Ing. arch. Ferdinand Milučký: "Projektom Krematória s urnovým hájom sa mu splnilo, aby okamihy poslednej rozlúčky mali kontakt s majestátom prírody"

  • 22.05.2019

Strážca čistoty architektúry

Zhovárali sme sa s jedným z najvýznamnejších slovenských architektov druhej polovice 20. storočia Ing. arch. Ferdinandom Milučkým

Ste rodák z Rajca, gymnázium ste ukončili v Žiline v roku 1949. Prečo ste sa rozhodli študovať na vysokej škole architektúru? Nehanbím sa za to, že som pravnuk drotára, vnuk kotlára a syn klampiara. Som na to hrdý. Rád som pomáhal otcovi v dielni. Pamätám sa, ako som na drevené foršne zatĺkal kladivom klinčeky. Stále ich mám odložené na pamiatku v pivnici. Dobre som však kreslil aj maľoval a bol som jednotkár. Svoje výtvarné práce sme aj s dlhoročným kamarátom výtvarníkom Vladimírom Kompánkom už vtedy vystavovali. Môj najstarší brat Rudolf prišiel s nápadom, že by som mal skúsiť štúdium architektúry, lebo o vysokú školu výtvarnú bol veľký záujem.

Prihlásili ste sa na odbor architektúry Slovenskej vysokej školy technickej. No, prihlásil som sa, ale na prijímacej skúške sa ma jeden zo skúšajúcich spýtal, kto je autorom synagógy v Žiline. A ja som nevedel! Napokon ma prijali, zrejme boli moje ostatné vedomosti maturanta dostačujúce, prihovoril sa za mňa aj prof. Emil Belluš. A tak sa začal môj život v Bratislave, v internáte Lafranconi a neskôr vo Wilsonovom internáte (Belojanisov). Zaujali ma výskumy profesora Jana E. Koula v oblasti ľudovej architektúry a interiéru, podieľal som sa na tejto činnosti, veľmi mi to pomohlo v celoživotnej tvorbe. Už počas štúdia sme dostávali malé konkrétne zadania, napríklad projekty malých rodinných lodeníc v Senci, neskôr rodinných domov. Nesmeli však tieto naše študentské diela „dráždiť“, museli zostať v medziach socialistického realizmu a nevybočovať z neho, museli byť systémové. Veď to boli 50. roky minulého storočia.

Priťahovala vás však práca prof. Emila Belluša, zakladateľskej osobnosti slovenskej architektúry, pôsobili ste najprv uňho na katedre architektonickej tvorby ako asistent. Čím vás najviac ovplyvnil? Spolupracoval som s ním na významných projektoch (Slavín, ambasáda v Pekingu), ale šiel som vlastnou cestou aj následne v inštitúciách, kde som pracoval: v Krajskom projektovom ústave, Združení projektových ateliérov, Projektovej organizácii spoločenských stavieb, Štátnom projektovom a typizačnom ústave, Stavoprojekte. Všade som strážil čistotu architektúry, dôsledne a húževnato som trval na dôkladnosti realizácie stavieb. Nikdy som nezľavil zo svojich zásad. Z toho remeselného prostredia, ktoré mi bolo blízke doma, vychádzal aj profesor Belluš. Bol však náročný nielen na svoje okolie, ale aj na seba. A to som si osvojil aj ja.

Venovali ste sa architektúre, tvorbe v pamiatkovom prostredí, urbanizmu, interiéru, občianskej a bytovej výstavbe, ste spoluautorom sídliska Trávniky v Bratislave. Ako ste vnímali práve tento projekt? Prostredie vysokej školy, kde som bol asistent, mi nenúkalo dostatok možností sebarealizácie, preto som si zvolil prax. Najintenzívnejšia výstavba panelových sídlisk sa uskutočnila v Bratislave v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Územný plán v roku 1956 mal zámer sústrediť bytovú výstavbu do jedného priestoru v ľahko dostupnom rovinatom teréne na východe mesta. V roku 1961 sa začala výstavba na území Ružinova, kde vznikli postupne štyri sídliská: Štrkovec (1962 – 1964), Trávniky (1963 – 1968), Ostredky (1963 – 1966) a Pošeň (1965 – 1968), rozdeľujú ich hlavné komunikácie. Trávnikysú síce panelovým sídliskom,ale bloky domov sú situované v priestore do dvorov, nechýba ani občianska vybavenosť, vrátane materských škôl, či garáží, sídlisko je zelené a páči sa mi aj teraz. Detské ihriská v medziblokových priestoroch sú členené pre rôzne vekové kategórie a záujmy detí (pieskoviská, preliezačky, vodná sprcha v horúcich dňoch), rodičia majú ratolesti na dohľad, pod oknami. Je to vďaka urbárnemu pochopeniu princípov spolužitia. Podarilo sa mi včleniť k betónu také doplnky, ktoré ho zjemnili a súčasne boli osožné pre obyvateľov.

