- April 26th at 6:21am
„Sme radi, že sme sa s vami stretli práve v deň vašich 86. narodenín,“ odovzdal mu kytičku a malý darček zakladateľ Občianskeho združenia Babie leto Igor Kucej. „Vyhľadávame známe a významné osobnosti, ktoré majú už síce za sebou zenit úspechov, no nezaslúžia si, aby upadli do zabudnutia. Veľmi by nás potešilo, keby ste ešte viac vošli do povedomia širšej verejnosti, nielen tých boxerov, s ktorými ste víťazili či prehrávali, či mládeže, ktorú stále trénujete. A nielen to. Radi pomôžeme, ak sa ocitáte v núdzi, neriešiteľných sociálnych či finančných problémoch,“ vysvetlil dôvod návštevy Igor Kucej.
Keďže Janko Zachara práve 27. augusta oslávil 86. narodeniny, nebola núdza ani o ďalších gratulantov. Chlapec, ktorého trénoval, mu telefonicky poprial veľa zdravia a oznámil mu, že zápasy 8 boxerských dvojíc, ktoré sa predvedú pri príležitosti jubilantových narodenín, museli pre dážď odložiť na iný termín. Vzápätí sa ozval Marián Šimo, autor knihy o Jankovi Zacharovi Zlatá za život. Tú prvú publikáciu napísal Rudo Moric dva roky po Helsinkách. Kto z vtedajších školákov by nepoznal a nečítal knihu Majster pästiarskych rukavíc?
Rozprávame sa o jeho živote, športových úspechoch i každodennej práci. „Každý mi to zdravie praje, veď napriek jednému infarktu mi nič nie je. Chýba mi však manželka Anka, ktorá ma opustila po 63 rokoch spoločného života. Hoci som ju opatroval od roku 1971, keď vážne ochorela, mala zhubný nádor na mozgu, k nemu sa pridružila leukémia, stále sa cítim jej dlžníkom. Už nikdy jej nevrátim to, čo mi v živote dala,“ vážne dodáva športová legenda.
Obzeráme sa v útulnej obývačke, plnej trofejí Janka Zacharu: medailí, tanierov, mís, pohárov, ale aj albumov s fotografiami a novinovými článkami. To naj-naj je však vo vitríne starostlivo uložená zlatá medaila z helsinskej olympiády. Olympijského víťaza z roku 1952 nik inak nenazve ako Janko. Možno, pre jeho nižšiu, stále však športovú postavu. Nie, Janko nie je malý, je veľký úspechmi, pod ktoré sa podpísal. A keď nás svižne vyprevádza pred dom v Novej Dubnici, kde býva s dcérou, zakývame mu a zdôrazníme: „Výzorom aj duchom si, Janko Zachara, pokojne môžete ubrať z rôčkov. Vyzeráte len na šesťdesiat.“
Kto je Ján Zachara
Olympijský víťaz z Helsínk 1952 v boxe sa narodil 27. 8. 1928 v Kubrej, čo je dnes súčasť Trenčína. Triumfoval v hmotnostnej kategórii do 57 kg. Na OH v Melbourne 1956 skončil vo štvrťfinále.
Boxovať začal v roku 1944, kariéru ukončil ako 31-ročný, stal sa trénerom. Je ním doteraz napriek svojim 86 rokom. Dvakrát (1947, 1948) sa stal majstrom Slovenska, štyrikrát majstrom Československa (1951, 1954, 1955, 1956). V roku 1953 mu udelili titul majster športu, v roku 1958 zaslúžilý majster športu a v roku 1979 zaslúžilý tréner, v roku 1983 vyznamenanie Za zásluhy o výstavbu, prezident republiky mu udelil Rad Ľ. Štúra II. triedy (2003). Stal sa čestným občanom Dubnice a Partizánskeho. Získal diplom fair play Medzinárodného výboru fair play UNESCO v Paríži. Medzinárodný olympijský výbor ho v roku 1957 poctil udelením strieborného Olympijského radu. Je čestný člen SOV. V roku 2010 ho Klub športových redaktorov SSN vyhlásil za Športovú legendu Slovenska. Má syna Jána a dcéru Mariannu, žije v Novej Dubnici, každodenný pohyb, vrátane trénovania mladých je jeho súčasťou života.
Autor: Klára Grosmannová
Julo Torma mi radil: „Udri a ujdi!“. Občas sa mi to podarilo, ale keď Talian udrel, akoby na mňa barak spadol
Zhovárame sa so športovou legendou, olympijským víťazom z Helsínk 1952 boxerom Jánom Zacharom
Ste najstarší žijúci slovenský olympijský víťaz. V roku 1952 ste v Helsinkách získali zlato. Možno mnohí nevedia, že svedomite ste sa pripravovali už na londýnsku olympiádu, ktorá bola o štyri roky skôr. Napokon ste na ňu neodcestovali. Prečo?
