Legenda presedlala z atletiky na hokej

  • April 13th at 3:09am
a hokejové tréningy. Ja sama som veľká fanúšička hokejového Slovana, chodievam na ich zápasy na štadión Ondreja Nepelu a veru ma ako vernú fanúšičku aj počuť. No a stretávam sa s niekdajšími atletickými kolegami, s radosťou absolvujem stretnutia bývalých olympionikov či len „užšie“ debaty v dvojici-trojici rovesníkov športovcov a športovkýň. Témou už nie sú ani natoľko športové výkony, skôr rodina, vnúčatá“.

fotografia

S Evičkou Šuranovou sme sa stretli preto, aby sa aj cez OZ Babie leto dostala viac do povedomia širšej verejnosti, najmä mladých ľudí. „Aby nezabudli, že stále aktívna dôchodkyňa má taký primát na Slovensku ako žiadna žena,“ vyzdvihol jej zásluhy predseda správnej rady OZ Babie leto Igor Kucej. Eva Šuranová, ktorú nik z jej priateľov nevolá inak ako Kucina (milú prezývku odvodili z jej rodného mena Kucmanová) je totiž jedinou slovenskou olympijskou medailistkou v atletike so ziskom bronzu v Mníchove 1972.

fotografia

Babie leto sa snaží nielen zviditeľniť bývalé významné osobnosti, ale im aj pomôcť, ak to potrebujú. „Ja pomoc nepotrebujem, ak mám hocičo navyše, tak to rozdám,“ povedala Eva Šuranová bez rozpakov. „Nenariekam nad tým, že som mala veľa úrazov, prešla som mnohými operáciami, že roky mi pribúdajú, snažím sa v rámci možností a vlastného veku držať sa nad hladinou. Stále bývam v krásnej lokalite Karlovej Vsi, v byte, ktorý som dostala ako odmenu za olympijský bronz. Som šťastná, teším sa zo života. Z úspechov detí a vnúčat, zo zvedavých otázok na mnohých besedách s mladými ľuďmi, z toho, ak športovci stoja o moje rady i z toho, ak niekomu môžem zavesiť na krk medailu alebo odovzdať iné ocenenie,“ zdôraznila atletická legenda.

Kto je Eva Šuranová-Kucmanová?

Športová legenda, jediná slovenská atlétka, ktorá získala olympijskú medailu. Bola tretia na OH v Mníchove (1972) v skoku do diaľky výkonom 667 cm. Eva Šuranová, dievčenským menom Kucmanová (24. 4. 1946) sa narodila v maďarskom Ózde, detstvo prežila vo Veľkom Blahove (okres Dunajská Streda). Vynikala športovou všestrannosťou (atletika, basketbal, hádzaná). Už počas strednej školy sa aktívne venovala viacerým atletickým disciplínam. Najväčšie medzinárodné úspechy dosiahla v skoku do diaľky (bronz na OH v Mníchove – 1972, kde dvakrát prekonala čs. rekord , striebro na ME v Ríme – 1974), tituly majsterky ČSSR získala až v štyroch disciplínach – osemkrát v diaľke, raz v päťboji, behu na 100 m prekážok i v behu na 100 m. Utvorila 25 československých rekordov. Kariéru ukončila ako 32-ročná. Má dve dcéry a syna, dvoch vnukov a dve vnučky, žije v Bratislave.

fotografia

Autor: Klára Grosmannová

Na sporné prešľapy už nemyslí, vynára sa jej len úspech

Zhovárame sa s Evou Šuranovou-Kucmanovou, jedinou slovenskou olympijskou medailistkou v atletike

V súčasnosti by žiaden atlét nedokázal byť úspešný vo viacerých disciplínach. Vy ste získavali medaily až v štyroch: šprinte na 100 metrov, v krátkych behoch nad prekážkami, v náročnom päťboji, ale najmä v skoku do diaľky. Ako je to možné?

Už v detstve som bola v neustálom pohybe, ale nebola som jediná. V základnej a strednej škole som sa zapájala do všetkých športových súťaží, priťahovala ma najmä hádzaná a basketbal. Telocvikári a neskôr tréneri nás zanietene motivovali.

Od úspechov v rámci školy či okresu je však dosť ďaleko k medailám na veľkých súťažiach, vrátane majstrovstiev Európy či olympijských hier. Vy ste medzi tých najlepších „skočili“ rýchle, napriek tomu, že ste žili na vidieku.