Trávniky totiž nepôsobia tak „betónovo“ ako iné obrovské sídliská, napríklad Petržalka... Nuž, áno, v čase budovania Petržalky bolo treba stavať veľa bytov, ale aj tam sa uskutočnila architektonická súťaž. Tomu, kto súťaž vyhral, neumožnili však jeho projekt realizovať pod nejakou zámienkou. Bol to zahraničný účastník z USA.

Ojedinelý je váš projekt bratislavského Krematória a urnového hája, za ktorý ste získali viaceré ocenenia. Začal som sa ním zaoberať v roku 1962, vybraná bola lokalita Slávičieho údolia v susedstve cintorína. Nevyhovovala, následne lokalita na svahoch Dúbravky. Zároveň sa však tam začala mohutná bytová výstavba a nebolo vhodné, keby nad domami vyčnieval komín krematória. Pomohla náhoda. Môj šéf v Stavoprojekte, riaditeľ Vladimír Fašang nadhodil po jednom návrate z hľadania vhodnej lokality, že pozná vynikajúce miesto za Lamačom na úpätí Malých Karpát. Vraj tam s rodinou chodieva pravidelne na piknik. Vybrali sme sa na prieskum spolu s primátorom hlavného mesta, odsúhlasili sme „terén“ a už sa to potom nezmenilo. Od nápadu po realizáciu uplynulo asi 6 rokov a v roku 1968 bol môj projekt Krematória a urnového hája realizovaný. Splnilo sa mi, čo som chcel, aby okamihy poslednej rozlúčky mali kontakt s majestátom prírody. Teda, aby nielen ľudia, ktorí prichádzajú k urnovým hrobom boli uprostred prírody, borovíc a dubov, ale rovnako je vsadená do prírody aj budova krematória s veľkou presklenou stenou. A napokon aj samotný chodník s so schodmi, vedúci k nej oblúkom, s výškovým rozdielom 22 metrov. Áno, platí, že na konci cesty je krematórium. Zahraniční architekti Krematórium a urnový háj považujú za najlepšie dielo autora na Slovensku. Veľmi ma zabolí, keď v areáli vytnú hociktorý strom pod zámienkou, že ohrozuje ľudí, mohol by spadnúť.

Krematórium je vlastne vaša prvá stavba a hneď najúspešnejšia. Symbolizuje váš ucelený výtvarný názor, kvalitu umeleckú aj stavebnú, z ktorej ste nikdy neustúpili. Je aj vášmu srdcu najbližšia? Veru je. Bola to atypická stavba od základu, vtedy bolo všetko typové a štandardné, napriek tomu to atypické som presadil. Bratislavské krematórium je kultúrna pamiatka.

V urnovom háji sa občas starší ľudia sťažujú, že príliš príkre svahy im znemožňujú navštíviť svojich zosnulých blízkych. Nevedia sa tam jednoducho dostať. Počuli ste o tom aj vy? Uvedomujem si, že do urnového hája chodia azda viac starí ľudia než tí mladší, rozširujú ho však aj v rovinatých miestach. Všetko na svete má svoje dobré aj zlé stránky. Urnový háj jednoducho nemôže byť rovina a neviem si predstaviť v Bratislave ideálnejšie, pokojnejšie a krajšie miesto preň.

Významnú časť vašej tvorby tvoria výstavy Družstevný byt, Ľud a krása, Vlastné dielo... Najvýraznejšie sa to prejavilo koncom 60. rokov, keď sme s kolegami architektmi mohli časť výstavných objektov a ich interiérov ukázať na svetovej výstave Expo ´67 v Montreale. Mal som možnosť stráviť na svetovej výstave šesť týždňov a prezentovať svoje dielo. Najmä za kvalitatívne riešenie interiérov Kinoautomatu, Bratislavskej reštaurácie a KOLIBY sme dostali Jurkovičovu cenu. Výstavu Družstevný byt sme umiestnili napríklad na Hviezdoslavovom námestí. Ľud a krása zasa zvýraznila vzťah k ľudovému umeniu.

