Babie leto navštívilo v decembri 2023 Ivana Laluhu. Sprava: Igor Kucej, Ivan Laluha, Klára Grosmannová.

Už počas vysokoškolského štúdia v Sovietskom zväze sa vo mne akosi uhniezdilo, že tamojšie skúsenosti ukazujú, čo nemáme robiť

Dúfal som, že ak sa niečo nedarí, treba to zmeniť, či zreformovať

Zhovárali sme sa s historikom a politikom Ivanom Laluhom

Zaoberali ste sa niekedy svojím neobvyklým priezviskom?

Laluhovcov nie je na Slovensku veľa, zopár ich pochádza a žije v okolí Prievidze. Môj otec sa narodil v osade Laluhová medzi Terchovou a Riečnicou. Nedobrovoľne ustúpila stavbe vodnej nádrže, osada už neexistuje. Traduje sa, že skupina ľudí kedysi z nejakého dôvodu pred niekým či niečím ustupovala, chcela sa presídliť inde, vyklčovala časť hory a ktosi z nich povedal: „La, luha!“ Usadila sa tam. Možno z toho vznikol názov osady, ktorá už neexistuje a priezvisko Laluha.

Ivan Laluha v roku 1959 v Petržalke.

Vašu rodinu preslávil aj váš brat akademický maliar Milan Laluha.

Otec bol četník, mama učiteľka, boli sme traja súrodenci. Starší brat Milan od detstva vždy rád niečo kreslil, maľoval. Vybral si výtvarné umenie, maliarstvo. Uznávali ho doma i v zahraničí, sme naňho hrdí. Žiaľ, pred desiatimi rokmi nás opustil. Mladší brat Ľubomír je lesník, dôchodca v Lieskovci. Ja som pokračoval v tradícii rodiny z maminej strany, tam bol tuším každý učiteľ. Pôsobil som najmä ako pedagóg na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene aj na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave.

Detstvo ste nemali jednoduché, nedrali ste školské lavice celej základnej školy v rodnej obci Tekovské Lužany.

Do ľudovej školy som chodil v Starej Turej a Bošanoch, na gymnázium v Banskej Bystrici, Topoľčanoch, ukončil som ho vo Zvolene. Počas tohto obdobia vypukla druhá svetová vojna, z rodnej obce nás vyhnali, obec pripadla v dôsledku Viedenskej arbitráže v roku 1938 Maďarsku. Otca stále niekde prekladali, sťahovala sa celá rodina. Šesť rokov sme „kočovali“. Zakotvili sme v roku 1944 vo Zvolene. V roku 1951, keď som úspešne zmaturoval, bolo mojou túžbou stať sa diplomatom.

Aby mohol niekto získať takýto post, potreboval študovať na vysokej škole. Bolo to vôbec vo vtedajšom Československu možné?

Práveže, nie. Existovali dve možnosti: študovať vo Francúzsku, kam občas niekoho od nás vzali, ale ja som sa o to ani nepokúsil, alebo pravdepodobnejšia možnosť bola štúdium v Sovietskom zväze. Prihlásil som sa na štúdium diplomacie, vzali ma. Možno aj preto, že som sa angažoval na budovaní Trate mládeže u nás, takisto ako mnohí moji rovesníci. Zasiahol však osud. Jednému českému študentovi zo školy pre diplomatov, ktorý čakal s ruskou študentkou dieťa, úrady nedovolili oženiť sa s ňou, lebo tamojšie zákony zakazovali sovietskym občanom oženiť sa s cudzincom! Obesil sa... Príjem zahraničných študentov na túto školu na niekoľko rokov zastavili. Z ponúkaných možností som si teda vybral historickú fakultu v Odese. Pamätám sa napríklad aj na to, ako okradli iného českého študenta, uchmatli mu štipendium, z ktorého mal žiť celý nadchádzajúci mesiac. Bol to strýko českého moderátora Libora Boučka.

Štúdium ste zvládali bez problémov?

