Olympijské dresy sme museli vrátiť

  • October 1st at 10:41pm

Súrodenci Boris a Dušan sa stali výnimočnou a nerozlučnou dvojicou na basketbalových ihriskách

Boris Lukášik a jeho typický úsmev.

Zhovárali sme sa s bývalým československým basketbalovým reprezentantom Ing. Borisom Lukášikom

Basketbalový reprezentant ČSSR Boris Lukášik v dolnom rade prvý sprava.

Narodili ste sa 24. februára 1935 v Ružomberku. Aké možnosti športovania boli voľakedy pre deti a mládež v tomto meste?

V období môjho detstva, teda pred 2. svetovou vojnou, počas nej, ani po nej nebola ešte televízia, voľný čas sme si vypĺňali predovšetkým pobytom vonku, najmä športom. Mal som šťastie, keď som sa po absolvovaní piatej triedy evanjelickej ľudovej školy dostal do gymnázia v Ružomberku. S odstupom času obdivujem učiteľov vtedajších základných škôl prvého stupňa, ktorí aj v „dvojtriedkach“ – jedna trieda bola pre prvákov, druhákov a tretiakov; druhá pre štvrtákov a piatakov – vštepili chlapcom a dievčatám vedomostné maximum. Nuž, a na ružomberskom gymnáziu Štefana Moyzesa sme mali skvelých telocvikárov. Pamätám sa na Jána Sladkého, v zime bol s nami v telocvični aj mimo vyučovacích hodín, v lete na školskom dvore, naučil nás základy atletiky a loptových hier.

S číslom 9 hráč Iskry Svit Boris Lukášik.

Zrejme ste patrili k vyšším chlapcom.To vás priviedlo aj do basketbalovej partie?

Už v pätnástich rokoch som spomedzi chlapcov vyčnieval, mal som vyše 180 centimetrov, školu som reprezentoval v rámci Žilinského kraja v tenise, futbale, atletike, volejbale i basketbale. To je dnes nemysliteľné a nepredstaviteľné. Definitívne ma však k basketbalu pritiahol o tri roky starší brat Dušan. Stali sme sa nerozlučnou dvojicou na basketbalových ihriskách.

Kde sa zrodil váš prvý basketbalový úspech?

Bolo to v roku 1951, keď sme na majstrovstvách ČSR staršieho dorastu v Brne skončili na 3. mieste už ako Iskra Ružomberok. Všetci sme boli študentmi gymnázia v Ružomberku. Keď brat odišiel do Bratislavy študovať, začal hrať basketbal za Sláviu. O dva roky som prišiel do Bratislavy aj ja, kde som študoval na Strojníckej fakulte SVŠT. Súčasne som sa stal hráčom prvoligovej Slávie. Boli sme dobrý tím, takmer všetci sme boli poslucháči vysokých škôl, rovnakého veku, podobných záujmov.

Basketbalové družstvo Iskry Svit v sezóne 1964 -65. Boris Lukášik v hornom rade tretí sprava.

Vaším trénerom sa stal Gustáv Herrmann, jeden zo štyroch mušketierov, teda jeden zo štyroch Slovákov, ktorí získali titul majstra Európy v basketbale v roku 1946. Zatiaľ jediný...

Nesmierne som ho vždy obdivoval. Vtedy, aj po rokoch. Ja som totiž o basketbale pred príchodom do Bratislavy nevedel veľa alebo takmer nič. Vari akurát toľko, že treba s loptou driblovať, prihrať alebo vystreliť na kôš. Kdeže taktika, herné situácie, cieľavedomé tréningy! Gustáv Herrmann nás všetkému priučil. S Edom Likavcom a bratom sme boli v zápasoch na ihrisku zväčša naraz, brat Dušan bol nielen starší, ale aj o 4 až 5 centimetrov vyšší odo mňa, meral 192 centimetrov, ja som dorástol „len“ na 186 centimetrov. Ja som hral zväčša na poste rozohrávača. Hrali sme nielen v celoštátnej súťaži, teda I. lige, ale ako vysokoškoláci – akademici – sme mali možnosť ísť aj na rôzne medzinárodné turnaje do Poľska, Francúzska či Juhoslávie.