Neviem. Nik mi to neodôvodnil vtedy, ani neskôr. Formu som mal skvelú. Zdolal som majstra Európy Maďara Borgácsa, vyhral som kvalifikáciu. Vzali mi miery na ušitie olympijského obleku. No do Londýna som nešiel. Môj vynikajúci kamarát a oddielový kolega Július Torma sa však z OH v Londýne vrátil so zlatou medailou. Veľmi som mu ju prial, ale mohli sme tam byť obaja, on mi totiž nekonkuroval, súťažil a zvíťazil v inej hmotnostnej kategórii – do 67 kg. Moje miesto v olympijskej výprave obsadil funkcionár, ktorý spiatočnú letenku ani nepotreboval, lebo emigroval.
O štyri roky v Helsinkách ste však už triumfovali…
A viete, že ani tam som takmer nešiel? V zákulisí sa niektorí funkcionári usilovali prekaziť mi cestu. Julovi Tormovi vďačím, že vydupal aj moju účasť a odmenil som sa všetkým zlatou medailou. „Ak nepôjde Janko, nepôjdem ani ja,“ nasrdil sa Julo. Išli sme obaja. Miery na oblek mi už nemuseli brať, mali ich spred štyroch rokov.
Pamätáte si súboje, mená súperov, celú tú olympijskú atmosféru v ringu?
Vyhral som päť súbojov: porazil som Švéda Akeho Wärnströma, Juhokórejčana Su Beyong-rana, Maďara Jánosa Erdeiho, Juhoafričana Johna Leischinga a napokon vo finále Taliana Sergia Caprariho. Väčšie obavy som mal z Maďara, ktorý mi v roku 1949 nadelil výprask, práve preto ma asi podcenil. Nuž, a najobávanejšie bolo finále, Julo Torma mi radil: „Udri a ujdi!“. Občas sa mi to podarilo, ale keď Talian udrel, akoby na mňa barak spadol. Do poslednej chvíle som nevedel, kto vyhrá, vôbec to nebolo jednoznačné. Keď mi rozhodca dvihol ruku, vrútilo sa do ringu celé naše družstvo basketbalistov.
Zrejme vás od radosti nosili na ramenách. Aké pocity to boli? A ako si spomínate na tie chvíle s odstupom 62 rokov?
Bol to ošiaľ, radosť, nevedel som sa spamätať. To, čo vtedy písali v tlači, že som myslel na rodinu, na vlajku, na vlasť, to nebola pravda. Vlastne som nemyslel na nič. Očarený som bol aj z Helsínk, nielen z bielych nocí, ale aj z čistoty, či napríklad z toho, že ak niekto nechal bicykel na ulici, tam ho aj našiel… Dva-tri dni mi trvalo, kým som si uvedomil, čo som získal. No, toľko bolo ešte do konca olympiády. Návrat do Prahy bol triumfálny, veď zlaté medaily získali aj manželia Zátopkovci. Ignoroval ma však podpredseda vlády Zdeněk Fierlinger. Moje meno totiž medzi zlatými medailistami ani nespomenul. S odstupom času to vnímam tak, že zle prečítal, čo mu na papier pripravili, alebo mu to chybne napísali. Vtedy sa mi však ani nechcelo vliezť do zlatého autobusu na slávnostný sprievod Prahou. No napokon som nastúpil.
Keďže ste boli jediný zlatý víťaz zo Slovenska, doma si vás zrejme viac uctili.
Žiadne veľké ovácie neboli. Dostal som hodinky, rádio, kožený kabát, od skupiny mladých zasa 13 dielov Stalinových spisov. Vyhodil som ich, samozrejme, hneď do koša. Mal som a stále mám krédo: ľudská sláva, poľná tráva, ktoré mi stále vychádza.
V dobrej športovej forme ste sa stali členom československej olympijskej výpravy na Hrách XVI. olympiády v Melbourne. Skončili ste tam vo štvrťfinále. Mrzelo vás to?
Nuž, úspech z Helsínk som nezopakoval, mám však nezabudnuteľné spomienky na Austráliu. Objavil ma tam kamarát, emigrant, tak ma povozil po Melbourne. Kúpil som aj darčeky: manželke látku na šaty, vlnu na pletenie a sebe monokel a 3 metre látky na oblek ako darček k 5. miestu. Dobrodružná bola cesta tam aj späť: dlhý, únavný let lietadlom do Melbourne – až šesťkrát sme prestupovali. A návrat loďou do Vladivostoku. V poslednej chvíli nám zrušili let domov, nalodili sme sa spolu so sovietskou výpravou na loď Gruzia (volali sme ju Hruzia), nás bolo 33 v podpalubí spolu s autobusmi. Tam sme clivo oslávili aj Vianoce. Vo Vladivostoku nás privítala poriadna zima a my sme mali len letné oblečenie. Potom sme cestovali do Moskvy ďalších desať dní transibírskym expresom, kde sme konečne opäť nastúpili do lietadla, smer Praha. Do Melbourne sme odleteli 1. novembra 1956, domov sme vrátili 10. januára 1957.