V období, keď ste najintenzívnejšie tvorili, nebolo toľko čiernych stavieb ako teraz. Ako ich vnímate? Treba všetky zbúrať alebo stačí pokuta a dodatočné vybavenie povolení? Nie sú všetky zlé, na zbúranie. Sú aj pekné čierne stavby. Je isté, že administratíva, povoľujúca výstavbu je neskutočne zdĺhavá a komplikovaná, nie každý je ochotný vyčkávať, treba si však uvedomiť dôvody, prečo vzniká čierna stavba a individuálne riešiť každý prípad. Každý človek má v sebe rozpory.

Súčasnú Bratislavu zaiste vnímate pohľadom architekta. Aká je? Čo sa vám páči? Ak spomeniem len dunajské nábrežia a porovnám súčasnosť dajme tomu s rokom2000, tak je to úžasné. Zmenilo sa všetko, Dostojevského rad, na nábreží vyrástli hotely, komplex Eurovea patrí k najobľúbenejším, je tam aj zeleň a zóna oddychu pri vode. Alebo Nivy! Pred dvoma rokmi tam kraľovala nešťastná a nevyhovujúca autobusová stanice a onedlho na jej mieste bude obrovský komplex supermodernej novej stanice. A tie vežiaky a zóny navôkol! Úžasné. Netreba stále spisovať petície proti všetkému. Súčasne to neznamená, že sa môže stavať hocikde a hocičo.

Čo považujete za najväčšie architektonické mínus posledného obdobia v hlavnom meste? Výstavbu garáží na Hrade. To je surovosť najvyššieho stupňa. Viem, o čom hovorím, veď som sa podieľal, na navrhovaní interiéru expozície dejín Slovenska na Hrade aj iných hradných projektov. Ak však občania protestovali proti výstavbe garáží pod Hradom alebo s nevôľou vnímali výstavbu Zuckermandlu, či možné budovanie Vydrice, hádam si kompetentní aspoň trošku zabrzdia veľkolepé plány. Vydricu by už mali nechať takou, aká je. Nestavať tam nové domy. Svah od Hradu až k Mostu SNP by mal zostať zelený, aby sme ten Hradný vrch aj videli. Nemám však recept na to, aby si developeri nepresadili svoje záujmy. Voľakedy mal architekt slovo, jeho názor všetci kompetentní rešpektovali. Dnes si každý developer presadí svoj návrh. Niektorý mu vyjde a Bratislava ním opeknie, iný zasa je tŕňom v oku obyvateľom i návštevníkom nášho hlavného mesta.

Zhovárala sa Klára Grosmannová

**Z vily výhľad na internát

„Nehnevajte sa, že nevstanem, ale po dvoch pádoch a následných úrazoch ma zlostí chrbát,“ hovorí ospravedlňujúco Ing. architekt Ferdinand Milučký len čo vchádzame do jeho kráľovstva. Je ním jeho izba, účelovo predelená priestorom na odkladanie kníh. Aj priečelie steny tvorí rad regálov, v ktorých sú umiestnené knihy, projekty a kopa iných písomností. Je ich plný aj veľký písací stôl. Pán Milučký má v nich dokonalý prehľad, lebo počas rozhovoru niekoľkokrát povie: „Je to v tej veľkej knihe na druhej polici vľavo.“ Alebo: „Tu naproti sú tie plány krematória.“ Nemám problém siahnuť po nich a podať mu ich. „Navštívili sme vás preto,“ ujíma sa slova zakladateľ OZ Babie leto Igor Kucej, „aby sme sprostredkovali mladým ľuďom či strednej generácii, že patríte medzi najvýznamnejších slovenských architektov. Mnohí z nich boli už v Krematóriu, v piešťanskom Dome umenia, bývajú v Ružinove, prechádzali sa v Parku A. Hlinku alebo si pamätajú zbúrané výstavné pavilóny PKO. Neuvedomujú si však, že tieto objekty nesú výraznú autorskú pečať architekta Ferdinanda Milučkého, teda vás.“