Vy aj váš brat Dušan ste úspešne ukončili vysoké školy, na ktorých ste študovali. Asi to nebolo ľahké, keďže ste boli aktívni športovci.

Dušan, ktorý zomrel už v roku 2010, vyštudoval externe Právnickú fakultu UK, ja som získal po jedenásťsemestrovom štúdiu na Strojníckej fakulte SVŠT titul inžiniera. Obom nám pomohli dobré gymnaziálne základy a vlastná usilovnosť. Jednu účasť na majstrovstvách Európy som odmietol, dal som prednosť učeniu a skúškam. V tom období som bol už spolu s bratom reprezentant Československa v basketbale, čo však pedagógov na strojníckej fakulte nezaujímalo. Vzdal som sa možnosti reprezentovať na ME, brat si zo Sofie v roku 1957 priviezol bronzovú medailu, ja som bol spokojný so skúškami, ktoré som zložil.

Baník Handlová po postupe do 1. ligy v sezóne 1960-61. Boris Lukášik v hoornom rade prvý zľava.

Máte jedinú medailu – striebornú z ME v Turecku z roku 1959, niektoré štatistiky však tvrdia, že máte dve druhé miesta a jedno tretie.

To je omyl. Striebro z Budapešti v roku 1955 a bronz zo Sofie v roku 1957 patria bratovi. V roku 1955 ma nenominovali, v roku 1957 som sa ospravedlnil, takže medaily som nemohol získať. V Istanbule 1959 sa uskutočnili posledné ME pod holým nebom, bola obrovská horúčava, niektoré zápasy sme hrali cez obed, semifinále a finále však už večer v hale. Našimi trénermi boli Gusto Herrmann a Ivo Mrázek, my dvaja s bratom sme boli jediní Slováci v reprezentačnom družstve. Brat vynikajúco strieľal z diaľky, ja som uprednostňoval úniky sprava. Zúčastnil som sa ešte raz na ME vo Vroclave 1963, Československo vtedy skončilo na 10. mieste.

V Slávii Bratislava, kde ste pôsobili v rokoch 1954 – 1959 ste obsadili štyrikrát 3. miesto (1955, 1956, 1958, 1959), raz 4. priečku (1954) a raz ste v československej lige skončili na 6. mieste (1957). S basketbalovou loptou ste sa nerozlúčili ani následne počas základnej vojenskej služby?

Veru nie. Bola iba polročná. Predtým som však mal na tzv. umiestnenku nastúpiť v Brne do Královopolských strojární. Nevedeli, že som basketbalista, takže netrvali na mojom nástupe do zamestnania a ja som sa následne zamestnal v bratislavskom Výskumnom ústave zváračskom. Vojenčinu som si však odkrútil v Dejviciach, kde som pôsobil v tzv. strážnom útvare MNO. Dejvice sa v roku 1959 dostali do I. ligy a potrebovali hráčov. Na vojenčinu sa vôbec nesťažujem, v tom období som sa dostal aj do Číny, pobudli sme tam 6 týždňov, všeličo sme videli z tejto zaujímavej krajiny. Na slávnosti počas 10. výročia vzniku ČĽR sme večerali v jednej sále s ich vodcom Mao Ce-tungom, bol tam aj vtedajší najvyšší predstaviteľ komunistov v Sovietskom zväze Nikita Chruščov. No, ale predovšetkým sme v Číne hrali basketbal.

Záber je z ligového zápasu Slvia Bratislava - Zbrojovka Brno. Zdeno Bobrovský vypichuje prihrávku Borisa Lukášika bratovi Dušanovi.

Ozaj, evidujete, v koľkých medzištátnych zápasoch ste hrali a koľko bodov ste nastrieľali?

Neviem, ale Dušan bol iste lepší. Hoci medzi nami nebol veľký vekový rozdiel, predsa to bol môj starší brat, môj vzor, on ma pritiahol k basketbalu a spolu sme bojovali pod košmi.

Môžeme prezradiť: vy ste reprezentovali Československo v rokoch 1957 – 1963, odohrali ste 98 zápasov, v 33 zápasoch ste nastrieľali 256 bodov. Dušan reprezentoval v rokoch 1953 – 1960 v 107 zápasoch a v 27 zápasoch dal 145 bodov.