Kdeže! Prvé dva roky všeobecného základu nás morili dejinami Ruska a sovietskej federácie. Vzorní boli najmä študenti z Kórey a Číny. Už ráno o šiestej absolvovali rozcvičku a vrhli sa na štúdium. Po prednáškach sedeli až do polnoci v čitárňach. Ja som v treťom ročníku ochorel. Bola tuhá zima, ubytovanie všelijaké, len nie dobré. Deka s vodkou ma nevyliečili, doma cez prázdniny mi diagnostikovali reumatickú horúčku, trištvrte roka som sa liečil v Piešťanoch. Po roku som sa teda vrátil do Moskvy, tam som dokončil štúdium, aj Dubček tam vtedy bol, ale nepoznali sme sa ešte. Videl som zemľanky aj Stalinovu dedinu. Keď Nikita Chruščov, vtedajší prvý tajomník ústredného výboru komunistickej strany Sovietskeho zväzu, čítal svoj prejav na zjazde komunistov, zahraničných delegátov poslali preč. Odhalil Stalinove zverstvá a prepustili milióny nevinne odsúdených z gulagov a trestaneckých táborov. Už vtedy sa však vo mne akosi uhniezdilo, že sovietske skúsenosti ukazujú, čo nemáme robiť. Keď som získal vysokoškolský diplom, vrátil som sa do Bratislavy a začal som učiť na Vysokej škole ekonomickej. Umiestenku som nedostal, povedali mi, aby som sa sám umiestnil. Vedúci katedry akademik Ladislav Szántó bol môj školiteľ, tam som zostal pracovať. Volal ma Lahulko. Členom komunistickej strany som sa stal v roku 1951.

Čo vás pritiahlo medzi komunistov?

Viete, naša rodina nikdy nebola chudobná, ale ani bohatá, veľa sme čítali, vzdelávali sa. Vedel som, že ak sa niečo nenaučím, len sebe škodím. Dúfal som, že nová, socialistická spoločnosť bude sociálne spravodlivejšia. Angažoval som sa vo veciach verejných a myslel som si, že ak sa niečo nedarí, treba to zreformovať, zmeniť. Keď odstavili Rusi Chruščova, čo znamenalo zmenu línie, súčasne sa vynorili obavy, že sa im celý systém rozsype. Keď sa reformné ľady pohli, stal som sa v januári 1968 predsedom celozávodného výboru KSS na vysokej škole. Zrušili sme napríklad tzv. nomenklatúrne kádre. Zažil som obdobie, keď boli posluchárne preplnené študentmi na prednáškach Košťu, Kočtúcha, či mňa. No netrvalo to dlho, naše reformné krídlo umlčali stúpenci politiky L. I. Brežneva, po previerkach v roku 1970 ma nielenže vylúčili z komunistickeuj strany, ale stratil som aj zamestnanie. Dvadsať rokov až do Nežnej revolúcie som pôsobil vo Výskumnom ústave životnej úrovne a Výskumnom ústave sociálneho rozvoja a práce.

Ivan Laluha v svojej knižnici.

Boli ste a stále ste stúpencom ideológie Alexandra Dubčeka. Kde a kedy ste sa zoznámili?

S významným politikom Alexandrom Dubčekom som bol v osobnom kontakte nielen počas normalizácie, ale aj po Nežnej revolúcii. Prvýkrát som osobne spoznal Alexandra Dubčeka v lete 1968, pôsobili sme spolu v rehabilitačnej komisii, ktorá mala napraviť krivdy z 50. rokov. Dávno predtým som vedel, kto je Alexander Dubček. Vážil som si ho pre jeho zmýšľanie a postoj. Jeho prejavy, články a verejné vystúpenia signalizovali, k akým hodnotám sa hlási. Už koncom 50. a začiatkom 60. rokov zastával významné funkcie v Banskej Bystrici, nebol to však papaláš, aparátnik. Rozprával sa s občanmi, zašiel s nimi na pivo, zahral si aj futbal. Neskôr zastával významné stranícke funkcie v Prahe. Keď v normalizačnom období 70. rokov Alexandra Dubčeka odstavili, nedalo sa s ním stretávať. Mal okolo seba len veľmi úzky okruh priateľov a známych, ktorí ho navštevovali dokonca doma. Patrila k nim napríklad bývalá televízna hlásateľka Dana Herrmannová. Politikov k nemu nepustili. No a ja som sa s Dubčekom stretával najčastejšie v ústraní Horského parku v Bratislave, na lavičke. Tá Dubčekova lavička je tam doteraz... Neskôr v ateliéri sochára Teodora Baníka. Dostával od nás informácie a literatúru.