Keďže takmer 90-ročný Ferdinand Milučký má problémy s chôdzou, len sa ľútostivo zahľadí cez veľkú presklenú stenu do záhradky (rád tam trávi voľné chvíle) s výhľadom na svoje prvé ubytovanie v Bratislave, internát Lafranconi. Býva spolu s manželkou Júliou a synom Sandrom vo vlastnom rodinnom dome na bratislavskej Révovej ulici. „Samozrejme, naprojektoval som si ho sám, keď som kúpil parcelu a veľa som si na jeho stavbe aj odrobil, dokončil som ho v roku 1985 a o niekoľko mesiacov sme sa doň nasťahovali,“ konštatuje F. Milučký. Hlavným inšpiračným zdrojom bola aj tu ľudová tvorba a architektúra, a to nielen v použitom drevenom či kovovom materiáli. Súčasne je dom vsadený do prírody, čo je ďalší znak tvorby architekta Milučkého.

Počúvať rozprávanie Ferdinanda Milučkého o jeho dielach nie je únavné, ale vrcholne zaujímavé. Veď kto vie zasvätenejšie porozprávať o objektoch ambasád v Moskve či Ríme, zbúraných výstavných pavilónoch bratislavského PKO, Bratislavskom hrade, kde tvoril interiéry výstav, bratislavských námestiach, parkoch, panelákoch? Najmä však o jeho prvej a najvydarenejšej stavbe – Krematóriu a urnovom háji. Áno, autorom všetkých týchto a mnohých ďalších projektov je práve Ferdinand Milučký. Vždy si vedel projekty obhájiť, ale nielen to, nebol priateľ ústupkov, na realizácii návrhov bez ústupkov prísne trval.

Klára Grosmannová

Kto je Ferdinand Milučký

Ing. arch. Ferdinand Milučký sa narodil 26. septembra 1929 v Rajci, vyštudoval gymnázium v Žiline (1941-1949), je absolvent Fakulty architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT Bratislava (1949/53). Po absolvovaní VŠ sa v roku 1953 stal odborným asistentom. Od roku 1958 pracoval ako vedúci a hlavný projektant v spoločnosti Stavoprojekt Bratislava. V rokoch 1970 - 1971 bol vedúcim ateliéru v Združení projektových ateliérov v Bratislave. Ďalšie dva roky pôsobil v Projektovej organizácii spoločenských stavieb Bratislava ako hlavný projektant. Od roku 1992 bol autorizovaný architekt v Slovenskej komore architektov. Venoval sa architektúre, tvorbe v pamiatkovom prostredí, urbanizmu, interiéru, občianskej a bytovej výstavbe, ako aj výstavníctvu. Je nositeľ Radu Ľudovíta Štúra II. triedy (2005), laureátom piatich cien Dušana Jurkoviča, ceny Zväzu slovenských architektov za Klenotnicu na Bratislavskom hrade a mnohých ďalších ocenení. V roku 1999 mu Viedenská univerzita v Rakúsku udelila Cenu Johanna Gottfrieda Herdera za architektúru v európskom kontexte. Žije v Bratislave s manželkou architektkou dizajnérkou a synom.

Architektonické diela

1967 Krematórium a urnový háj 1968 Sídlisko Trávniky, Bratislava (zbúrané centrum) 1970 Spoločenský a obytný dom veľvyslanectva ČSSR (dnes SR), Moskva 1971 Veľvyslanectvo ČSSR (dnes SR) Rím 1975 Výstavné pavilóny PKO, Bratislava (zbúrané) 1978 Park Andreja Hlinku, Ružinov 1980 Dom umenia, Piešťany 1985Vlastný rodinný dom, Bratislava 1989 Hradný vrch, Bratislava 1986 Hrad a hradný areál 1988 Hlavné námestie a Františkánske námestie, Bratislava

Rekonštrukcie budov a interiérov

1964 Vináreň Veľkí františkáni, Bratislava 1965 - 1971 Expozícia dejín Slovenska, Bratislavský hrad (2 etapy, zlikvidovaná v marci 1993) 1967 Bratislavská reštaurácia Expo ’67, Montreal 1988 Klenotnica, Bratislavský hrad 1991 Renesančná radnica, Rajec 1992 CK Tatratour, Bratislava

Výstavy

1958 Výstava Družstevný byt, Bratislava 1962 Výstava Ľud a krása, SNM, Bratislava 1993 Výstava Vlastné dielo, SNM, Bratislava 1994 Výstava 10 rokov slovenskej architektúry 1994 Výstava 10 rokov slovenskej hudby