Jeden druhému sme si s bratom pomáhali. Neraz bola prihrávka krajšia ako kôš. Niektoré mám stále pred očami...

V československej lige ste získali najväčšie úspechy s Iskrou Svit (1960 – 1966) a v Baníku Handlová (1966 – 1973). Ako ste sa tam dostali? Prečo ste sa po vojenčine nevrátili do bratislavskej Slávie, s ktorou ste až štyrikrát obsadili 3. miesto v československej lige?

V Slávii som odohral po skončení vojenskej služby ešte tri zápasy, družstvo sa zachránilo v I. lige, ale zasa ma to ťahalo za bratom do Svitu. Vo Svite sme žali väčšie úspechy. V sezóne 1959/60 sa Svit zachraňoval v prvej lige a o rok neskôr, už s mojou účasťou, sa Svit stal majstrom Československa ako prvý slovenský tím. O rok neskôr sme boli vicemajstri, tretie miesto nám patrilo v rokoch 1963 a 1965, štvrtá priečka v roku 1964. Za iskru Svit som hral od roku 1960 do roku 1966. Štartovali sme aj v EPM 1961/1962, v osemfinále sme rozdielom jediného bodu vyradili budapeštiansky Honvéd, vo štvrťfinále nás vyradil CSKA Moskva. Zisk titulu majstra Československa vo Svite 1961 trošku u mňa zatienil náš neskorší neúspech na medzinárodnom poli, až 10. miesto na ME vo Vroclave 1963.

Obe malé mestečká, Svit aj Handlová, sa zásluhou bratov Lukášikovcov stali centrami basketbalu a natrvalo zakotvili v prvej československej, neskôr slovenskej lige.

Brat Dušan bol vo Svite vodcovská osobnosť. Najprv ako hráč, potom hrajúci tréner, hoci oficiálnym trénerom bol Pavol Antal. Keď sme sa spoločne rozhodli opustiť Svit pre určité nezhody v klube, presťahovali sme sa do Handlovej, basketbal sa v tomto meste za dva roky vyšplhal z krajskej súťaže do prvej ligy.

Vrcholom vašej aj bratovej kariéry bola účasť na OH v Ríme v roku 1960 so ziskom 5. miesta, čo doteraz naši basketbalisti ešte nikdy neprekonali...

Aby sme sa na OH dostali, museli sme sa zúčastniť na olympijskej kvalifikácii, Československo totiž nebolo na OH v Melbourne 1956. Túto kvalifikáciu sme v Bologni 1960 vyhrali, opäť sme boli v tíme len dvaja Slováci, Dušan a ja. Vrchnosť rozhodla, že stačí, aby cestoval jeden tréner, Gusto Herrmann teda zostal doma, vraj preto, že sme prehrali s Bulharskom na turnaji v Číne o 20 bodov... Piate miesto pokladám za jednoznačne vynikajúci olympijský úspech, prehrali sme tesne len dva zápasy, so štvrtým Talianskom 70:77 a 78:85 s Brazíliou, ktorá obsadila 3. priečku. Dostali sme odmenu približne 500 až 600 korún, dresy sme však museli vrátiť. Dušan na OH dostal astmatický záchvat, odvtedy sa liečil na astmu.

Prečo československé basketbalové družstvo neštartovalo na OH 1956 ani 1964?

Argument, ktorý bol prekážkou našej účasti v Melbourne, bol dosť zvláštny. Vraj, naša zhruba 15-členná basketbalová výprava môže získať len jedinú medailu, 15 jednotlivcov v iných športoch má väčšiu šancu. Finančné dôvody zamedzili aj účasť basketbalového tímu v Tokiu. Znemožnili nám obhajovať 5. miesto z Ríma, prípadne sa lepšie umiestniť. Aj teraz ľutujem, že som sa nestal dvoj- či dokonca trojnásobný olympionik.

Fotografia je pravdepodobne zo zápasu v Krasňanoch sezóny 1954 55. Družstvo Slávia Bratislava, horný rad zľava: Dr. Horniak, Poliak, D. Lukášik, K. Horniak, Gajdár; dole zľava: Matysko, Likavec, B. Lukášik, Tarek.