Na univerzite v Bologni, v popredí taliansky premiér Romano Prodi, ktorému Spoločnosť A. Dubčeka udelila medailu A. Dubčeka. Vpravo syn A. Dubčeka Pavol, vedľa neho Ivan Laluha a J. Škultéty.

S odstupom rokov mnohí historici, politológia či politici vyčítajú Dubčekovi, že bol naivný; dúfal že nás Rusi nenapadnú a v Československu dáme šancu socializmu s ľudskou tvárou.

Tí, ktorí tvrdia, že Dubček príliš veril socialistickým ideám, čiže bol naivný, len povrchne poznajú alebo vôbec nepoznajú vtedajšiu dobu, vtedajších politikov, a najmä Dubčeka. Ja som žil a pracoval v jeho bezprostrednej blízkosti. Dubček tiež študoval v Moskve, podobne ako Jakeš či Lenárt, nezastával však líniu ohnutého chrbta pred veľkým ruským bratom... No a vonkoncom „nerozumel“ prezidentovi Novotnému. Bolo preňho neakceptovateľné, keď vyhlásil, že sme v roku 1960 vybudovali socializmus, ale najmä Novotného výrok, že Česi a Slováci sa budú tak zbližovať, že vytvoríme spoločný národ. Dubček chcel pomôcť Slovensku, Slovákom, zdôrazňoval demokraciu, ľudské, občianske a sociálne práva. Chcel socializmus s ľudskou tvárou, poľudštené štátne zriadenie. Keď ho Novotný vyhnal z Prahy do Bratislavy v roku 1962, Dubčeka zvolili za prvého tajomníka ústredného výboru komunistickej strany Slovenska. Nie, on nebol naivný, on chcel zmeniť, zreformovať vtedajší systém. Bol však tvrdohlavý, presvedčili ho len pádne argumenty, ale vo svojich úvahách predbehol dobu.

Alexander Dubček v roku 1990 kladie veniec na hrob akademika Sacharova v Moskve. Členmi delegácie boli veľvyslanec Rudolf Slánsky, Michael Kocáb, Ivan Laluha a ďalší.

Dubček sa snažil neprávosti odstraňovať alebo aspoň naprávať. Vy ste sa o to isté snažili na akademickej pôde.

Pôsobil som na VŠE a snažili sme sa, aby pedagógovia aj študenti, ktorí boli neprávom vyhodení zo škôl sa mohli vrátiť. Oslabovali sme všemocnosť straníckej legitimácie, prodekanmi sa stávali aj odborníci bez straníckej príslušnosti. Študenti mohli ísť na zahraničné stáže. Všetko sa skončilo po čistkách v normalizačnom období. Alexandra Dubčeka pozbavili všetkých funkcií, vylúčili z komunistickej strany. Po „nežnom“ prevrate v roku 1989 aj Alexander Dubček vystúpil zo svojho tieňa. Objavil sa na námestiach v Prahe i Bratislave. Akosi mu však nepasovalo kreslo predsedu Federálneho zhromaždenia...

Alexander Dubček a Ivan Laluha v Poprade na vernisáži výstavy August 1968 v roku 1990.

Mal sa stať prezidentom Československa a neskôr Slovenska?

Mal, jednoznačne mal, to by mu pasovalo...

Sedemdesiatka Alexandra Dubčeka v Rači, kam ho pozval priateľ R. Ivičič, nechýbal ani Ivan Laluha.

