- April 20th at 9:56am
„Občianske združenie Babie leto vyhľadáva tie významné osobnosti spoločenského života – športovcov, hercov, spisovateľov, vedcov, novinárov a ďalších, ktoré v svojom živote niečo dokázali. Ľudia však na nich pomaly zabúdajú a oni sa neraz ocitnú v núdzi až sociálnej priepasti,“ objasnil na úvod stretnutia Slavovi Kalnému I. Kucej práve ten dôvod, prečo k nemu zavítali 3. apríla s jarnou kytičkou. Podčiarkol, že ambasádormi občianskeho združenia Babie leto sú slovenský rímskokatolícky kňaz Dr. h. c. Anton Srholec a bývalý slovenský hokejový útočník, člen Siene slávy NHL a IIHF a súčasný europoslanec Peter Šťastný. Útulná obývačka v bratislavskom Ružinove sa teda na dve hodiny stala svedkom malej rekapitulácie života Slava Kalného.
Postihli ho viaceré tragédie. Po sľubne rozbehnutej novinárskej kariére v denníku Smena, kde sa stal z neho významný reportér, si začal budovať aj spisovateľskú kariéru v 50. rokoch a 60. rokoch minulého storočia. Počas normalizácie však prišiel v roku 1969 zákaz publikovať. „Zo Smeny som musel odísť, rok som bol nezamestnaný, napokon mi pomohli priatelia, „ukryli“ ma v Slovenskom rozhlase. Na to, čo som sa v praxi naučil a čo som vedel písať, čiže na reportáže, som však musel zabudnúť. Keď som dostal trojmesačnú domácu úlohu vymyslieť seriál (splnil som ju), súčasne som sa nútene rozlúčil s vlastným menom a musel som sa skryť pod pseudonym Karol Ilavský.“
„Naučil som sa inému kumštu: vymyslel som seriál Čo nového Bielikovci, celých 17 rokov som bol jeho dramaturg, tvoril som aj rozhlasové pásma… Poslucháči ma poznali pod menom Karol Ilavský. Dnes je rôznych seriálov, najmä televíznych veľa, ale vtedy boli len Bielikovci. Niekedy som ich mal však už plné zuby, takže doma bolo zakázané o tejto fiktívnej rodine hovoriť,“ spomína Slavo Kalný.
„Postihla vás však ďalšia tragédia, oveľa osobnejšia, oveľa bolestnejšia. Len 30 rokov mal váš syn, keď sa dobrovoľne pobral na druhý svet,“ načal háklivú tému I. Kucej. „Igor bol výtvarný talent, nadaný človek, ktorý sa nevedel vyrovnať s normalizačnými praktikami. Narodil sa v roku 1957 a v roku 1987 spáchal samovraždu. Polícia ho oveľa viac prenasledovala ako mňa. Jeho smrť nás strašne zasiahla, ale zostalo po ňom významné dielo v galériách a súkromných zbierkach, dokumentujú to výstavy. V Knihe svedkovia mojej doby prvýkrát približujem čitateľom tragický osud syna Igora,“ hovorí S. Kalný a v očiach sa mu zaligocú slzy. „Je to vždy tak, keď si naňho spomeniem, hoci odvtedy uplynulo už 27 rokov. Medzitým listujeme v publikáciách k jeho výstavám i monografii o ňom. Aj steny obývačky zdobia kresby Igora Kalného…
Byt Slava Kalného je útulný, príjemný, dôkladne uprataný, všade poriadok. Pochválime ho. „Viete, musím sa najprv zmieniť o tretej tragédii v mojom živote. Bola to smrť manželky v roku 2008. S domácimi prácami mi teraz pomáha švagriná, pretože kým manželka žila, všetko zvládala. Tvorilo sa mi ľahšie a rýchlejšie, ona preniesla moje texty do elektronickej podoby, ja to doteraz neviem a už sa to asi ani nenaučím… A vlastne ani nechcem. Susedka vysokoškoláčka ma udržiava v svete počítačov. Prepisuje mi v počítači texty, posiela ich, kam treba, ak mi príde e-mail, vytlačí ho, prinesie. Takú sekretárku mám teraz, aj to sú však výdavky z mojej nízkej penzie. Lacné nie sú ani liečenia, v mojom veku by som ich mal absolvovať každý rok,“ vysvetľuje S. Kalný.
Za svoju novinársku i spisovateľskú tvorbu získal veľa ocenení: niekoľkokrát cenu E. E. Kischa, pribudli mu ďalšie ceny, medaily, pocty, diplomy: na festivale rozhlasových hier, zo Slovenského syndikátu novinárov, Literárneho fondu za písané i hovorené slovo…
A ako trávi svoje babie leto Slavo Kalný? Ako bývalý aktívny športovec – venoval sa najmä stolnému tenisu – viedol k športu aj druhého syna Petra, ktorý trénuje volejbalistov, teraz sleduje športové úspechy vnuka. Stále píše a veľa číta. „Začal som objavovať druhé čítanie zaujímavých knižiek, napríklad Hrabala, nachádzam v nich to, čo som na prvý raz prehliadol. Samozrejme, sledujem dennú tlač, pozerám televíziu, počúvam rozhlas.
„Veľké oslavy nadchádzajúcich 85. narodenín nechystám, ale zídem sa s rozhlasovými kamarátmi.“ Už im aj poslal pozvánku s dodatkom: „Ak by sme sa stretnutia nedožili, dáme si vedieť,“ dodáva žartom Slavo Kalný.