Časť svojho aktívneho športového života ste prežili v Prahe, ale záver kariéry na Slovensku, v Dubnici nad Váhom.
Boxovať som začal ako 16-ročný v Slovene Trenčín, neskôr za ŠK Baťovany, čo sú dnešné Partizánske. Vyučil som sa za strojného zámočníka. Ako takmer 18-ročný som zvíťazil spolu so Segalovičom zo ZSSR – vzájomný súboj sa totiž skončil remízou – v Prahe na I. všeslovanských majstrovstvách. V Baťovanoch som boxersky vyrastal pod dohľadom Jula Tormu. V roku 1950 som narukoval na základnú vojenskú službu do Prahy, zaradili ma do armádneho oddielu ATK Praha. Keď som ukončil aktívne boxovanie, ťahalo ma to domov na Slovensko. Potreboval som opäť byt, prácu, možnosti trénovať mladých. Ponuku som dostal z Dubnice. Napriek tomu, že som bol bývalý olympionik, vrcholový športovec a reprezentant, nemal som žiadne výhody na pracovisku. Pracoval som v hutníckej fabrike ZVS: oceliarni, pri liacej jame. Tam som odrobil bez ôsmich mesiacov 30 rokov.
Známe je, že ste zo 435 oficiálnych zápasov vyhrali 365. Stihli ste to v podstate rýchle, za takých dvanásť rokov.
Áno, kariéru som ukončil v júni 1959 ako 31-ročný. Po poslednom prehratom zápase na majstrovstvách Európy som sa nemilosrdne rozhodol skončiť aktívne boxovanie. Nikdy nemožno podceniť súpera. Hosťoval som totiž za Svit, nastúpil som do ringu proti súperovi Halalovi z Karlových Varov, podcenil som ho, čo bolo osudné, zápas som prehral k. o. Tak som ukončil kariéru… Ale nesúťažne som aj neskôr boxoval. Dnes sú to exhibície, vtedy to boli nesúťažné súboje. Zostal som však trénerom, dubnických pästiarov – družstvo mužov Spartaka SMZ Dubnica – som priviedol k trom titulom majstra ČSSR. Mám radosť aj z mladších adeptov boxu, ktorým som aj ja vštepoval zásady boxerskej abecedy: z Mládka, Morávka, Bučka, ten je už tréner.
Čo teda vštepujete na tréningoch svojim zverencom?
Moje skúsenosti. Spôsob boja, nemusí vždy víťaziť sila a väčšia hmotnosť. Dôležitá je obratnosť, rýchlosť, technika, ľahkosť nôh, to som napokon musel aj ja praktizovať, keďže som nechcel prehrávať. Ale každý pästiar je iný, aj moji zverenci. Každý musí v čomsi inom pritvrdiť a nič neodflákať. Na tréningoch, samozrejme, v športovom výstroji musím predviesť, čo od nich vyžadujem. A aby som to zvládal, sám každodenne športujem, halu pred tréningom 2-3 razy obehnem, denne 15 minút bicyklujem na stacionárnom bicykli, zahrám si aj futbal, cudzia mi nie ani gymnastika. Nechýba chôdza, ani rýchla a sto schodov hore i dolu na cintoríne, kam každý deň zájdem k hrobu manželky. A nikdy som nefajčil.
Postihlo vás niekedy počas aktívnej kariéry nejaké vážne ochorenie, prípadne úraz?
Nie nikdy. Boli sme odolnejší ako terajší športovci. Pracovali sme aj fyzicky, ja napríklad v hutách, ale nosil som v zime z hôr aj drevo a šišky, na kúrenie, v lete som pomáhal Bulharom so zeleninou. Ak niečo zabolelo, premohol som to silou vôle.
Zaradili ste sa na deviatej pozícii medzi desiatich najúspešnejších športovcov dvadsiateho storočia. Spoznávajú vás ľudia?
Nikdy som si nepotrpel na sláve a ováciách. Snažím sa žiť skromne a rozdávať zo svojich skúseností. Susedia ma poznajú, ale o boxe nediskutujeme. Radšej zájdem medzi mladých aj so zlatou olympijskou medailou na besedy a zdôrazňujem im potmehúdsky, že box je jemný šport, „robí“ sa totiž v rukavičkách. A nie som ani v kontakte s nikým zo súčasných profesionálnych boxerov. Ja som bol amatér, oni boxujú pre peniaze. Teší ma napríklad, že som ukončil učňovskú priemyslovku s maturitou, že som dokázal fyzickou prácou zabezpečiť rodinu – manželku, syna a dcéru. A najväčším relaxom večer pre mňa je televízna obrazovka: správy, športové spravodajstvo a nejaký film s dobrým koncom, napríklad Stevena Seagala mám rád.
Autor: Klára Grosmannová
