si cením okrem ďalších iných všetky tri stupne Verejného uznania za zásluhy a rozvoj čs. telesnej výchovy, medailu Dr. Miroslava Tyrša, titul Vzorný tréner futbalu, Bronzové kruhy SOV, Cenu Miroslava Procházku SOV za celoživotnú propagáciu športu a olympizmu, ako aj Cenu primátora Bratislavy (2007), ocenenie Osobnosť Dúbravky (2010) a Cenu Samuela Zocha Bratislavského samosprávneho kraja (2014).