PS: My sa však s pánom Kalným ešte určite stretneme. Ďakujeme za veľmi príjemne strávené chvíle! :-) (OZ Babie leto)
Autor: Klára Grosmannová
Na slnku aj v ústraní – vždy však tvorivo
S jubilantom Jaroslavom Kalným (85) aj o tom, či sa cíti viac novinárom alebo spisovateľom
Patríte medzi prvých štyroch absolventov Katedry žurnalistiky FFUK v Bratislave, v roku 1956 ste promovali spolu Richardom Blechom, Štefanom Kmeťom (+) a Jurajom Verešom (+). Vybrali ste sa v živote po dráhe novinárskej i spisovateľskej. Čím sa cítite byť viac – novinárom alebo spisovateľom?
Predovšetkým, či najprv, novinárom a postupne som sa púšťal do literatúry faktu, podľa vzoru z Čiech, kde to už „fungovalo“. Keď nastal politický odmäk, začal som sa vracať k veciam mimo redakcie.
Po roku 1968 vám zakázali publikovať, mali ste aj nejaké nepríjemné skúsenosti s políciou?
Ja osobne nie, ale syn výtvarník bol sledovaný. Za totality, ako 30-ročný spáchal samovraždu.
Váš syn Igor Kalný (1957–1987) má v slovenskom výtvarnom umení trocha výnimočné postavenie. Odmietal oficiálne štruktúry umeleckej scény socialistického Československa, neakceptoval sivú realitu tej doby…
Hoci svoj život ukončil dobrovoľne veľmi mladý, bol umelecky nadaný, vnímavý. Bola to pre rodinu strašná tragédia, stále ju tak vnímam, ale jeho dielo je uložené v mnohých galériách, súkromných zbierkach, dokumentujú to výstavy.
V roku 1970 ste začali pôsobiť v Slovenskom rozhlase.
Do Slovenského rozhlasu ma vzali po roku, keď som bol nezamestnaný, ale s výhradami, že nesmiem ísť priamo „na mikrofón“ a nesmiem používať vlastné meno. Dostal som úlohu: vymysli seriál za tri mesiace voľna. A to už vysielali v Poľsku Matysiakovcov a v Maďarsku Szabó család. Ja som však nesmel vycestovať za skúsenosťami. Ale aj tak sa zrodil seriál „Čo nového Bielikovci?“ V Čechách takýto seriál ešte nebol, predbehli sme ich. Môj bezprostredný šéf rozhlasového literárno-dramatického vysielania Emil Benčík ma zamestnal aj kryl. Na Slovensku to bol prvý seriál, veď televízia vtedy seriály ešte nevysielala. Poslucháči ho „hltali“ 17 rokov!
Ako významný reportér a šéfredaktor denníka Smena v 60. rokoch ste odrazu nemohli publikovať pod vlastným menom. Voláte sa síce Jaroslav Kalný, publikujete však pod menom Slavo Kalný. Tak vás každý pozná. V rozhlase sa zrazu stal sa z vás Karol Ilavský…
Veľmi nepríjemné to bolo. Trvalo to takmer dve desaťročia. V roku 1989 som zvíťazil na festivale rozhlasových hier v Piešťanoch s hrou Čierny bocian ešte pod menom Karol Ilavský, ale bola tam aj televízia, rozhlas, iné médiá… Stotožnili si ma konečne s pseudonymom.
Neťahalo vás po nežnej revolúcii opäť do médií, veď Jaroslav Kalný bol len čerstvý dôchodca…
Dostal som ponuky, aby som začal znova pôsobiť ako novinár. Volali ma do Slovenského rozhlasu, kde som bol dramaturg populárneho seriálu Čo nového Bielikovci, ale to mi už liezlo krkom. Núkali mi všelijaké iné funkcie. Odmietol som. Aj šéfredaktor novovzniknutého denníka Národná obroda Juraj Vereš ma v roku 1990 lanáril. Ja som mu však povedal: „Daj mi auto so šoférom, aby som vycestoval na Podkarpatskú Rus“. Vyhovel mi. Šiel som, videl som, zažil som, napísal som.
Koľko kníh ste doteraz napísali?
Štrnásť. Posledná pod názvom Svedkovia mojej doby vyšla v roku 2011, je ilustrovaná kresbami môjho syna Igora.
Chystáte ďalšiu?
Ani veľmi nie, hoci o nápady by núdza nebola. Keď mi však v roku 2008 zomrela manželka, stratil som súčasne v nej aj človeka, ktorý nielenže viedol domácnosť, ale pomáhal mi knihy a články dávať aj do elektronickej podoby. Ja totiž s počítačom nie som zadobre. To ma veľmi brzdí v práci. A mám projekty na rôzne hrané dokumenty pre Slovenský rozhlas.
Autor: Klára Grosmannová
Kto je Jaroslav (Slavo) Kalný
Jaroslav Kalný publikuje pod menom Slavo Kalný. Normalizačný zákaz v rokoch 1970-1989 ho donútil publikovať pod pseudonymom Karol Ilavský. Narodil sa 27. apríla 1929 vo Veľkom Rovnom. V roku 1956 vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave – patrí medzi prvých štyroch absolventov. Už počas štúdia nastúpil do redakcie mládežníckeho denníka Smena, v rokoch 1963 – 1965 bol zástupca šéfredaktora a ďalšie tri roky šéfredaktor Smeny. Z politických dôvodov ho z redakcie prepustili v roku 1969, vyše roka bol nezamestnaný. Za redaktora Slovenského rozhlasu – s mnohými obmedzeniami: nesmel písať úvahy a komentáre, nesmel sa podpisovať, mal zákaz vystupovať „na mikrofón“ ho prijali v roku 1970. Ako dramaturg rozhlasových seriálov pracoval v rozhlase do roku 1990. Napísal 14 kníh (literatúra faktu, odborná literatúra), písal rozhlasové pásma, bol dramaturg seriálu Čo nového Bielikovci (1974-1990). Žije v Bratislave, má syna.
Autor: Klára Grosmannová