Keď som mala rok, sa naša rodina presťahovala z Ózdu v Maďarsku, kde som sa narodila, do Veľkého Blahova v okrese Dunajská Streda. Mala som šťastie, že už v základnej škole sme mali vynikajúceho telocvikára Jozefa Kmeťa, odvtedy sa datuje moja športová všestrannosť. Všimol si, že v skoku do diaľky dosahujem dobré výsledky, vždy som doskočila ďalej ako chlapci. Keď som začala „vážne“ športovať v DAC Dunajská Streda (1962) pod vedením trénera Ladislava Pápaya, stále som mala dve domény: šprinty a skok do diaľky. O dva roky som už bola v reprezentačnom výbere Československa.

Najväčšie úspechy ste dosiahli pod vedením známeho trénera Pavla Gleska, nebolo ťažké dostať sa do jeho liahne?

Naše stretnutie bolo naozaj kuriózne. Krátko po maturite ako československá reprezentantka v atletike som sa vybrala na sústredenie do Nymburku. Sama. V živote som tam nebola. Keď som docestovala z Veľkého Blahova do Bratislavy a odtiaľ do Prahy, bol už večer, z vlakovej stanice nešiel do Nymburku žiaden spoj. Rozhodla som sa v Prahe prenocovať. Na druhý deň ráno som sa z iného nádražia pobrala do Nymburku. A vo vlaku sa mi prihovoril pán: „Eva, kam ideš?“ Bol to pán Glesk, poznal ma, mali sme spoločný cieľ cesty. Stal sa mojím trénerom v bratislavskej Slávii SVŠT a viedol ma k víťazstvám. V hlavnom meste som začala študovať chémiu na SVŠT, ale po prvom semestri som prestúpila na FTVŠ, až tam som sa naučila plávať. Prijímačky z plávania som absolvovala s kolesom! Viete si predstaviť ten nefalšovaný smiech? Mojím tréningovým domovom sa stal štadión na Mladej garde.

fotografia

Tréner Glesk viedol v šprintoch aj ďalšiu významnú slovenskú atlétku Evu Lehockú, neskôr sa stala jeho manželkou. Ako ste spolu vychádzali?

Ak hociktorá pretekárka skonštatuje, že so súperkou – a to je jedno, či domácou alebo spoza hraníc – boli či sú najlepšie kamarátky, to nemôže byť pravda. Vždy sú len súperky, rivalky. Tréner Glesk to dobre vedel, a preto ani nepripustil priamu súťažnú konfrontáciu medzi mnou a Evou Lehockou. Len jediný raz počas celej kariéry sme spolu súťažili. Mala som však vždy dobrých priateľov atlétov. Bol ním hoci oveľa starší guliar Jirko Skobla a dodnes ním je aj bežec Jožko Plachý, zo žien to zasa bola guliarka Helena Fibingerová. Z tých neatletických zasa Vlado Dzurilla, spolužiak na FTVŠ a neskôr hokejista Jerguš Bača.

Čiže, trénera ste aspoň rešpektovali?

Musím veru konštatovať, že som nebola najposlušnejšia zverenka. Ak sme mali absolvovať dlhší tréningový beh, jednoducho som sa zasekla: „Ja nejdem!“ A nešla som. Trénovať skok do diaľky? Rozbeh, skočiť a zafúľať sa od piesku, to bolo niečo pre mňa! Ale obiehať ovál štadióna, to nie.

A predsa vás doviedol k vysokým métam. Získali ste bronz v skoku do diaľky na mníchovskej olympiáde v roku 1972 ako doteraz jediná slovenská atlétka!

Musím spomenúť, čo tomu predchádzalo. Bola som v dobrej forme a plnej príprave aj na OH v Mexiku 1968. Napokon som nešla, lebo tréneri hlasovaním uprednostnili českú pretekárku, a ušlo sa miesto aspoň ďalšiemu funkcionárovi napriek tomu, že som ju viackrát v kvalifikačných pretekoch predstihla. Keďže je však všetko zlé na niečo dobré, do Mexika som napokon cestovala ako turistka. Uchvátil ma 890-centimetrový Beamonov skok do diaľky, ten jeho svetový rekord zlepšil Powell až v roku 1991. A všetko som si riadne pozrela a zapamätala. Nenasávala som len atmosféru, ale aj všetky praktické detaily, ktoré som o štyri roky úspešne zužitkovala.

Bolo to o to ťažšie, že k atletike ste sa vrátili už ako vydatá mamička dcérky Evičky a každý tréningový výpadok mohol mať nepriaznivý účinok na výkony.

Trénovala som odušu, OH boli v septembri a ja som v júni zlepšila čs. rekord v skoku do diaľky na 658 centimetrov, vyhrala som domáci šampionát. Mala som splnený nielen diaľkarsky limit, ale aj limit v behu na 100 metrov a v päťboji. Nuž ale, tréner správne trval na tom, aby som sa sústredila len na diaľku. Zapálil sa mi však nerv a v takom stave som nemohla súťažiť na olympiáde. Pomohla mi injekcia, ktorú mi aplikoval MUDr. Viliam Fischer. A vyskákala som si bronzovú medailu.