Pamätáte sa na váš posledný basketbalový zápas?

Ktorý bol môj posledný zápas si nepamätám, ale bolo to v sezóne 1972/1973, keď Handlová po vypadnutí hrala v II. lige. Mal som 37 rokov, a keďže aj brat bol tréner, začal som sa venovať popri zamestnaní trénerskej činnosti aj ja. Trénoval som deti, žiakov, dorastencov, medzi ktorými bol určitý čas aj syn Dušan (1961), úspešný hráč vo viacerých kluboch s čs. titulmi v tíme VŠ Praha (1982) i Prievidzi (1993). Neskôr som sa stal trénerom mužov v Handlovej a šéfom tamojšieho klubu. S trénerstvom som skončil, keď sa prihlásili zdravotné problémy so srdcom.

Vy aj váš brat ste úspešne vyštudovali vysoké školy. Dušan bol právnik s titulom JUDr., vy strojár s inžinierskym diplomom. Pôsobili ste po ukončení aktívnej hráčskej kariéry aj vo svojich profesiách?

Áno, obaja, predtým však počas celej hráčskej kariéry sme obaja mali veľkú oporu v rodinách, to bol základ. Moja manželka bola telocvikárka, k športu mala vrúcny vzťah, k tomu sme viedli obe naše deti, Dušana a Evu. Športu sa venovali aj vnuci, jeden hral basketbal, druhý hokej, jedna z dvoch vnučiek hrala karate. Uvidíme, či aj pravnuci – Valéria (2 roky) a Sebastián (pol roka), budú športovci. Mimochodom, v našej rodine sú najfrekventovanejšie mená Dušan, Boris a Eva. Dušan: brat, syn... Boris, okrem mňa aj vnuk, Eva: manželka, dcéra, vnučka.

Boris Lukášik v dávnejších časoch s vnúčatami Adriánom, Oľgou, Evou, Borisom a manželkou Evou.

Do Siene slávy slovenského basketbalu vás uviedli medzi prvými, spolu s majstrom Európy 1946 Milošom Bobockým a Miroslavom Rehákom v roku 2015.

Vážim si túto poctu, som rád, že aj brata in memoriam neskôr začlenili medzi legendy. Potešil som sa myšlienke založiť Sieň slávy, treba pripomenúť mladšej generácii mená basketbalistov spred dávnejších rokov. Škoda len, že som poctu nemohol vtedy prevziať osobne, skolila ma akási viróza, ale k vtedajším 80. narodeninám som dostal prekrásny darček.

Syn Borisa Lukášika Dušan prezradil, že jeho otecko nielenže rád hráva biliard, ale by bol iste v TOP 80 plus.

Zdobí vás aj titul majstra športu, zaslúžilého majstra športu, Zlatý odznak SOV, titul najlepšieho športovca Handlovej...

Všetky ocenenia si vážim, titul zaslúžilý majster športu mi udelili po OH v Ríme, titul najlepší športovec Handlovej mi odovzdali v preplnenej športovej hale na začiatku ligového zápasu. Anketu o najlepšieho basketbalistu roka som, pochopiteľne, nikdy nevyhral. V období, keď sa mi najviac pod košmi darilo, ešte neexistovala. Raz ma však vyhlásili za najúspešnejšieho obrancu v lige.

Stretnutie s Borisom Lukášikom. Klára Grosmannová za Babie leto s ním pripravila rozhovor.

Zhovárala sa Klára Grosmannová

Riport

S psíkom Benym. Beník je v skutočnosti psík jeho dcéry Evky, odkedy však Boris Lukášik u nej dočasne býva, viac sa "kamaráti" s ním.