Jeho politickú kariéru 7. novembra 1992 a o dva mesiace aj život ukončila tragická dopravná nehoda cestou z Bratislavy do Prahy. Čo si o tejto nehode myslíte?

Aj vtedy sme boli blízki spolupracovníci. Pripravovali sme Deklaráciu SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky. Chcel som sa s ním o niečom poradiť. „O dva dni sa stretneme, mám niečo v Prahe,“ povedal mi. Vtedy som ho videl a počul naposledy. Zostalo veľa otáznikov po tejto nehode, som presvedčený, že o Dubčeka, keď už nebol vo funkcii predsedu FZ, mali dôslednejšie dbať. Vzali mu osobného šoféra... Viezol ho vodič, ktorý mal práve službu, jemu sa po nehode nič nestalo. Prečo Dubčeka po nehode nepreviezli z Humpolca do Brna? Nehoda nie je doteraz tak vyšetrená, aby bolo možné dať za ňou bodku a nie otáznik. Aj Dubčekovi synovia to tak vnímali...

Editor Ivan Laluha podpisuje v roku 2002 knihu prejavov a rozhovorov Alexandra Dubčeka z rokov 1963 až 1992.

Do leta 1992 ste boli poslancom FZ, vaša politická kariéra pokračovala aj neskôr na Slovensku po vzniku samostatných republík v hnutí Verejnosť proti násiliu, neskôr v odštiepenom Mečiarovom HZDS a napokon v sociálnej demokracii.

Zvolili ma za poslanca NR SR, pôsobil som vo funkcii predsedu Zahraničného výboru NR SR. Po roku 1994 som už za poslanca nekandidoval, opäť som vyučoval na Ekonomickej univerzite, ale súčasne som šíril odkaz Alexandra Dubčeka, nielen prostredníctvom jeho spoločnosti – predchodkyňou bola nadácia, ktorú on sám založil – ale všade a vždy som zostal stúpencom jeho iniciatívnych myšlienok. Ľudstvo musí spolunažívať v mieri na základe všeľudových hodnôt, humanizmu, sociálnych hodnôt a ochrany prírody. To sú aj Dubčekove myšlienky a ja im verím.

V roku 2000 napísal Ivan Laluha (prvý zľava) prvú knihu o Alexandrovi Dubčekovi. Po jej krste v spoločnosti Rudolfa Schustera (druhý zľava), Milana Čiča (tretí zľava) a Michala Kováča (vpravo).

Zhovárala sa Klára Grosmannová

Autorka rozhovoru Klára Grosmannová preberá 22. januára 1998 bronzovú medailu A. Dubčeka od Ivana Laluhu.

Riport

Počas politického odmäku som pomáhal pedagógom aj študentom

Ivan Laluha so svojimi diplomantami na VŠE v roku 2000.

Meno historika a politika Ivana Laluhu zostane navždy späté s jeho priateľom a spolupútnikom Alexandrom Dubčekom. Azda aj preto radšej rozpráva o Dubčekovi, nie o sebe. Neodvrátil sa od neho ani v ťažkých časoch normalizácie, keď trpeli odstavení politici i občania, ktorí s nimi sympatizovali. Držali jeden koniec politickej línie, chceli poľudštený socializmus, ten s ľudskou tvárou. Profesora Ivana Laluhu sme navštívili uňho doma; rôzne zdravotné obmedzenia, najmä boľavé nohy mu nedovolia urobiť viac než pár krokov. Žije pod starostlivým dohľadom detí a opatrovateliek. Veď deväť krížikov ho na to oprávňuje. „Občianske združenie Babie leto vyhľadáva významné osobnosti z rôznych spoločenských sfér, aby pripomenulo mladšej a strednej generácii, čím zostávajú výnimočné. Vy ste skĺbili históriu s politikou a predovšetkým s Alexandrom Dubčekom. Aj tridsať rokov po tragickom skone vášho spolupútnika šírite jeho myšlienky, vysvetľujete jeho politické zmýšľanie, jeho odkaz generáciám,“ zdôraznil zakladateľ OZ Babie leto Igor Kucej.