Také jednoduché a ľahké to však iste nebolo…

Nie, ale pomohla mi turistická generálka v Mexiku, všetko som „skopírovala“. Mojimi najväčšími finálovými súperkami boli domáca hviezda Rosendahlová, ktorá získala zlato a Bulharka Jorgovová. Ja som najprv zlepšila čs. rekord na 660 a potom na 667 cm. Strieborná medailistka bola lepšia o 10, zlatá víťazka o 11 centimetrov. Sporné boli moje dva prešľapy, ktoré atakovali zlato. Na stupni víťazov som sa tvárila preto nejako kyslo. Ale absolútne spokojná som aj s bronzovou medailou. To, že som jediná, sa dá vyjadriť aj inak: počas 118 rokov od prvej novovekej olympiády v roku 1896 nebol nik zo slovenských atlétok lepší, čiže mám záber v troch storočiach!

Kde máte uloženú túto vzácnu medailu?

Neviem. Ja ju totiž nemám. Najprv som ju požičala na jednu výstavu, ktorá bola na Bratislavskom hrade. Vrátili mi ju po 30 rokoch. Ohriala sa u mňa len krátko, lebo z Múzea telesnej kultúry v SR ma požiadali, aby som im ju požičala, lebo z nej chcú vyhotoviť dve kópie. Vrátili mi však len tie dve kópie, originál dodnes nemám.

fotografia

Vás však zdobia okrem olympijskej medaily aj ďalšie tituly, svedčiace o vašej atletickej všestrannosti.

V roku 1974 som na majstrovstvách Európy v skoku do diaľky výkonom 660 cm skončila na druhej priečke. Po titule majsterky sveta som nemohla siahnuť, lebo tieto šampionáty odštartovali až v roku 1983, keď som už nesúťažila. Tituly majsterky ČSSR som získala až v štyroch disciplínach – osemkrát v diaľke, raz v päťboji, behu na 100 m prekážok i v behu na 100 m. V rôznych disciplínach som utvorila spolu 25 československých rekordov.

Zranenia sa vám počas aktívnej športovej kariéry vyhýbali?

Kdeže! Aj pred montrealskou olympiádou ma pribrzdili v príprave, tam som skončila v kvalifikácii, takže môj najlepší výkon 667 z OH v Mníchove som už neprekonala, iba dvakrát potvrdila, dvakrát som ho vyrovnala. Zranenia som prestala rátať, do roka som si aj desaťkrát vyvrtla členok, výronov členka som mala vari 200.

Dopingové aféry, postihli mnohých atlétov v minulosti aj teraz. Ako ich posudzujete?

Povrávalo sa všeličo, ale ja som nikdy nedopovala, ani mi nikdy nikto neponúkal takéto podporné látky. Keď sa niektorí lekári-funkcionári v snahe cestovať s nami do zahraničia tvárili, že robia výskum, prikrášlili sme im vzorky moču džúsom. A oni boli s našimi vynikajúcimi výsledkami nadmieru spokojní. Nuž, taký „výskum“ robili. V súčasnosti sú však nečakané dopingové kontroly veľmi potrebné, hoci to mnohých športovcov vyrušuje.

Ako vnímate svoje nesporné úspechy s odstupom desaťročí?

To, čo ma bezprostredne po pretekoch azda mrzelo, napríklad, že som nezískala zlatú olympijskú medailu, vnímam teraz inak. Ako veľký úspech. Som šťastná: mám takú medailu ako žiadna iná atlétka na Slovensku. Šport ma mnohému naučil, vysokú školu som síce nedokončila, ale v živote som dosiahla výrazné športové úspechy. Vychovala som dve dcéry a syna, všetci traja majú vysokoškolský titul, mám štyri krásne vnúčatá. Mám veľa priateľov bývalých športovcov. Učiteľka ani trénerka som nechcela byť, tak som sa zamestnala inde, v administratíve a v začiatkoch aj blízko športu na Mladej garde v Slávii SVŠT.

Stále ste aktívna aj v dôchodku…

Tak svojsky. V súčasnosti mi robia najväčšiu radosť hokejisti Slovana, keď vyhrajú nejaký zápas v KHL, na tie bratislavské občas zájdem so zaťom. Mimoriadne sa teším zo 7-ročného vnuka Janka, ktorý hrá hokej. No a nezabúdam ani na terajšie skokanky do diaľky či trojskokanky. Vždy som si rada pozrela tréningy, či preteky za účasti sestier Velďákových a najnovšie veľkého bežeckého talentu Gabiky Gajanovej z Bobrovca. Vždy im mám čo povedať a ony ma s radosťou počúvajú.

Zhovárala sa Klára Grosmannová