Najvernejší kamarát Beny sa od neho nepohne

Významného bývalého československého basketbalistu a reprezentanta inžiniera Borisa Lukášika sme navštívili v malebnej stredoslovenskej dedinke Tajov. V rodisku Jozefa Gregora Tajovského a Jozefa Murgaša býva jeho dcéra Eva, ku ktorej sa dočasne po úraze nasťahoval 87-ročný Boris Lukášik. Nesťažuje sa na nič, na starobu ani chorobu, iba chôdza mu spôsobuje občas problémy. „Stál som pred Evkiným domom, vedľa mňa môj verný psík Beny, chytil som ho prudko, aby nevbehol pod auto. Je starý, hluchý. Skoro slepý, kríva. Večne však behá, krúži okolo mňa. A čo sa nestalo? Spadol som a následne som sa dostal do rúk lekárov: mal som zlomené ľavé rameno a zlomený ľavý bedrový kĺb, ktorý mi museli vymeniť. Odvtedy občas pri chôdzi strácam rovnováhu. To je môj najväčší problém. Sám nikam nechodím, neodvážim sa, iba v spievode svojich blízkych. Dcéra pracuje, takže som cez deň doma zväčša sám. S Benym,“ vysvetľuje Boris Lukášik.

Boris Lukášik so zakladateľom Babieho lete Igorom Kucejom.

Zakladateľ Občianskeho združenia Babie leto Igor Kucej objasňuje bývalému špičkovému basketbalistovi cieľ našej návštevy: „Vyhľadávame významné osobnosti z rôznych odvetví nášho života, aby sme ich predstavili aj mladším a mladým ľuďom. Nechceme dopustiť, aby na ne zabudli, aby nepoznali, čo dosiahli, v čom vynikli.“ Boris Lukášik oponuje: „Významná osobnosť? Veď ja nie som ničím význačný! Hral som basketbal, lebo sa mi to páčilo a hral som ako som najlepšie vedel a vládal. To je celé,“ zhŕňa skromne roky, keď nerozlučne s basketbalovou loptou získaval úspechy, ocenenia, medaily, keď aj jeho zásluhou sa napríklad Svit či Handlová stali basketbalovými mestami. „Teraz už na ligový basketbal nechodím, nebaví ma sledovať cudzincov v našej lige. Málo Slovákov tam vídať, žiadne nádeje, talenty. Nečudo, že nevieme zostaviť kvalitný národný tím. Nevieme ich vychovať, ani udržať. Keď chcem vidieť dobrý basket, pozriem si v telke zápasy NBA,“ dodáva Boris Lukášik. Aj Beny si príde na svoje. Je pri svojom pánovi a sleduje basketbalový kumšt najvyššej kvality.

kgm

Kto je BORIS LUKÁŠIK

Bývalý československý basketbalista Ing. Boris Lukášik sa narodil sa 24. februára 1935 v Ružomberku. V roku 1958 získal titul Ing. na Strojníckej fakulte SVŠT v Bratislave. Profesii sa venoval celý čas popri športe a po jeho aktívnom ukončení vo Svite a Handlovej. Je vdovec od roku 2000, má syna Dušana a dcéru Evu, dve vnučky Oľgu a Evu, dvoch vnukov Borisa a Adriána a 2 pravnúčatá Valériu a Sebastiána.

Vnučka Olinka sa túli k starému otcovi Borisovi Lukášikovi.

Boris Lukášik s jedinou, a teda najobľúbenešou nevestou Jankou.

Boris Lukášik s pravnučkou Valikou.

Basketbal hral v rodnom Ružomberku, za Sláviu Bratislava (1954 – 1959), Duklu Dejvice väčšinu sezóny (1959/60 ), s Iskrou Svit (1960 – 1966) získal v roku 1961 čs. titul (prvý pre slovenský tím), kariéru skončil v Baníku Handlová (1968 – 1971), kde sa stal neskôr trénerom aj šéfom klubu.

Zaslúžil sa o historicky najlepšie umiestenie čs. mužského basketbalu na OH, 5. miesto v Ríme 1960. Z ME v Turecku 1959 má striebro, hral aj na ME v Poľsku 1963 (10. miesto). Spolu s bratom Dušanom vstúpili do dejín basketbalu v bratislavskej Slávii, vo Svite aj Handlovej. Niekoľko rokov spolu hrali v reprezentačnom basketbalovom tíme Československa. Stali sa onoho času najmä svojimi výkonmi najznámejšou súrodeneckou dvojicou pod deravými košmi na Slovensku.