Sedemdesiatka Alexandra Dubčeka v Rači, kam ho pozval priateľ R. Ivičič, nechýbal ani Ivan Laluha.

„Áno, bol som v komunistickej strane. V roku 1951 ako mladého študenta ma zlákala vec verejná, angažovať sa v prospech občanov. Počas politického odmäku, v roku 1968 som sa snažil utvárať vhodnejšie podmienky pre pedagógov aj študentov na vysokej škole. Červené stranícke legitimácie začali strácať ,všemoc’. V roku 1970 ma spomedzi komunistov vyhodili. Povedal som si, že keď Dubček vládze, aj ja musím, celoživotný optimizmus nás neopúšťal. Dubček veril, najmä na sklonku 80. rokov, že sa bude môcť vrátiť do politiky. Zanechal v nej dve výrazné stopy: v roku 1968 aj 1989. A či ho zaskočil vpád sovietskych vojsk v roku 1968? Hovorieval, že vedel, že nás môžu obsadiť, ale neveril tomu, že si trúfnu, myslel si, že sa neodvážia napadnúť suverénny štát. On totiž žiadneho politického súpera nepovažoval za protivníka, ale za partnera, ktorého presviedčal ku konsenzu,“ dodal Ivan Laluha.

Ivan Laluha na lavičke v bratislavskom Horskom parku, kde sa v časoch normalizácie stretávali s A. Dubčekom Ivan Laluha a Hvezdoň Kočtúch.

Klára Grosmannová

Kto je Ivan Laluha

Portrét Ivana Laluhu z roku 2010.

Historik a politik prof. PhDr. Ivan Laluha, CSc., sa narodil 20. novembra 1932 v Tekovských Lužanoch, po maturite na zvolenskom gymnáziu vyštudoval históriu v Odese a Moskve, sociológiu postgraduálne v Belehrade. Pôsobil na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene a s prestávkou takmer 20 rokov na Vysokej škole ekonomickej, terajšej Ekonomickej univerzite v Bratislave. Keď ho v roku 1970 vylúčili zo strany, musel odísť aj z akademickej pôdy, mal zákaz učiť, prednášať, publikovať, verejne vystupovať. Prichýlil ho Výskumný ústav životnej úrovne a Výskumný ústav sociálneho rozvoja a práce. V tom období ako disident úzko spolupracoval s Alexandrom Dubčekom. Po novembri ’89 znovu vstúpil do politiky, najprv ako poslanec Federálneho zhromaždenia za VPN do konca júna 1992, v rokoch 1992 - 1994 bol poslancom NR SR, pôsobil ako predseda zahraničného výboru parlamentu. Potom sa opäť vrátil na univerzitu, kde prednášal problematiku sociálneho rozvoja a kvality života. Prostredníctvom Spoločnosti Alexandra Dubčeka šíril odkaz tohto politika vedeckými konferenciami, prednáškami, publikáciami. Získal i Štátnu cenu Alexandra Dubčeka, ktorú mu udelila vláda v roku 2022, je nositeľ Radu Ľ. Štúra II. triedy a mnohých iných vzácnych vyznamenaní. Žije v Bratislave, je vdovec, má syna a dcéru a troch vnukov.

Ivan Laluha s manželkou Oľgou, synom Jankom a dcérou Ivankou.

Ivan Laluha s manželkou Oľgou na výlete v Tatrách v roku 1985.

Pred parlamentom v Južnej Kórei (1993), vľavo predseda Zahraničného výboru NR SR Ivan Laluha.

Ivan Laluha v Izraeli (1994).

V júni 1994 navštívil predseda Zahraničného výboru NR SR Ivan Laluha Bonn, vtedajšie hlavné mesto Nemecka. Na snímke s Ivanom Korčokom, ktorý tam vtedy pôsobil na svojom prvom diplomatickom poste.